eReport.sk
Ján Tribula, foto: TV Markíza

Ján Tribula: Vždy, keď sa vrátim z hôr, ďakujem Bohu, že žijem!

Patrí medzi známych televíznych profesionálov. Ján Tribula (44) prináša už roky exkluzívne materiály z Vysokých Tatier. Reportér TV Markíza v rozhovore prehovoril o svojej krásnej práci, stretoch s medveďmi, ale aj o svojom kultovom účese.

Janko, patríte medzi najskúsenejších televíznych reportérov. V TV Markíza pracujete aj s Danicou Nejedlou už roky. Čím je vaša profesia pre vás stále zaujímavá?

Na práci televízneho reportéra mám najradšej asi stretnutia s ľuďmi, nové príbehy a to, že v podstate každý večer odchádzam z práce s čistou hlavou. Počas dňa tému s kameramanom nakrútime, ja ju potom spracujem, postrihám, odovzdám vedúcemu vydania a samozrejme, ak to nie je story na pokračovanie, môžem sa ísť venovať svojim koníčkom. Je veľa tém, ktoré nemusím prenášať do druhého dňa a tak svoju hlavu nezahlcujem ako hard disk.

Posledné roky fungujete a žijete v Poprade a vašou milovanou oblasťou sa stali Vysoké Tatry. Čím je pre vás toto prostredie na prácu stále také zaujímavé a podnetné?

Myslím, že byť televíznym reportérom v mojom regióne je veľkým darom. Hory sú magické, núkajú nielen skvelé výhľady z končiarov, ale aj množstvo príbehov, či už z minulosti, alebo aktualít, ktoré sa práve dejú. 10 rokov som bol bratislavským redaktorom, no volanie domova napokon zvíťazilo a ja som šťastný, že môžem pre Televíziu Markíza pracovať z regiónu, kde som doma a kde to mám skutočne rád.

Vysoké Tatry vedia byť aj nebezpečné. Zažili ste už mnoho situácií, kedy vám išlo naozaj o život?

Sú okamihy, keď ide do tuhého. Keď nás zastihne medzi skalami búrka. Tie v horách prichádzajú často bez výstrahy. Hromy a blesky niekde pod štítom sú hotové peklo. Alebo keď pod vami začne praskať sneh, prípadne počuť ako kdesi nad vami padajú skaly. Ja mám pre horami veľký rešpekt a vždy po návrate domov ďakujem Bohu, že sme sa všetci vrátili živí a zdraví. Nie nadarmo sa hovorí, že hory nezvyknú odpúšťať ani tie najmenšie chybičky.

Veľkou témou sú v poslednom čase aj medvede v našich horách. Zažili ste aj takéto strety?

O medveďoch som pripravil desiatky reportáži. Sledovali sme ich keď chodili rabovať do kontajnerov, keď sa snažili dostať do tatranských chát, či nebojácne kráčali spolu s turistami po chodníkoch. Najbližšie som ho videl asi na pol metra, ja za oknom auta a on chodil okolo. Ale párkrát okolo mňa aj prebehli, no mal som šťastie, že rovnako ako ja, tak aj medvede boli dosť prestrašené a ani jeden z nás nemal záujem ísť do konfrontácie. Uvedomujem si, že víťaz by bol vopred jasný.

Viete presne, čo máte robiť, keď stretnete v lese medveďa?

Základné pravidlo podľa mňa je, dať mu o sebe vedieť, nechodiť po horách sám, rozprávať sa a on zväčša odíde bez toho aby sme vôbec vedeli, že bol nablízku. Niektorí radia pri strete s macom nepozerať sa mu priamo do očí. No hru na mŕtveho som nikdy neskúšal. Fakt si neviem predstaviť, že by som nehybne dokázal ležať a medveď by labou skúšal ako to je. Keď by som neumrel od strachu, tak následný výkrik a panika by medveďa určite vyprovokovali k útoku.

Robíte túry s mnohými osobnosťami po horách. Na základe čoho si vyberáte týchto respondentov?

Je to o pocite. Na potulky s nami volám ľudí, ktorí sú zaujímaví, majú radi život a hory. Nejde mi o to, aby sme sa na túre zmordovali, ale aby sme prežili pekný deň a dopriali si zážitok. Každému hosťovi „ušijeme“ túru na mieru, nech sa cíti príjemne.

Kto vás oslovil svojím životným príbehom a charizmou?

Každý z nás v sebe nesie príbeh. A nikdy sme so sebou na túre nemali nezaujímavého človeka. Zdá sa mi, že na horách sa ľudia viac otvoria a dokážu sa podeliť o silné okamihy zo svojich životov. Niekedy sa všetci veľa nasmejeme, niekedy máme slzy v očiach. Dodnes mám v pamäti túru so ženou, ktorá prišla o malého syna, ktorého zabil vlak, keď šiel z koľajníc odohnať stádo oviec, ktoré mali. Vtedy som si uvedomil, že prežiť smrť vlastného dieťaťa nemôže na rodičoch nezanechať stopu.

Práca reportéra sa dá robiť roky. Kedy chystáte novinársky dôchodok?

Keď sa raz zobudím a nebude sa mi chcieť ísť do práce, bude to pre mňa znamením, že už firme nemám čo dať. Vtedy to asi zabalím. Ale našťastie, svoju prácu milujem a v podstate starnem aj s divákmi. Veď na obraze som už takmer štvrťstoročie.

Janko miluje kone a jazdectvo, foto: TV Markíza

Veľkou témou v médiách bol aj váš účes. Kto sa vám stará o vlasy?

Vy ste naozaj prvá, ktorá si myslí, že sa mi o ne niekto stará… (smiech)

Milujete pohyb a prírodu. Ako však najradšej trávite voľný čas?

Som trénerom koní a tak časť môjho dňa trávim aj v jazdeckej stajni a na jazdiarni. To je môj relax. Ale je ešte niečo silnejšie. Stretnutia s mojou mamou. Stále viac a viac si myslím, že mamy by mali byť nesmrteľné.

.

Zdielať / poslať / tlačiť

KOMENTÁRE ČLÁNKU :

Ján Tribula: Vždy, keď sa vrátim z hôr, ďakujem Bohu, že žijem!

Odoberať
Upozorniť na
guest
0 Komentáre
Vložená spätná väzba pre všetky komentáre
Zobraziť všetky komentáre

Čítajte viac…

Politika

Správy

Šport