Ján Ťapák: „Každý umelec potrebuje dobré rodinné zázemie“

Pracná socharina

Ján Ťapák patrí u nás k umeleckej špičke. Jeho výtvory majú veľa fanúšikov. Má na konte množstvo výstav a významných diel „Ako základný vklad som isto dostal od starých rodičov, ktorí pracovali ako mlynári, cit pre materiál, zručnosť a tvorenie príbehu. Ovládali niekoľko remesiel a niekoľko materiálov. Zrejme sa to odzrkadlilo aj v materiáloch sochárskych, aj v ich, aj v mojom prípade rezonujú kameň, drevo, železo.,“ hovorí umelec.

Inšpirovali ho ľudia ako Vilo Meško a Svetozár Stračina. „Vilo je Terchovčan, muzikant a rezbár, on ma uviedol do rezbárčenia a prvé sochy som vyrezával v jeho ateliéri so štepárskym nožom. A je zaujímavé, aké súvislosti existujú medzi zdanlivo nepodstatnými predmetmi a zážitkami, pretože na základe tohto nožíka ma po x rokoch „trklo“ a prišiel nápad vytvoriť sochu Štepár. Sveťo bol potom ten, ktorý si všimol môj záujem, fandil mi a posúval ma ďalej. Bol to on, kto navrhol mojim rodičom a mne, aby som pokračoval ďalej v umeleckej dráhe. Bol aj veľkým zberateľom insitného umenia,“ spomína.

Socharina, ktorú tvorí, si vyžaduje fyzickú pripravenosť, a preto sa snaží byť v kondícii. „Keď môžem, cvičím, behám a trávim veľa času túrami v prírode. A tu už prichádzam ku kreativite. Lebo v prírode, pri uvoľnení a pokoji, prichádzajú nové myšlienky, námety. Pre mňa je socharina sústavné a súvislé rozmýšľanie a rozpoloženie. Stále sa bránim opísať ju ako prácu, či robotu. Tá sa už dávno stala súčasťou môjho žitia a existencie,“ tvrdí brat herca Marka Ťapáka.

Pandémia ho nezastavila

„Pandémia medzi nás vpadla ako nechcená a pre nás ešte nezažitá strela. Ako každého, aj mňa, vystrašila vzhľadom k svojim najbližším a všetkým okolo nás. Našiel som asi jediné upokojujúce riešenie – a to pri dodržaní všetkých opatrení – útek do ateliéru k práci. Počas pandémie som spravil veľký kus roboty,“ vysvetľuje. Svojou prácou je posadnutý v dobrom slova zmysle. A dáva mu to naozaj zmysel. Nevie robiť robotu polovičatú, vždy robí na plné obrátky, kontinuálne, ako sa len dá.

Nemá rád dlhé prestávky v ateliéri, potom akoby ten proces stratil rytmus. „Každú moju sochu robím a vnímam ako krok vpred a nikdy sa nechcem motať a opakovať v jednej téme.,“ tvrdí známy sochár. Vo svojom ateliéri rád víta návštevy. Sú to väčšinou ľudia, s ktorými sa podelí o svoje zážitky pretransformované do sochy. Je šťastný, že sa ľudia o jeho diela zaujímajú a je ich stále viac. Úprimne a zo srdca si to váži. „Úspech ako taký je, že všetko je tak, ako je. A tam rátam aj to, že socharinu som v tom najlepšom úmysle doviedol do bodu, kedy mám možnosť na základe všetkých skúseností, vedomostí a zručností pokračovať ďalej,“ zamýšľa sa.