Do divadla chodím rád. Divadlo je predsa miestom kultúry, slobody a umeleckého zážitku. Prídem, sadnem si, vypnem telefón (alebo aspoň stíchnem notifikácie), nechám sa unášať dejom, tlieskam na konci – a spokojne odchádzam domov. Skrátka, klasika.
Ale zdá sa, že dnes to už nestačí. Nielenže si musím dávať pozor, aby som počas predstavenia náhodou nezdvihol nohu nesprávnym smerom, teraz mi budú herci ešte aj čítať kázne po skončení hry. Ako keby divadelný zážitok nekončil zatiahnutím opony, ale pokračoval morálnou výčitkou v písomnej forme.
SND najnovšie rieši, že niektorí diváci odchádzajú z predstavenia predčasne. Nuž, stane sa – možno si ten divák len potreboval odskočiť, možno mu zvonil telefón, možno mu prosto predstavenie nesadlo. Ale podľa najnovšieho vyhlásenia SND je takéto správanie prejavom nerešpektovania elementárnych pravidiel divadelnej kultúry. Prepáčte, ale odkedy je divadlo vojenská základňa, kde treba prísne dodržiavať protokol?
A áno, viem, že v tomto prípade išlo o Román o tabaku (Romana Tabak, poslankyňa) – ale tu nejde o konkrétne predstavenie, tu ide o princíp. Naozaj má byť divák v divadle len pasívnym konzumentom, ktorý sedí na mieste, nehýbe sa, nič nekomentuje a čaká na záverečné poklony? Divadlo má byť priestorom na slobodný dialóg – a ak niekedy dialóg začne tým, že niekto odíde z predstavenia, tak je to tiež forma kritiky.
A historicky to tak bolo vždy. Kritika počas predstavení nie je nič nové – v 18. a 19. storočí sa v divadlách bežne bučalo, kričalo, pískalo, dokonca diváci hádzali na javisko paradajky alebo zhnité vajcia, ak sa im predstavenie nepáčilo. Giuseppe Verdi či Richard Wagner zažili počas svojich premiér otvorený odpor publika – a prežili to. Nikto vtedy nepublikoval oficiálne stanoviská o tom, ako divák zlyhal v rešpekte k umelcom. Jednoducho si uvedomili, že divadlo je živý organizmus – a súčasťou divadelného života je aj reakcia publika, akokoľvek nepríjemná.
Mohlo by vás zaujímať:
Dokonca aj v antickom Grécku, kde sa divadlo prakticky zrodilo, boli diváci hlasní. Ak sa im niečo nepáčilo, neváhali to dať najavo – a ak sa im hra páčila, ozývalo sa nadšené skandovanie. A čo by povedal William Shakespeare, keby zistil, že diváci v jeho dobe mohli počas predstavenia pokojne kričať, chodiť sem a tam, alebo dokonca robiť hluk pri konzumovaní jedla a pitia? Predstavte si, že by mu Globe Theatre vydal oficiálne vyhlásenie o tom, že opúšťanie hľadiska je prejavom nerešpektovania umenia…
Ale dnes? Dnes sa očakáva, že divák bude ticho, bude sedieť bez pohnutia, a ak si dovolí opustiť sálu, bude verejne označený za narušiteľa umeleckého poriadku. A čo je ešte lepšie – ak sa vám niečo na predstavení nepáči, tak, prosím, mlčte. Kritiku síce môžete vyjadriť, ale ideálne potichu, aby to nikto nepočul. Vyhlásenie SND totiž naznačuje, že akékoľvek “klamlivé” alebo “manipulatívne” informácie o dianí v divadle sú neprijateľné. Inými slovami – môžete si myslieť, čo chcete, ale ak to nepasuje do oficiálnej verzie reality, radšej si to nechajte pre seba.
Tak si to zhrňme – v divadle máme byť ticho, neodchádzať, tlieskať v správny moment, nekritizovať a hlavne – počúvať, čo nám po skončení hry povedia herci o našom správaní. Naozaj sa ešte bavíme o divadle, alebo už o liturgii v modernom chráme kultúry?
Možno si nabudúce pri kúpe lístka k cene prirátame aj morálne školenie. Pretože dnes už divadlo zjavne nie je len o tom, čo sa odohráva na javisku – ale aj o tom, ako sa správame v hľadisku. A po predstavení, samozrejme, príde epilóg – v podobe verejného pokarhania.
Milí herci, vážim si vašu prácu. Ale po oponke by ste sa mohli uspokojiť s potleskom – a nie s moralizovaním. Pretože ak divák začne mať pocit, že do divadla chodí pod dohľadom morálnej polície, tak možno jedného dňa prestane chodiť úplne. A to by bola pre kultúru tá skutočná tragédia.
Zdroj: eReport
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Glosa: Keď herci začnú kázať (aj po oponke)