eReport.sk
Lenka Straková
Lenka Straková s mamou Foto: archív LS

EMOTÍVNA SPOVEĎ Lenka so slzami v očiach: Mama zomrela na Covid, na jej pohrebe ma muž bez rúška poslal do riti

Keď Lenka Straková z iniciatívy Skutočné obete hovorí o svojich skúsenostiach s ochorením Covid, chveje sa jej hlas. Keď príde reč na jej mamu a jej hospitalizáciu, niekoľkokrát sa odmlčí. “Ráno som vstala a dúfala, že mamina odpíše na správu, ktorú som jej napísala. Že sa ešte ozve, že je v poriadku, že dýcha, žije,” opisuje Straková najťažšie chvíle života. Práve ona sa spolu so sestrou Luciou rozhodli prísť s výzvou, ktorá má zamedziť necitlivý slovník v súvislosti s informovaním o pandémii. Požadujú nahradiť pri štatistikách pojem úmrtia za obete.

Dennou rutinou pre niektorých ľudí je, že im ráno cinkne na mobiloch notifikácia o aktuálnych číslach súvisiacich s pandémiou. Noví infikovaní, ďalšie obete Covidu. Ako vy sama vnímate už tento ranný, v úvodzovkách, stereotyp?

Je to pre mňa veľmi skľučujúce. Aj preto, že sa to číslo veľmi optimisticky neznižuje. A vzhľadom k tomu, že moja mama je akoby jedným z čísel, ktoré boli pred pár týždňami v tej štatistike, je to pre mňa, aj pre celú moju rodinu bolestivé. Platí to najmä vtedy, keď si pozeráme a čítame aj niektoré reakcie ľudí na ne.

Vo výzve vašej iniciatívy Skutočné obete ste priznali, že ste jeden čas už nemohli správy o pandémii čítať. Prišlo vám z nich fyzicky nevoľno. Čo sa vtedy dialo?

Keď bola naša mama v nemocnici, celé toto obdobie bolo veľmi stresujúce a traumatizujúce. Viete, je rozdiel, keď máte v nemocnici príbuzného a trpí nejakým závažným ochorením a môžete ho navštevovať. Môžete spolu komunikovať a je vám dopriaty fyzický kontakt.
No, keď máte príbuzného, ktorý je chorý na Covid, tak okrem toho, že ho nemôžete navštíviť, byť s ním a nemôžete to s ním prežívať, hoci je to človek, ktorý pre vás strašne veľa znamená, tak čelíte aj pretlaku informácií.

V televízii a v článkoch sú rozhovory s lekármi, ako pacienti strašne trpia. Tiež sú tam rozhovory s patológmi, ktorí opisujú pitvy týchto pacientov. Opisujú, ako zomreli a na čo zomreli a aké to pre nich bolo a aký orgán im zlyhal. Do toho každý deň, váš príbuzný, u mňa mamina, bojuje o život.

Každý jeden deň, každé ráno, každé dopoludnie, vychádzajú štatistiky o tom, koľko ľudí to nezvládlo. Tým strašne približujú hrozbu toho, že aj váš blízky to nezvládne a zajtra aj on bude číslom, ktoré je na ventilácii a o dva dni už môže byť číslo, ktoré znamená, že zomrel. Je to naozaj veľmi ťažké.

Ráno som vstala a dúfala, že mamina odpíše na správu, ktorú som jej napísala. Že sa ešte ozve, že ešte je v poriadku, že dýcha, žije. A okrem toho som musela prečítať aj správu, koľko ľudí už nežije, a z tohto mi bolo naozaj fyzicky zle. Pri raňajkách sa to stávalo úplne bežne.

Lenka Straková vedie iniciatívu Skutočné obete. – Foto: archív LS

Keď sa človek nakazí, známi sa ihneď automaticky pýtajú otázky, ako napríklad či ste dodržiavali protipandemické opatrenia a odkiaľ ste sa nakazili. Ako to bolo u vašej maminy?

U nás to bolo tak, že sme dodržiavali veľmi prísne všetky opatrenia. Mamina žila dvesto kilometrov odo mňa, moja sestra žije v Žiline, takže si boli bližšie. Ja som maminu nevidela pol roka a ani moje deti, jej vnúčatá ju nenavštevovali, pretože to nebolo odporúčané. Nechceli sme sa navzájom infikovať a neboli sme prepojené v tej správnej bubline. Nechceli sme to miešať. Mamina bola stále doma. Nechodila do práce, pracovala z domu a dokonca nechodila ani do obchodu. Objednávky potravín objednávala sestra a boli jej doručované. Jediné miesto, ktoré bolo rizikové bol vchod ich paneláku. Prechádzala ním, keď chodila venčiť psa. Strašne dlho bol jej jediný kontakt s vonkajším svetom venčenie psíka. Myslíme si, že sa mohla nakaziť práve vo vchode.

Môžem potvrdiť z vlastných skúseností, že vo vchode bytovky, kde bývam si ľudia už skladajú respirátory a rúška. Je to podľa vás tým, že sa už cítia, že sú doma?

Aj sme niekde čítali, že vo vchodoch ľudia už prestávajú dbať na opatrenia. Áno, už sa cítia ako doma a dajú si dole respirátor. No tam žije ďalších možno aj tridsať ľudí či viac. Možno každú hodinu tým priestorom niekto prejde. Vačšinou sa tam nevetrá. Je jednoduché sa na takomto mieste infikovať. Dýchate tam skrátka vzduch s ostatnými ľuďmi.

V maminom vchode bol človek, ktorý mal Covid, taký starší a tiež bol na “áre”. To sme sa dozvedeli, až keď hospitalizovali maminu. Mamina nikam nechodila. Jej manžel chodil do práce, mysleli sme si, že ak by ju mohlo niečo ohroziť, tak asi len od neho, že by niečo doniesol domov. Nakoniec sa ukázalo, že on sa nakazil od nej, keď sa o ňu staral. Dvakrát sa testovali, keď ochorela. On bol vždy negatívny a až na tretíkrát, keď už bola v nemocnici, bol pozitívny. On mal našťastie úplne bezpríznakový priebeh, napriek tomu, že sa o ňu týždeň staral.

Mala mama hneď ťažký priebeh alebo príznaky nastupovali postupne?

Na začiatku sme sa až tak nebáli. Samozrejme, že sme dostali strach, ale verili sme, že to bude dobré. Začalo to tak, že sa cítila asi dva dni unavená. Išla k svojej lekárke a spravili jej antigénový test. Ten vyšiel pozitívne. Na druhý deň išla na PCR a aj ten vyšiel rovnako. Liečila sa doma. Všeobecná lekárka jej naordinovala už štandardné veci, vitamíny, odpočívanie či lieky proti teplote. Niektorí ľudia popisujú závažné stavy, ako mali desať dní horúčky a nedalo sa im dýchať. Mamina nemávala také vysoké teploty. Nemysleli sme si, že to má nejaký búrlivý priebeh a že by to mohlo takto skončiť.

Bola ale veľmi unavená, mala žalúdočné ťažkosti a ťažko sa jej pilo. Nakoniec k nej prišla sanitka, ktorú sme dohodli. Dali jej infúziu a skontrolovali jej srdce a saturáciu. Boli takí fajn, ešte jej povedali, že je mladá. Mala vtedy 56 rokov. Povedali jej, že keď bude veľa piť a odpočívať, tak sa z toho dostane. Na druhý deň jej bolo už trochu lepšie, no neskôr bola opäť zase veľmi unavená. Nakoniec išla do nemocnice na väčšie vyšetrenie. To trvalo tri hodiny a komplet celú ju skontrolovali. Mala sa vrátiť domov, no nechali ju v nemocnici. Bola tam doktorka, o ktorej nám povedali, že je naozaj poctivá. Iný doktor by ju možno ešte poslal späť domov. Na druhý deň jej robili röntgen a zistili, že má rozsiahly obojstranný zápal pľúc. Pričom ona vôbec nekašlala, ani sa jej zle nedýchalo, alebo že by ju motalo pri chôdzi. Druhá vec je, že týždeň ležala a aj často zvracala. Človek, keď sa po takom čase postaví, tak sa mu krúti hlava. Úplne neviete zhodnotiť či je to zápal pľúc, alebo ste „iba“ chorý. V nemocnici bola najskôr na nízkych dávkach prietoku kyslíka s maskou na tvári. Potom jej to zvyšovali a neskôr bola na JIS-ke na tzv. neinvazívnej ventilácii. Bola to taká hadička do nosa. Tie vám vháňajú kyslík do pľúc. Napokon ju však museli zaintubovať.

Viacerí ľudia, ktorí zažili, že prišli o blízkeho člena rodiny, ktorý bol hospitalizovaný priznali, že sa s nimi v súčasnej situácii nemohli osobne ani rozlúčiť. Ako to bolo u vás?

S maminou, keď ju hospitalizovali, sme si telefonovali a robili videohovory. Koľko sa len dalo. Keď sa jej zhoršil stav, tak jej odporučili, aby toľko netelefonovala, pretože to bolo namáhavé. Potom sme jej posielali najmä naše fotografie a videá od nás z domu. Išlo o bežné veci, ktoré sme spolu zažívali aj predtým. Chcela som, aby videla, čo robia jej vnúčatá.

Potom, keď už nemohla robiť videohovory, tak sme si len písali. Posledná rozlúčka nebola žiadna. V jeden deň nám zavolala a bol to veľmi krátky hovor. Povedala v ňom len, že ide na “áro” a idú ju zaintubovať. Že nech to povieme aj jej manželovi. Trvalo to pár sekúnd, potom prišli lekári a ona musela končiť. My sme jej vtedy povedali, že ju tu budeme čakať, nech si oddýchne. Ešte sme jej písali, ale už neodpisovala. Potom bola dva týždne na ventilácii.

Volala som do nemocnice každý deň. Lekárky a lekári boli veľmi milí a ochotní. Deň po dni boli ale čoraz milší a čoraz sústrastnejší, až sme došli do fázy, keď mi povedali, že zomiera.

Lenka prišla o maminu len pred vyše mesiacom. – Foto: archív LS

Samotní pacienti na covid oddeleniach sú odizolovaní od spoločnosti aj príbuzných. Častokrát by sa radi s niekým porozprávali, posťažovali. Nemocnice, na rozdiel napríklad od kňazov, vlastných psychológov nemávajú. Myslíte si, že to je chyba?

Pre našu maminu, ale aj ostatných pacientov to bolo, a určite stále je, veľmi ťažké. Veď určite nechcete zomrieť. Našej mamine sme posielali na čítanie časopisy, aby si ešte na začiatku mohla čítať. No museli sme vytrhávať z časopisov dvojstrany o covidových pacientoch. Príbehy o tom, ako prežili alebo neprežili a ich rodiny smútili. Je ťažké, keď svojho blízkeho nemôžete navštíviť. Keď nemôže pri ňom nikto byť. Keď prestáva dýchať a jeho stav sa zhoršuje a okrem pacientov nevidí inú ľudskú tvár.

Všetko to tam pípa, ľudia kašlú a umierajú jeden po druhom. Jednu noc sa stalo, že v maminom okolí zomreli traja pacienti. To je pre psychiku neskutočne náročné a takýto človek má strach o svoj život. Niekedy si myslíme, že nám blízki zomierajú aj od strachu. Dýchanie je to najdôležitejšie, keď sa chcete vyliečiť. Musíte sa naň sústrediť. Inak sa váš stav môže zhoršiť.
Mamina nám písala, že má naozaj strach. Bála sa, že umrie. To si neviete predstaviť, keď vám príde podobná správa. Ráno o deviatej pracujete a cinkne vám to v mobile. S vypätím všetkých síl volíte tie najsprávnejšie slová, aby sa vám podarilo ju podporiť, aby sa zbavila strachu. Ako to ale máte robiť, keď pri tom človeku nie ste, keď si už ani nemôžete zavolať! Nemôžete sa mu prihovoriť. Keď sa mu dovoláte, on vám tam hapká, nemôže dýchať. Môže len prerušovane krátko hovoriť. Pre obidve strany je to veľmi ťažké. Keď som volala do nemocnice, tak som sa pýtala, či nemajú psychologickú podporu, či nemôže za ňou ísť psychológ. No oni povedali, že psychológ nie je medicínska špecializácia a že v nemocnici nemá čo robiť.

Takto to znie ako chladné konštatovanie.

Brala som to ako fakt, ale áno, je to kruté pre všetkých pacientov a aj pre nás. Krutejšie je však to, že sme pri nej nemohli byť ani v jej posledných chvíľach.

Ako sa zmenil váš pohľad na pandémiu, na všetko okolo Covidu potom, čo sa stalo vašej mame?

My sme aj predtým veľmi citlivo reagovali na opatrenia. Nosili sme respirátory, umývali ruky, dezinfikovali. Dodržiavali sme skrátka všetky pravidlá. Hnevalo nás už vtedy, ak niekto iný nie.
Akonáhle mamina ochorela, začali sme to vnímať ešte viac. Je tu skrátka strašne veľa ľudí, ktorí existenciu vírusu spochybňujú. A spochybňujú jeho závažnosť. Stále hovoria o nejakej chrípôčke, a to napriek tomu, že to tu je už rok a zabilo to na Slovensku tisíce ľudí. Ja sama osobne som pred samotnou nákazou získala ešte väčší rešpekt. Pred tým, ako ľahko sa dá infikovať. Je to naozaj jednoduché a stáva sa to aj ľuďom, ktorí dodržiavajú pravidlá a nosia respirátory aj rúška. Napriek tomu je kopec ľudí, ktorí to s úsmevom na tvári spochybňujú.

Stretávate sa s podobnými ľuďmi?

Poviem vám, čo sa mi stalo napríklad teraz cez víkend. Išla som si kúpiť k jednej pani kvety do záhrady, sadenice. Stretli sme sa, bola u seba na záhrade. Bol to jeden z mojich prvých kontaktov za dlhý čas. Mala som respirátor a boli sme na záhrade. Mali sme byť od seba dva metre vzdialené. Jej prvá vec, čo povedala bolo, že nech si dám dole respirátor, že ho nepotrebujem, pretože ona je zdravá.

Ako ste reagovali?

Povedala som jej, že si ho radšej nechám a ona začala rozprávať, ako z respirátora dostanem rakovinu.

Zdielať / poslať / tlačiť
Odoberať
Upozorniť na
guest
2 Komentáre
Najnovšie
Najstaršie Najviac hlasovaných
Vložená spätná väzba pre všetky komentáre
Zobraziť všetky komentáre

Čítajte viac…

Politika

Správy

Šport