Poľsko si vybralo konflikt, Maďarsko blokovanie. Slovensko si môže vybrať tretiu cestu. Nerezignovať na pravdu, no zároveň konať tak, aby bolo pri stole, kde sa bude rozhodovať o obnove Ukrajiny za stovky miliárd, ktorá bude trvať minimálne dekádu.
Eduard Chmelár v relácii TA3 otvoril dôležitú tému v reakcii na eskaláciu sporu medzi Poľskom a Ukrajinou. Po tom, čo Volodymyr Zelenskyj pomenoval elitnú ukrajinskú vojenskú jednotku po „hrdinoch UPA“, poľský prezident Karol Nawrocki mu odobral najvyššie štátne vyznamenanie, Rad bieleho orla. Chmelár pri tejto príležitosti pripomenul, že banderovské jednotky pôsobili aj na Slovensku, časť ukrajinských nacionalistických formácií bola spätá s divíziou Galícia SS a z odkazu Stepana Banderu či UPA sa na Ukrajine stal štátny kult.
V tejto veci má Chmelár pravdu. Slovensko nemôže a nemá relativizovať zločiny UPA, ignorovať vlastné dejiny ani sa tváriť, že oslavovanie nacistických kolaborantov je bezvýznamný detail.
Mýli sa však tom, čo má v tejto chvíli robiť vláda Slovenskej republiky. Niečo podobné sme už písali v texte po voľbách v Maďarsku, keď niektorí odmietali pochopiť, že Orbánovi konflikt so Zelenským uškodil.
Chmelár má pravdu o banderovcoh. Nie je to však celý príbeh
Ak Európa tvrdí, že stojí na antifašistických základoch, nemôže prehliadať kult OUN-UPA. Nemôže hovoriť o európskych hodnotách a súčasne zatvárať oči pred ľuďmi spojenými s etnickým násilím, masovým vraždením civilistov a kolaboráciou s nacistami.
Poľsko má v tejto téme osobitnú citlivosť. Volyň je súčasťou jeho národnej pamäti a tamojšia spoločnosť vníma UPA úplne inak než veľká časť ukrajinskej verejnosti. Najnovší spor medzi Varšavou a Kyjevom ukázal, že táto rana sa ani po desaťročiach nezacelila.
Pomenovanie ukrajinskej elitnej jednotky po „hrdinoch UPA“ vyvolalo v Poľsku silnú reakciu. Odobratie Radu bieleho orla Volodymyrovi Zelenskému, jeho následné vrátenie a ostré vyjadrenia na oboch stranách premenili historický spor na otvorenú diplomatickú krízu, ktorá je vraj najhoršia za veľmi dlhé obdobie.
Slovensko sa tejto téme vyhýbať nemá. Banderovci pôsobili aj na našom území a ich odkaz sa dotýka SNP aj povojnových dejín. Musí však vedieť rozlíšiť medzi pomenovaním historickej pravdy a politikou, ktorá zbytočne poškodí vlastný štát.
Pravda je dôležitá. Štátnik však musí poznať aj správny čas
Henry David Thoreau napísal: „Radšej než lásku, než peniaze, než slávu, dajte mi pravdu.“ Pravda je základom osobnej integrity aj zdravého národa.
V politike však nestačí vedieť, čo je pravda. Treba vedieť aj to, ako s ňou naložiť tak, aby slúžila vlastnej krajine. Radikálny “pravdizmus” je totiž niečo podobné ako progresívne moralizovanie. Minimálne v tom, aký majú výsledný efekt.
Historik má hodnotiť historické fakty. Komentátor má mať odvahu pomenovať nepríjemnú vec. Vláda však musí posudzovať aj následky. Či jej krok niečo zmení, či pomôže občanom a či posilní postavenie štátu, alebo mu iba vytvorí ďalší konflikt.
Slovensko nemusí mlčať o banderovcoch, UPA ani o zločinoch páchaných na civilistoch. Nemá však povinnosť premieňať každú historickú výhradu na diplomatický výbuch, ktorý jednak nevyrieši vzniknutú situáciu na Ukrajine a jednak nijako nepomôže ani nám.
Poľsko sa háda s Kyjevom, Maďarsko ho brzdí v EÚ, Slovensko nemá páliť mosty
Poľsko bolo po vypuknutí vojny hlavným logistickým, politickým a ekonomickým partnerom Ukrajiny. Cez jeho územie šla veľká časť pomoci, obchodu, humanitárnych dodávok aj medzinárodných kontaktov.
Dnes sa vzťahy Varšavy a Kyjeva dostali na najhoršiu úroveň za dlhé roky. Spory o Volyň, UPA, poľnohospodárstvo, hranice, dopravu, ukrajinských utečencov aj európsku integráciu sa kopia.
To neznamená, že Poľsko prestane byť pre Ukrajinu dôležité. Znamená to však, že Kyjev bude o to viac hľadať alternatívne trasy, partnerov a logistické uzly.
Maďarsko zase brzdí postup Ukrajiny do Európskej únie. Budapešť neblokovala otvorenie prvého rokovacieho klastra, odmieta však politickú skratku pri ďalších kapitolách a pripomína, že krajiny západného Balkánu čakajú na členstvo celé roky.
Slovensko nemôže kopírovať Poľsko, ani Maďarsko. Môže rozumieť poľskej historickej citlivosti aj maďarským výhradám k menšinovým právam a európskej integrácii, ale nemusí pritom prerušovať funkčné vzťahy s Kyjevom.
Práve naopak. Slovensko môže trvať na pravde o minulosti a zároveň zostať partnerom, s ktorým sa dá rozumne rokovať o budúcnosti.
Päťsto miliárd eur. Obnova Ukrajiny je historická príležitosť pre Slovensko
V týchto dňoch sa začína konferencia o obnove Ukrajiny. Paradoxne v poľskom Gdaňsku. Volodymyr Zelenskyj sa na podujatí napokon nezúčastní a ukrajinskú delegáciu povedie ministerka Julija Svyrydenková. Hovorí sa o potrebe investícií presahujúcich 500 miliárd eur.
To je obrovské číslo. Ide o budúce zákazky v stavebníctve, energetike, železničnej doprave, cestách, mostoch, bývaní, zdravotníctve, telekomunikáciách, vodnom hospodárstve, výrobe materiálov, logistike aj IT. A Slovensko má byť pri tom.
Košice, Prešov, Michalovce, Trebišov, Čierna nad Tisou, železničné prekládkové kapacity, sklady, hraničné priechody, dopravné firmy, výrobcovia komponentov, stavebné a technické podniky. Východné Slovensko môže získať úlohu, na ktorú čaká celé desaťročia. Byť hospodárskym, servisným a logistickým zázemím obnovy Ukrajiny.
Každé euro, ktoré pri obnove zarobí slovenská firma, znamená pracovné miesta, dane, výrobu a príjmy doma. Ak tento priestor necháme Poľsku, Rumunsku, Česku alebo Maďarsku, nebudeme morálnejší. Budeme iba chudobnejší.
Stabilita a predvídateľnosť má dnes cenu zlata
Ukrajina bude potrebovať štáty, cez ktoré sa dá bezpečne obchodovať, prepravovať materiál, budovať logistické trasy a prepájať energetiku. Bude potrebovať susedov, ktorí sú predvídateľní a schopní riešiť veci bez každodennej politickej vojny, bez hystérie a prehnaných emócií. Slovensko môže byť presne takým partnerom.
Netreba si to mýliť s tým, že má byť voči Kyjevu nekritické. Ani s tým, že má prijímať ukrajinský výklad dejín. Ale v čase, keď sa Poľsko dostáva do otvoreného konfliktu a Maďarsko blokuje európsky proces, vzniká priestor pre štát, ktorý ponúkne stabilitu, pragmatizmus a funkčné partnerstvo.
Keď sa hlavný partner dostáva do problémov, vzniká priestor pre alternatívu. A bolo by hriechom, keby sme tento priestor nevyužili.
Individuálny pacifizmus nezastaví vojnu, ak zbrane predajú iní
Podobne sa s Chmelárom rozchádzam aj v jeho pacifizme. Byť proti vojne a smrti je správne. Lenže ak Slovensko prestane vyrábať alebo vyvážať zbrane, vojna sa tým neskončí. Zbrane dodajú iní. Zarábať budú iní. Prácu, výrobu, dane a priemyselné kapacity získajú iní.
Výsledkom nebude v žiadnom prípade menej zbraní na fronte. Výsledkom bude menej peňazí pre Slovensko.
Robert Fico má preto pravdu, keď hovorí, že ak zbrane nepredáme my, predá ich niekto iný. Slovensko má povinnosť chrániť vlastných ľudí vo svete, ktorý funguje taký, aký je, nie taký, aký by sme si želali, aby bol. Možno je to smutné, ale je to tak.
Slovensko nemá byť štatisom. Má hrať vlastnú hru
Slovensko nemá zradiť vlastné dejiny ani ospravedlňovať Banderov kult. Nemá relativizovať zločiny UPA ani ustupovať od antifašistických základov, na ktorých stojí moderná Európa aj samotná Slovenská republika.
Nemá však ani robiť politiku, v ktorej sa za symbolické morálne gesto platí vlastnými pracovnými miestami, vlastným vplyvom a budúcnosťou vlastných regiónov. Má robiť politiku, ktorá nájde rovnováhu.
Poľsko si dnes vybralo otvorený konflikt. Maďarsko si vybralo blokovanie. Slovensko si môže vybrať tretiu cestu. Nerezignovať na pravdu, no zároveň konať tak, aby bolo pri stole, kde sa bude rozhodovať o obnove Ukrajiny za stovky miliárd, ktorá bude trvať minimálne dekádu.
To nie je cynizmus, ale nevyhnutnosť a preto prejav zodpovednosti. Je to štátnický realizmus.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Chmelár má pravdu o banderovcoch. Mýli sa však v tom, ako má k Ukrajine pristupovať Slovensko