Účet za bezbrehé vítanie migrantov v Rakúsku zasadol do tried, skoro polovica prvákov neovláda nemčinu

Rakúsky kancelár Christian Stocker povedal vo verejnoprávnej televízii vetu, ktorá by ho pred desiatimi rokmi stála kariéru: nechce, aby jeho vnúčatá vyrastali v islamskom štáte. A ohlásil ústavný zákaz politického islamu. Pozoruhodné na tom nie je ani tak to, čo povedal. Pozoruhodné je, kto to hovorí a ako neskoro. Stocker totiž vedie stranu, ktorá dekády spoluurčovala presne tú politiku, pred ktorou dnes varuje.

Veta, ktorá by kedysi stála kariéru

Súčasný rakúsky kancelár poskytol 31. augusta rozhovor verejnoprávnej ORF. „Tak ako chránime vyznávanie náboženstva, chránime aj svoju demokraciu. Nechcem, aby naše vnúčatá vyrastali v islamskom štáte,” vyhlásil. A pridal vetu, ktorá obletela Európu: „My sme pánmi vo vlastnom dome. U nás platia naše zákony.” Znie to ako výrok opozičného radikála. Hovorí to ale úradujúci kancelár krajiny, ktorá roky patrila k premiantom bruselskej doktríny o vítaní migrantov.

Šesť z desiatich sa už narodilo v Rakúsku

Prebudenie prišlo neskoro a prichádza cez čísla, ktoré sa už nedajú zahovoriť. K prvému októbru 2024 malo 44,6 percenta viedenských prvákov status mimoriadneho žiaka – teda dieťaťa, ktoré pre slabú nemčinu nedokáže sledovať vyučovanie. Na začiatku školského roka 2022/23 to bolo okolo 36 percent. A teraz ten údaj, ktorý by mal visieť v každej kancelárii, kde sa rozhoduje o migrácii: približne 61 percent týchto detí sa už narodilo v Rakúsku. V tom je hlavný problém. Nie sú to teda novoprichádzajúci, je to generácia, ktorá už mala prejsť rakúskymi škôlkami. Čísla nepochádzajú od kancelárovej strany, ale z magistrátu vedeného sociálnymi demokratmi a liberálmi.

Nikdy nešlo o počty

To je jadro veci a zároveň odpoveď tým, ktorí problém odbíjajú počtami. Podiel moslimských žiakov vo viedenských školách dokonca dva roky po sebe mierne klesá – z 41 percent v roku 2024/25 na necelých 39 dnes. Lenže problém nikdy nebol v tom, koľko ľudí príde. Problém je, že sa nikto nepýtal, čo bude potom. Európa dvadsať rokov merala úspech svojej migračnej politiky počtom prijatých a nie počtom integrovaných – a keď sa niekto na integráciu spýtal, dostal nálepku. Presne to je jeden z problémov „slniečkárstva“ – možno nie zlý úmysel, ale odmietnutie položiť si nepohodlnú otázku včas.

Premenovať problém nie je to isté ako riešiť ho

Viedenský magistrát má na tie čísla vlastné vysvetlenie: za jazykovým deficitom vraj nie je migrácia, ale nízka účasť detí na predškolskej výchove a sociálne zloženie jednotlivých štvrtí. Nech je na tom čokoľvek pravdy, tá veta si problém priznáva a v tom istom dychu ho premenúva. Ak deti narodené v Rakúsku systematicky nechodia do škôlky a vyrastajú v štvrtiach, kde nemčinu na nič nepotrebujú, nie je to náhoda, ani chudoba sama osebe – je to výsledok dvoch dekád rozhodnutí o tom, kto príde, kde bude bývať a čo sa od neho bude očakávať. Vysvetlenie navyše nesedí ani vnútorne: podiel moslimských žiakov klesá, no podiel detí bez nemčiny rastie. Novoprichádzajúcimi sa to teda vysvetliť nedá. A práve to je na celej veci najznepokojujúcejšie – nie tie čísla, ale schopnosť nachádzať pre ne dvadsať rokov po sebe pomenovanie, ktoré nikoho k ničomu nezaväzuje. Problém, ktorý sa nepomenuje, sa nerieši. Len sa posunie ďalej, presne tým vnúčatám, o ktorých kancelár teraz hovorí.

Bavorsko platí rovnaký účet

Rakúsko v tom nie je samo a nejde o stredoeurópsku výnimku. V Bavorsku prešlo vlani povinným jazykovým testom 42 300 štvorročných detí a výraznú jazykovú podporu potrebovalo 23 800 z nich, teda zhruba každé piate dieťa v ročníku. Nemecko aj Rakúsko dnes riešia rovnaký účet za rovnaké rozhodnutia. A obe krajiny ho platia dvakrát – raz v školstve, a druhýkrát v politike, keď sa etablované strany zrazu v témach naháňajú s tými, ktorých roky označovali za extrémistov.

Zákaz, ktorý sám zhodil zo stola

Stockerov obrat má totiž háčik. Vo februári 2025, krátko po vražednom útoku vo Villachu, predložila FPÖ v parlamente návrh na zákaz politického islamu. Podľa rakúskych opozičných médií ho odmietli ÖVP, SPÖ, NEOS aj Zelení. To isté, čo pred rokom a pol zhodil zo stola, dnes sľubuje ukotviť v ústave. ÖVP je pritom v prieskumoch na devätnástich percentách a kancelár v tom istom rozhovore priznal, že na ústavný zákon nemá dvojtretinovú väčšinu a nevie, kde ju vezme. Politika, ktorá príde dvadsať rokov po funuse bez potrebných hlasov, nie je politika. Je to predvolebná rétorika.

Štát, ktorý si zviazal ruky sám

Nedôveryhodnosť má aj právny rozmer. Rakúsko od začiatku septembra zakazuje šatku dievčatám do 14 rokov. Ústavný súd sťažnosti v júli odmietol, no len z procesných dôvodov – kým zákon neplatil, nebol nikto priamo dotknutý. Vecne rozhodne až na konkrétnom, reálnom prípade. A tu je precedens: zhodný zákaz z roku 2019 ústavu neprežil, súd ho v decembri 2020 zrušil práve preto, že mieril na jediné náboženstvo. Štát, ktorý si sám zviazal ruky tak, že nedokáže presadiť vlastné pravidlá vo vlastných školách, má väčší problém, než je šatka cez tvár.

Bilancia, ktorá sa rozpadne pri poznámke pod čiarou

Minister vnútra Gerhard Karner v júli oznámil, že Rakúsko za prvý polrok prijalo 4 903 žiadostí o azyl, o 44 percent menej ako rok predtým, a vyhostilo približne 2 200 ľudí. Prvýkrát za vyše dvadsať rokov viac odchodov, než príchodov. Zhruba polovicu vyhostených však tvorili občania krajín Európskej únie. Časť bilancie teda s témou, o ktorej kancelár hovorí, vôbec nesúvisí. Kto chce viesť vážnu debatu o identite, nemal by ju stavať na štatistike, ktorá sa rozpadne pri prvom prečítaní poznámky pod čiarou.

Výhoda, ktorú my ešte máme

Slovensko má oproti Rakúsku výhodu, aj iný pohľad na migráciu ako takú. A súvisí s tým aj iná téma, ktorá sa u nás preberala nie tak dávno. Zákon vyžaduje 50-tisíc plnoletých členov na registráciu cirkvi a v máji ho na Ústavnom súde napadol ombudsman Róbert Dobrovodský, ako prakticky nesplniteľnú podmienku. Časť koalície mu odpovedala, že by tým otvoril dvere islamu a vytvoreniu uzavretých komunít, takisto následnej možnej radikalizácie ich členov. Debata je legitímna a nemá sa viesť cez nálepky ani na jednu stranu. Dobré ale je, že sa vedie sa dopredu, nie dvadsať rokov po tom, čo sa rozhodlo. Rakúšania rozprávajú o vnúčatách. My máme ešte možnosť hovoriť o vlastných deťoch.

Identita sa totiž nezachraňuje ústavnými zákazmi ohlásenými v letnom televíznom rozhovore. Zachraňuje sa rozhodnutiami, ktoré sa robia v danom čase. A ktoré vtedy nikoho nestoja hlasy, len odvahu znieť niečo, čo je v istých kruhoch možno nepopulárne. Stocker odvahu našiel až v momente, keď mu dýcha na krk konkurencia, a neúprosné čísla. To nie je prebudenie. To je vyúčtovanie.