Sulík zľahčuje štátnu cenzúru. Vraj sa dejú horšie veci a Púchovského statusy boli vtipné

Počas rozhovoru sa ukázalo, že hoci Sulík dnes už otvorene priznáva chybu pri vypínaní médií, zároveň bagatelizuje najorganizovanejšiu formu cenzúry, aká na Slovensku existovala od roku 1989.

Rozhovor Richarda Sulíka s Dagom Danišom sa v momente, keď prišla reč na štátom organizovanú cenzúru počas vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera, zmenil na najostrejšiu výmenu názorov celého podcastu. Daniš mu pripomenul zistenia zo Stratcom leaks (odhalenia portálu Marker), že za minulých vlád pôsobili na viacerých ministerstvách aktivisti a úradníci, ktorých úlohou bolo monitorovať a nahlasovať kritické názory na sociálnych sieťach, vrátane tých, ktoré len spochybňovali pandemické opatrenia, očkovaciu politiku či oficiálnu líniu k vojne na Ukrajine.

Ja nič, ja muzikant

Sulík reagoval okamžite defenzívne: „Ja som o tom nevedel. O ničom.“ Tvrdil, že jeho rezort hospodárstva s tým nič nemal a že informácie o cenzúrnej aktivite mohli súvisieť s inými ministerstvami, nie s ním. „Nikde nenájdete hospodárstvo. Na hospodárstve sa také niečo určite nedialo,“ dodal.

Daniš však argumentoval, že ignorovanie problému neospravedlňuje jeho existenciu a že ako člen vlády mal o tak zásadnej veci vedieť. Pripomenul tiež, že jedným z kľúčových článkov tohto systému bol David Púchovský, ktorý v tom čase pracoval pre Policajný zbor a spravoval kontroverznú stránku, ktorá sa venovala vyvracaniu údajných hoaxov, šírila propagandu a publikoval tam ideologicky zafarbené statusy, v ktorých moralizoval, nálepkoval a poučoval občanov o tom, aké názory sú „správne“.

Bagatelizácia cenzúry

Práve v tejto časti rozhovoru prišlo k najabsurdnejšiemu momentu. Sulík priznal, že Púchovského obsah poznal: „Niekoľko málo statusov, ktoré som od neho čítal, sa mi zdali byť svieže, vtipné.“ Daniš zostal zaskočený, keďže Púchovský sa podľa ich zistení zároveň podieľal na vytváraní interných zoznamov nepohodlných osôb a médií.

Sulík však aj túto časť relativizoval: „Vy to strašne nafukujete. Tam nejaké nahlasované statusy…“ Daniš mu pripomenul, že Púchovský nerobil len žartovné statusy, ale aktivisticky nahlasoval príspevky občanov či alternatívnych médií, ktoré potom Facebook mazal. Sulík namiesto uznania závažnosti problému presunul debatu inde: „Majte aj vy trochu mieru. To, že sa mafia dostala až k premiérovi, napácha väčšie spoločenské škody ako statusy Davida Púchovského.“

Daniš však trval na podstate, že štátne orgány nemajú monitorovať názory občanov, posudzovať ich ideologickú správnosť ani potláčať diskusiu. „Zaťahovanie polície do politického boja proti opozícii je neprijateľné,“ upozornil. Sulík však koncept štátnej cenzúry znižoval až do konca a trval na tom, že o ničom nevedel, nepovažoval to za prioritu a zodpovednosť za systém pripisoval iným rezortom. Napriek tomu, že išlo o vládny projekt fungujúci počas jeho pôsobenia.

Nepekný obraz

Počas rozhovoru sa ukázalo, že hoci Sulík dnes už otvorene priznáva chybu pri vypínaní médií („Nemalo sa vypínať vôbec“), zároveň bagatelizuje najorganizovanejšiu formu cenzúry, aká na Slovensku existovala od roku 1989. A práve pri Púchovskom – jednej z ústredných postáv vtedajšieho režimu – jeho argumentácia pôsobila najnepresvedčivejšie. Raz tvrdil, že o ničom nevedel, vzápätí priznal, že „čítal jeho statusy“ a že mu prišli „vtipné“.

Výsledný obraz? Richard Sulík sa snaží byť mimo problému, no pri téme, ktorá zasahovala základné demokratické práva občanov, pôsobí jeho postoj viac ako uhýbanie než ako reflexia. Systémovú, koordinovanú štátnu cenzúru, Sulík redukuje na „pár nahlásovaní“ a žartovné statusy.

Zdroj: marker