SERIÁL 50 osobností: Spisovateľka Gabriela Rothmayerová – som len pozorovateľkou života

V seriáli 50 osobností prináša redakcia eReportu portréty ľudí, ktorí sa v nedávnej minulosti mimoriadne zaslúžili o rozvoj Slovenska. Vedci, významní ľudia priemyslu, novinári, umelci aj ďalší, o ktorých možno nepočujete každý deň. Často pre ich skromnú pracovitosť. A predsa patria k tomu najlepšiemu, čo doma máme.

Gabriela Rothmayerová sa dostala na verejné výslnie najmä ako politička: bola poslankyňou za Stranu demokratickej ľavice ako v slovenskom, tak vo federálnom parlamente vtedajšieho Československa.

Poslankyňa vynikala noblesným správaním a kultivovaným prejavom. A nielen priamo na parlamentnej pôde, podobne kultivovane svoje postrehy z verejného života spracovala v dvoch publikáciách: Zo zápisníka poslankyne (1992) a Dusno (1997).

Predstavovala typ moderného ľavicového človeka, ktorý je zároveň silno ukotvený v domácom prostredí, rozumie „ľudu“. To nemôže prekvapiť, vzhľadom na jej životnú dráhu.

Z Gelnice do Bratislavy. Cez Košice

Vyrastala v Gelnici, ako šieste zo siedmich detí. Otec bol banským tesárom, prejavilo sa to na jeho zdraví. „Ja si na neho ako na zdravého ani nepamätám, zomrel, keď som mala pätnásť rokov,“ hovorí dnes. Aj kvôli chudobe v rodine nakoniec nešla študovať pedagogickú školu do Levoče, hoci, zbožňujúc deti, chcela byť učiteľkou v materskej škole. To by ale bolo treba platiť internát, a tak padlo rozhodnutie, že mladá Gabika bude študovať v mieste bydliska, strednú všeobecnú školu.

Už predtým sa objavil jej talent na písanie. „Moja krásna a zlatá súdružka učiteľka slovenského jazyka Anna Palková, predtým rehoľná sestra, mi na vysvedčenie v deviatej triede do rubriky zvláštna charakteristika napísala: výborná štylistka,“ spomína G. Rothmayerová. „A keď sme robili prijímačky na esvéešku, tak môj budúci profesor Ján Znak vraj chodil kolegom ukazovať môj ideovo estetický rozbor, len si už nepamätám, čoho – tiež tak prajne nadšene. To mi aj pomohlo, lebo zas v matematike to teda sláva nebola!“

Na strednej škole ju bavilo divadlo, vo forme študentského súboru Ti-ko-ná-da (tí, ktorí náladu dávajú). „Mali sme turné v školách po celej Hnileckej doline, všade nás veľmi vítali – lebo odpadla hodina.“

Na druhej strane fakt, že pochádzala z malého mesta sa odrazil aj na skepse voči jej ambíciám. Keď v triede oznámila, že si chce dať prihlášku na novinárčinu, učiteľka sa smiala tak, že radšej vyšla z triedy. Vraj bez protekcie ju určite neprijmú.

Fotografie zo života spisovateľky Gabriely Rothmayerovej

Zdroj: Archív/G.Rothmayerovej

A ani neprijali. Na prvý krát. Gabika sa medzitým zamestnala vo Východoslovenských železiarňach, dodnes spomína na lány kukurice „plné klasov hrdzavých od popolčeka z oceliarní“. A skúšala znovu a znovu dostať sa na štúdiá. Neprijali ju na VŠMU (po rokoch sa od spisovateľa Alberta Marenčina dozvedela, že proste preto, že bola najmladšia a niekoho museli odmietnuť). A opäť na žurnalistiku – tentokrát úspešne.

Úspešný debut spisovateľky

Počas vysokej školy prišiel aj prvý literárny úspech. Prihlásila sa do súťaže Wolkrova Polianka „V hoteli Gerlach v Poprade som sa podpisovala na prezenčnú listinu a vedľa toho papiera bol štósik bulletinov s víťaznými prácami, volalo sa to Hľadanie tvarov,“ spomína. „A ja som sa zľakla, že som nechtiac niekoho vykradla, lebo moja poviedka sa volala Hľadanie tvarov. Podpísala som sa a chcela zmiznúť, keď mi taká milá pani hovorí: to ste vy? A ja – že či ma pozná a odkiaľ. No, vy ste to vyhrali!“

V porote stretla okrem Ladislava Balleka a ďalších aj Vincenta Šikulu. Ten ju na konci vysokej školy aj posmelil smerom ku knižnému debutu a pomohol jeho vydaniu. Kniha získala Kraskovu cenu za najlepší debut.

Fotografie zo života spisovateľky Gabriely Rothmayerovej

Zdroj: archív/G.Rothmayerovej

Lastovičie hniezdo. Po prvej skúške. Šťastie je drina. Ostala pri jemných prózach z bežného života. Aj preto hovorí, že sa nepovažuje za spisovateľku ale pozorovateľku. Vlastne podobne ako jej dobrá priateľka, nedávno zosnulá Milka Zimková.

Do politiky sa dostala napriek tomu, že sa pôvodne odmietala stranícky angažovať. Aj napriek straníckym kvótam dostala miesto v Smene, kde ju práca bavila. V roku 1989 ju však „politicky premotivovaný kolega“ žiadal v mene VPN vyhodiť a to ju, ako hovorí, tak trochu naštartovalo, aby sa o politiku začala zaujímať. A potom to už išlo rýchlo.

Trojnásobná poslanecká kariéra

„Ozval sa mi Peter Weiss vtedy čerstvý predseda KSS a pýtal sa ma, či im nechcem pomôcť. Poznali sme sa zo školy a ako susedia v Petržalke, tak hovorím – jasné! Myslela som si, že treba niečo napísať alebo zredigovať,“ spomína dnes. „Stretli sme sa a on mi hovorí, že ma za KSS navrhujú na kooptáciu do SNR. Či súhlasím. Súhlasila som, dostala som poslanecký preukaz.“ Ako dodáva, preukaz jej potom z kabelky vytiahol rodinný jazvečík Filip a porozhrýzal.

O niekoľko mesiacov prišli prvé slobodné voľby a kandidatúra do Federálneho zhromaždenia. Ako hovorí, brala to len ako výpomoc, na zvolenie bolo treba pomerne vysoký počet hlasov, 70 tisíc. No stretávania s ľuďmi počas volebnej kampani ju motivovali a nakoniec sa do FZ dostala.

„Rada spomína na ľudí, ktorých potom pracovne stretla v našich výboroch, sociálnych a kultúrnych Snemovne ľudu a Snemovne národov, boli napríklad Vlado Mináč, Ivan Laluha, Rudolf Hrušínský, Jan Kačer, režisér Jirko Svoboda, podpredsedníčkou bola pani Dana Němcová a Michal Prokop, mňa zvolili za tajomníčku výboru, venovala som sa médiám a kultúre.“

Nakoniec prišlo ešte jedno poslanecké obdobie, tentoraz to bolo naspäť v slovenskom parlamente. To ju už ale politika prestávala baviť, zvažovala odstúpenie, nakoniec, našťastie pre ňu, prišli predčasné voľby.

Vrátila sa k novinárskej práci, najradšej spomína na obdobie v Slovenskom rozhlase, kde niekoľko rokov šéfovala Rádiu Devín. A vrátila sa aj k písaniu, vyšla jej novela Tak o čo ide? a román Vtedy na východe. Dnes sa venuje najmä malej vnučke. A ďalej je „pozorovateľkou života“.

Zdroj: eReport