Rytmus a Végh pod paľbou! Tábor korčokovcov nezvláda prehru, začal lov na Pellegriniho podporovateľov

Tieto voľby ukázali, čo sú progresívni liberáli skutočne zač a za čo majú ostatných. Vedeli sme, že svojich oponentov považujú za dezolátov. No ukázalo sa, že svojich oponentov v skutočnosti nemajú za nič. Príklad Rytmusa a Végha je toho dôkazom.

Ostatné prezidentské voľby potvrdili, že tábor progresívnych liberálov rešpektuje demokraciu len do momentu, pokiaľ víťazí. Toto konštatovanie spečatili najnovšie udalosti. Slovenský šampión bojových umení Attila Végh a najúspešnejší slovenský hiphopový hudobník Patrik Rytmus Vrbovský to pocítili na vlastnej koži. Pred druhým kolom si totiž dovolili podporiť „nesprávneho“ prezidentského kandidáta.

Niekomu tu už naozaj drbe

V rýchlosti si povedzme, čo sa teda stalo. Pred druhým kolom slovenských prezidentských volieb sa niekoľko celebrít rozhodlo slobodne a verejne vyjadriť svoj názor a svojim fanúšikom na vlastných profiloch na sociálnych sieťach oznámili, komu dajú v druhom kole svoj hlas.

V tom by zrejme nebol žiadny problém. Teda určite to nebol problém v prípade celebrít, ktoré deklarovali svoju podporu už pred prvým kolom pre Ivana Korčoka. Problém nastal až vtedy, keď sa k voľbe vyjadrili celebrity podporujúce Petra Pellegriniho. Bolo ich viacero. Dominika Cibulková, Zuzana Plačková, Jasmina Alagič, Patrik Rytmus Vrbovský, Attila Végh a ďalší. Pre účely tohto článku sa budeme venovať Rytmusovi a Véghovi.

Nespokojnosť tábora korčokovcov s konaním Rytmusa a Végha sa prejavila v zásade okamžite po ich vyjadreniach podpory Pellegrinimu. Nenávistné komentáre sa len tak hrnuli. Upozornil na ne aj samotný hudobník a písal o nich aj eReport. To však bol len začiatok. V tej chvíli ešte nikto nevedel, že Ivan Korčok voľby s relatívne veľkým odstupom prehrá.

A stalo sa. Korčok prehral. Čo nasledovalo vo všeobecnosti už vieme. Tábor progresívnych liberálov, zoradených za Korčokom, najprv vzlykal, bedákal a ronil krokodílie slzy. Malo ísť podľa ich názoru o čierny deň a niektorí to hnali až do takých extrémov, že tárali o začiatku konca demokracie na Slovensku a o podobných hlúpostiach. Istý psychológ (sic!) v Denníku N sa dokonca zdôveril, že potreboval lieky na utlmenie stavov úzkosti. Neuveriteľné. Excuse my french, ale ako hovorí klasik, ozaj tu už niekomu drbe.

Triedni nepriatelia

Lenže oni ten svoj „rešpekt“ k výsledkom demokratických volieb posunuli ešte ďalej. Rytmus na svojom Instagrame uverejnil status, v ktorom zverejnil komunikáciu s redaktorom portálu Aktuality, Matejom Príbelským. Toho pár dní po Korčokovej prehre zaujímalo, čo robil Rytmus v nedávnej minulosti na úrade vlády, respektíve čo bolo predmetom stretnutia a či sa hovorilo aj o podpore pre Pellegriniho.

„Pozrite sa, čo spôsobil môj názor. Hneď ma idú lustrovať a šikanovať ako nepriateľa. Myslíte, že takto píšu všetkým tým hercom, influencerom a umelcom za to, že volili svojho kandidáta? Keby som volil pána Korčoka, boli by všetci štatní,“ píše v statuse Rytmus. A trafil klinec po hlave. Keby vyjadril podporu Korčokovi, nosili by ho na rukách a uctievali ho presne tak, ako uctievajú Tormovú či hociktorú inú celebritku, ktorá sa poslušne prihlási do kempu progresívnych liberálov a omieľa, čo jej v manuáloch boja proti hoaxom a dezinformáciám (rozumej boja proti triednemu nepriateľovi) napíšu. Propagandisti novodobého proletariátu.

Buď tranzícia alebo končíš

Attila Végh je ďalšou obeťou nevyhláseného, ale prebiehajúceho lovu na Pellegriniho podporovateľov. Veď predsa všetci títo nespratníci, ktorí ešte nepochopili, že im bude dovolený úspech len vtedy, ak sa pridajú na správnu stranu alebo budú aspoň držať hubu a krok, musia byť minimálne exemplárne potrestaní, aby mali šancu pochopiť, že buď prejdú tranzíciou alebo končia. A keď nepochopia, lov bude pokračovať až do ich eliminácie. To sa samozrejme netýka medveďov, tie sa eliminovať nesmú. Ale to je iná téma.

Aj Végh na Instagrame uverejnil viac ako zaujímavú komunikáciu. „Dnes som obdržal email, v ktorom má istá komerčná značka (pozn. Renault) trestá za to, že som slobodne prejavil svoj súkromný politický názor a presvedčenie v domnienke, že žijeme v krajine, kde sa to slobodne prejaviť môže,“ píše v statuse.

O čo teda išlo. Végh bol zjavne ako vplyvný influencer marketingovo zaujímavý pre predajcu automobilov Renault. Teda s ním uzatvorili zmluvu o spolupráci. Všetko bolo v poriadku, spolupráca fungovala obojstranne výborne, nebol žiadny problém. Až do momentu prezidentských volieb, keď si Végh, rovnako ako Rytmus, dovolil podporiť „nesprávneho“ kandidáta.

Je však doslova dychvyrážajúce, čo Véghovi napísala zástupkyňa značky Renault: „Veľká nevôľa sa vzniesla na Attilu. Čo by sa dalo ustáť. Ale, budem úprimná, nie, keď aj náš celý tím ľudí sme na opačnej strane. My, naši najbližší, naše „bubliny“. Za toto sa ja neviem postaviť. Lebo z môjho pohľadu nejde o rešpekt voči inému názoru. Ale podporu strany, ktorá klame a je krivá.“

Agresívna antidemokratická sekta

Ak vám spadla sánka, nie ste sami. Spadla aj autorovi textu. Aby sme si rozumeli, Renault má samozrejme právo spolupracovať, s kým uzná za vhodné. Lenže text emailu hovorí o niečom celkom inom. A aj napriek tomu, že ide o internú komunikáciu, je správne, že Végh ho zverejnil. Odhalil totiž totalitárne uvažovanie progresívnych liberálov, respektíve agresívnych slniečkarov a militantných korčokovcov. Tento email dokonale vyjadruje podstatu ich zvráteného uvažovania o svete. Oni uverili vo svoju výnimočnosť a javia znaky sekty.

Ostatné prezidentské voľby ukázali oveľa viac, ako sa čakalo. Okrem toho, že ukázali, že progresívni liberáli nemajú na Slovensku väčšinu (a nikdy mať nebudú), ukázali aj patologický charakter uvažovania samozvaných a samodeklarovaných pokrokových demokratov. Prezidentské voľby boli lakmusovým papierikom toho, do akej miery sekta progresívnych liberálov skutočne rešpektuje demokraciu a demokratické voľby. Tá miera je žalostne nízka a dá sa veľmi presne definovať. Demokraciu rešpektujú len vtedy, keď vyhrávajú.

Tieto voľby ukázali, čo sú títo ľudia skutočne zač a za čo majú ostatných. Vedeli sme, že svojich oponentov považujú za dezolátov. No ukázalo sa, že svojich oponentov v skutočnosti nemajú za nič. Trpia ich len z nevyhnutnosti a pokiaľ by bola možnosť, zbavili by sa ich. Sú pre nich len príťažou na ceste za krajšími zajtrajškami. Autor textu opäť zopakuje, že Kryl mal pravdu. Tí, čo majú plnú hubu demokracie, sú od nej v skutočnosti najďalej.