ROZHOVOR Psychologička radí: Ako sa nezblázniť počas lockdownu

Občas je to naozaj kríž! Zvládať vzťahy nie je niekedy úplne ľahké a najmä vtedy ak pre korona opatrenia celé dni s partnerom trávite uväznený v jednej domácnosti. Ako zvládať partnerské „ruvačky a „ponorku“ a ako premeniť hádku na konštruktívny nástroj vzťahu? Pýtali sme sa terapeutky Jitky Derkovej.

Zmenila sa nejak vaša profesia po tom, ako odštartovala pandémia a koronakríza?

Nastalo veľa zmien. Na začiatku marca sme vôbec nerobili. Podľa nariadení vlády sa vykonávala iba neodkladná zdravotná starostlivosť. Niekedy v polovici mája som začala už normálne pracovať. Veľmi sa zmenila aj klientela, aj formy práce. Skúšali sme dištančné formy, teda skúšala som komunikovať s klientmi cez počítač, cez Skype.

Aj telefonicky?

Áno, ale to aj preto, že niektorí klienti sa báli. Ja som nikdy také strachy z nákazy nemala, pretože si myslím, že mám výbornú imunitu. Ale keď klienti mali pocit, že nechcú cestovať, tak sme to vyriešili aj takto. Keďže ma navštevujú aj klienti nielen z Bratislavy, ale skutočne z každého kúta Slovenska, a aj z Českej republiky.

Je iné konzultovať s pacientom cez Skype, telefonicky ako osobne?

Úplne. Čo ma veľmi brzdilo a limitovalo, bolo nosenie rúšok. Pri psychoterapeutickej či poradenskej práci totiž potrebujete vidieť tvár daného človeka.

Je dôležité odčítať napríklad mimiku tváre?

Presne. Keď nevidíte mimiku, vidíte len oči.

V tomto prípade neplatí: Oči okno do duše?

Áno, hovorí sa to, ale je to málo. Mimika je veľmi dôležitá, preto potom rozhovory cez počítač bola už lepšia varianta, lebo tam nebolo potrebné nosiť rúško.

V čom sa teda menila či vyvinula klientela a ich témy?

Témy sa začali meniť. Pribudli pacienti, ktorí majú extrémnu, dalo by sa povedať, bacilofóbiu. Skrátka strach z nákazy, z vírusov.

Hypochondri?

Áno, aj takí. Stavy úzkosti a strachu, fóbia. Oni o nej vedia, že je to nereálne. Napríklad, keď si desaťkrát umyjú ruky a ešte stále majú pocit, že ich ruky sú špinavé.

Čo im poradíte?

Musím povedať, že liečba fóbií nie je o radách. Ide o veľmi špecifické terapeutické postupy. Ja som ich aj publikovala. Napríklad taká transformácia negatívneho prežívania na pozitívne. Veľmi špecifická technika na odstraňovanie strachu, ale aj iných negatívnych emócií.

Vypichnite ešte nejakú podobnú techniku.

Nie je jedna. Je to súhrn postupov, ktoré začínajú dýchacím cvičením. Cez dych totiž môžeme veľmi upokojiť emócie. Sústredenie vedomia na dych a pravidelné nádychy a výdychy môžu prvotnú emóciu rozpustiť.

Povedali ste, že podľa mimiky viete odčítať niečo o človeku, viete to aj podľa dychu?

Určite. Keď sme naštvaní a rozčúlení, tak sa nám buď tají dych alebo dýchate zrýchlene. Podľa dychu, aj podľa toho, čo robí konkrétny človek s prstami. Vlastne sa to dá odčítať od prvej chvíle čo si daný človek sadne oproti mne. Aj to, ako rozpráva, akým hlasom a podobne.

Preveďme to trochu do praxe. Čo by ste odčítali z môjho správania. Od chvíle čo som si sadol k vám a robíme tento rozhovor. Aký som typ človeka?

U vás, to je číra zvedavosť. Úplne jednoznačná novinárska zvedavosť. Taká primeraná. Nemáte predo mnou nejaký strach.

Ako sa po pandémii zmenila vzťahová terapia?

V párovom poradenstve a terapii skutočne nastali zmeny. V tom zmysle, že veľa ľudí, ktorí mali predtým len nejaké drobné náznaky, tak v úvodzovkách ponorka, ktorou trpeli, sa výrazne zhoršilo. Ľudia zostali doma, lebo boli vyhodení z práce, alebo pracovali spolu doma. Zavreli taktiež fitnescentrá, akékoľvek ďalšie športoviská, kultúrne podujatia sa zrušili, spoločenské kontakty sa obmedzili, ľudia sa prestávali stretávať. Toto spôsobilo, že ľudia si začali liezť na nervy. Intenzívnejšie si začali všímať čo nie je v poriadku. Napríklad išlo aj o drobnosti, že partner necháva stále otvorenú pastu v kúpeľni, alebo si po sebe neustiela posteľ. Naozaj aj takéto blbosti začali ľuďom oveľa viac vadiť.

Vyhľadávajú vás viac ženy či muži?

Povedala by som, že ženy. Majú väčšiu potrebu riešiť vzťahy. Muži buď sú uzavretejší alebo nemajú takú tendenciu sa venovať podobným problémom a trápi ich skôr ekonomická situácia.

Ako sa dá bojovať napríklad s ponorkou?

Niektoré rady v týchto prípadoch predsa len mám. Prvou, ktorou určite odporúčam je počítať so zmenami. Ľudí stresuje, že: „juj, zase ide nejaké zmena, veď predsa len mám všetko naplánované.“ No a zrazu sa im to všetko zrúti ako domček z karát. Treba, ale počítať s tým, že život zmeny prináša. Prestaňte toľko plánovať. Taktiež je dôležité spracovávať svoje negatívne emócie. Vôbec si všimnúť, že, aha, som naštvaná, alebo mám strach, úzkosť či obavy. Netreba to na niekoho prenášať. Že za to môžeš, ty a ty a ty, ty, ty. Najdôležitejšia rada, ktorú učím klientov je, prestaňte sa pozerať na to, kto za to môže a všímajte si len to, čo cítite. Keď si všimnete danú emóciu, a v hneve nepoviete, že tamten je blbec, ale poviete: „Hnevám sa na neho, pretože sa stalo toto a toto“. To, že sa hnevám, znamená, že naštvaná som ja. Teda začínam od seba. Keď si túto emóciu všimnete, nastáva taký zaujímavý psychologický efekt. Ona sa začne rozpúšťať. A to vtedy, keď nezačnete obviňovať ostatných, ale si uvedomíte, že to ja mám niečo, čo nechcem mať. Emócia sa nesmie potláčať, ale musí sa tzv. deaktivovať. Keď to nahlas vyslovíte, vtedy sa to rozpustí. Keď to klientov naučím, je to naozaj veľká vec.

Ak mi teda  na partnerovi niečo vadí, je prospešnejšie pre vzťah, mu ten problém popísať. Porozprávať mu o tom?

Určite.  Sú dve podmienky. Ideálne je povedať to partnerovi vo chvíli, keď už som spracovala najväčší hnev. Čiže nie vtedy, keď si poviem:  „Aha, zase tam je tá otvorená pasta, som naštvaná“.

Čiže základ je upokojiť sa?

Áno, upokojím sa a potom poviem: „Vieš čo zlatíčko, mohol by si si tú pastu upratať? Vadí mi a som z toho rozhodená.“ To je prvá rada. Druhá je, všímať si koľko kritiky a koľko pozitív poviete. Napríklad za deń. Počítajte si to. Výskumy ukazujú, že  dobré vzťahy, kvalitné partnerstvá prežijú za predpokladu, že použijete dvakrát viac pozitív, ako kritiky. Kritika, posudzovanie, odsudzovanie a podobne. Že toto sa mi nepáči a hento je na figu. To je jedna tretina, no musí byť vyvážená. Ja osobne veľmi šetrím s kritikou. Niekedy to je síce nevyhnutné, no šetrím s ňou. Dve tretiny musia obsahovať zase určité posilňovanie, napríklad to čo sa mi na tom partnerovi, príbuzných či deťoch páči, a to čo by sme chceli, aby robili častejšie.

Paríky a partneri sa nevyhnú hádkam, najmä ak začne úradovať spomínaná úzkosť či ponorková choroba. Existuje niečo také, ako produktívna hádka, ktorá prinesie do vzťahu aj určité pozitíva?

Áno, hovoríme tomu konštruktívna hádka. Je o tom, že nenútime partnera hádať sa hneď, keď máme my v sebe nejaké veľké pnutie, ale povieme mu, či sa o tom nemôžeme porozprávať. Odložíme to na presný čas, keď aj ten človek bude, ako tak ochotný. Okrem toho, že naňho vychŕlime čo potrebujeme, tak zároveň je dôležité, aby sme mu nechali slovo. Musí ho mať skrátka aj on. Taký priestor, aký sme nechali sebe na vyfučanie, tak taký potrebuje aj ten druhý človek. Dôležitá rada počas konštruktívnej hádky je, nedávať partnerovi podpásovky. Tú sa vystríhajme viet čo začínajú takto: „A ty nikdy…a ty vždy a podobne.“ To sú také zovšeobecnenia, ale sú aj horšie. „Ty si blbec, ty si hentaký.“ Skrátka nálepky. Keď s týmto partneri začnú, tak tam už ďaleko nie je ani k fackám, škrteniu a inému fyzickému násiliu.

Čo by som mal robiť, ak sa u môjho partnera, partnerky, stupňuje agresivita? Ako sa to dá riešiť?

Eskalácia agresie je taká vec, v ktorej môžu mať prsty určitým spôsobom obidvaja partneri. Prečo? Pretože ťažko môže eskalovať konflikt a agresia, keď druhá strana len sedí a len povie: „Nehnevaj sa, ja s tým nesúhlasím“. Môže to eskalovať len ťažko. Obidvaja prilievajú oheň do plameňov.

Keď druhá strana je pokojnejšia pri hádkke, môže to agresorovi vziať vietor z plachiet?

Niekedy nie. Ale chcela som ešte povedať, že keď eskaluje konflikt zaujíma ma to, čo za tým bolo. Napríklad príde manželka a povie, že ma manžel chytil pod krk, zaujíma ma, čo tomu predchádzalo. Skúmam to pri terapii. Čo robila ona a aké metódy na eskaláciu konfliktu má ona. Niekedy sú to veľmi nenápadné spôsoby. Často verbálne. Tak, ako muži majú sklony k akcii a fyzickému násiliu, tak ženy majú zase väčší sklon k verbálnemu násiliu. Ponížia vyslovením určitej vety.

Ako sa dá ublížiť slovom?

Dá sa ním ohromne ublížiť. Hlavne, keď poznáme slabiny partnera. Napríklad, keď vieme, že partner-muž mal matku alkoholičku, tak mu povieme, že ty si taký istý, ako tvoja matka. Potom sú ale situácie, keď naozaj nemá zmysel s násilníkom ani komunikovať a ani nič podobné. A to napríklad, keď je pod vplyvom alkoholu alebo drog. Toto je taká výnimočná situácia, keď je dobré ho uložiť, odpratať, odísť z miestnosti, odísť úplne preč. Pretože v tej chvíli nemá zmysel nič iné.

Čo by ste odporučili človeku, ktorý má partnera, u ktorého agresia vyeskalovala práve už do fyzického násilia?

Ženy to robia napríklad tak, že sa snažia dovolávať príbuzných na pomoc, alebo volajú políciu. Z mojich skúseností, ženy, ktoré to vyskúšali, tak v podstate po krátkom čase sa násilie opakovalo a možno ešte aj s väčšou intenzitou. Skrátka takýto externý zásah polície veľmi nepomáhal. Ono závisí aj od toho, či ide o nejakého agresívneho psychopata, alebo nie. Povedzme o patologického žiarlivca. Alebo je závislý. Ak to ide do extrému a je to už patologické, tak týmto ženám určite odporúčam sa oddeliť od partnera.

Je ťažké odísť z podobného vzťahu?

Veľmi ťažké. Jedným z dôvodov je, že obeť s násilníkom žije vo veľmi zvláštnej symbióze. Vo vedeckej literatúre je to pomenované tak, že násilník si za obete vyberá niekoho, kto trpí pocitmi menejcennosti. „Ja za to môžem, ja som také chúďatko, ja by som bez neho neprežila, nemôžem ho opustiť, lebo…“ Lebo, lebo, lebo, je tam tisíc lebo.

Je to podvedomé chovanie?

Áno. Je to podvedomé, ak hovoríme o ženách, ktoré sú v roliach obetí. Častokrát ide o ženy, čo je zaujímavé, ktoré mali závislého otca. Ako keby išlo o nevedomú podvedomú  túžbu opakovať to, čo bolo strašné v detstve, čo zažívali so svojim otcom. Zrazu si nechtiac vyberú takéhoto partnera.

Rozprávali sme sa o partneroch trpiacich ponorkou v domácnosti počas pandémie. Ako to vyzerá keď partneri žijú už aj s potomkom?

Táto doba priniesla najmä problém s domácim vyučovaním. S tým boli niektorí rodičia úplne na nervy. Nikdy v živote nevyučovali svoje deti. Bolo to ťažké, najmä pri rodičoch, ktorí majú viac detí a potrebovali s nimi prebrať  učivo podľa školských osnov. To bolo zlé. Ale zároveň sa tu objavil zaujímavý fenomén. V klientele som mala predtým viacero detí, ktoré mali fóbiu alebo strach zo školy či vyslovene psychosomatické poruchy. Bolesti bruška pri každej odpovedi v škole, hnačka, keď bola písomka a podobné veci. A toto vymizlo.

Ako si to vysvetľujete?

Domáce vyučovanie bolo pre dieťa menej stresujúce. Potom aj rodičia hlásili, že odkedy svoje dieťa učia sami, tak nemá podobné problémy. Ako bolesti či ekzémy tohto druhu. Mala som tam chlapčeka, ktorý mal silný ekzém a nedalo sa to normálne liečiť. To, čo sa mu ukázalo na koži, sa ukázalo, že to bolo podmienené stresom.

Z hľadiska mentálneho vývoja je vhodnejšia domáca výučba alebo tá klasická?

Určite je normálnejšie byť vo vonkajšom prostredí, deti potrebujú kontakt medzi sebou. Na druhej strane sú ale aj špecifické prípady, keď domáce vyučovanie naozaj podporujem. Napríklad výučba autistických detí, alebo deti s poruchami hyperaktivity a s poruchou koncentrácie pozornosti. Takých detí je veľa, ktoré sú ťažko v škole zvládateľné. Pokiaľ to deti zvládajú lepšie a majú na to dostatočnú kvalifikáciu, tak som za. Väčšina detí, ale určite potrebuje kolektív a pravidelnú školskú dochádzku. Druhá otázka je, že aj školstvo by sa malo zmeniť a myslím si, že sa už aj mení.

Stáva sa v partnerskom živote, že jeden s partnerov napríklad uteká pričasto na sociálne siete či na internet vo všeobecnosti a nevenuje sa vzťahu?

Určite. Aj partneri, aj deti. Predtým som hovorila, že to je skoro závislosť, tak teraz to je katastrofa. Ľudia sú doma, v jednom dome, byte a spolu sa nerozprávajú. Každý je pri svojom mobile.

Čo radíte klientom v tomto prípade?

Hlavne im ukazujem niektoré výsledky výskumov, ktoré hovoria, že čím menšie dieťa, tým rýchlejšie vzniká závislosť. Naozaj mozog má takú neuroplasticitu, že stačí, ak dáte dvojročnému dieťaťu do rúk telefón alebo tablet a ono sa mesiac hrá s pohyblivými obrázkami. Po mesiaci, keď mu jeden deň toto zariadenie nedáte, tak kričí ako zmyslov zbavené. Dieťa skutočne má v tomto prípade všetky znaky závislosti.

Stretli ste sa s tým, že partneri utekajú na internet a využívajú vo veľkom internetové zoznamky a to za chrbtom svojho partnera?

Práveže počas pandémie som tento problém nevidela. Ale možno internetové zoznamky ani nie, ale niektoré ženy sa sťažujú, že muži príliš pozerajú pornofilmy.

Môžu byť závislí na pornofilmoch?

Áno, aj tu môže vzniknúť závislosť. Tú totiž definujeme tak, že človek má možnosť normálneho heterosexuálneho partnerského styku a radšej preferuje internetový virtuálny styk.

Ako sa dá podobnej závislosti zbaviť?

Jedine tak, ak ten človek chce. Keď má vôľu a motiváciu. Vtedy mu môžem pomáhať tým, že ho sprevádzam a dávam mu jednoduché úlohy, čo áno  a čo nie. Sprevádzam ho s tým procesom. Keď hovoríme o závislosti, tak tam vzniká určitá tenzia, že musí niečo robiť a aj tajne. Keď nevyhovie svojej nutkavej potrebe, tak má negatívne pocity a keď jej vyhovie, tak má pocity viny. Toto všetko pomáham týmto ľuďom odstraňovať. Napríklad aj metódou transformácie o ktorej som vám hovorila.

Foto: eReport.sk