Ste jeden z mála mladých interpretov, o ktorých vyšla autobiografická kniha formou motivačných rozhovorov. Volá sa Sny sa plnia. Z nej sme sa dozvedeli niekoľko zaujímavých skutočností. Napríklad to, že ste premýšľali o samovražde…
Je zaujímavé sledovať, ako práve tento môj skrat ľudí zaujíma. Nebudem sa však tejto téme vyhýbať. Aj v knihe som ju spomenul hlavne preto, aby som vyzval rodičov, aby počúvali svoje deti, keď volajú o pomoc. Aby im dali pocit, že sú tam pre ne a môžu sa o nich oprieť. Ak by som aj ja toto v období dospievania mal, som si istý, že môj život by tento môj chvíľkový skrat obišiel.
Keď sa na to pozeráte spätne, bola to hlúposť, že?
Samozrejme, že to bola hlúposť. Bol som nešťastný, cítil som sa nepochopený a mal som pocit, že môj život nemá zmysel. Chýbal mi niekto, kto by mi prehovoril do duše a ukázal mi moju hodnotu, prípadne to, že za mrakmi je schované slnko.
Zaujímavé to rozhodne je, ale z iného pohľadu. Vy ste už v detstve stavili všetko na jednu kartu – budem spevák a bodka! S otcom ste dobrý vzťah nemali. Nepodporovala vás ani mama? Ako dlho ste sa takto motali a kto vám to slnko nakoniec ukázal?
Pravdupovediac, ani mama. Nikdy nepočula o tom, že by sa niekto dokázal uživiť spevom a tiež ma od toho odhovárala. Človek musí niektoré veci najprv zažiť, aby im uveril. Pritom sú v tej knihe oveľa zaujímavejšie veci, ktoré môžu iných inšpirovať a možno im aj zlepšiť život.
Napríklad?
Napríklad návod na to, ako sa podarilo žiť svoj sen mne. Tí, ktorí tú knihu čítali, mi píšu, akí sú teraz nabudení a idú dopredu.
Stať sa spevákom ste sa rozhodli na základe konkrétnej udalosti?
Nie je za tým nič výnimočné. Narodil som sa tak. Spev je moja súčasť. Nedá sa odo mňa oddeliť, je to niečo prirodzené. Ako dýchanie.
Cieľ to bol pekný, ale pravidelne vás zrádzali hlasivky. V čom bol problém a ako vznikol?
Nesprávne som používal svoj hlas. Nie som z rodiny, ktorá by od začiatku moju túžbu po spievaní podporovala, nechodil som na spev a tým, že som neustále spieval, hlavne v období dospievania, keď som začínal mutovať, som nedokázal pochopiť, že môj hlas znie inak. Takáto zmena si vyžaduje u tínedžera hlasový pokoj, čo som nevedel. Hovoril som si, že to nie je možné a snažil som sa ho rozchodiť, aby znel ako predtým. A to bolo zlé. Čím viac som sa snažil, tým viac som si škodil. K tomu sa pridružila nesprávna hlasová technika a na hlasivkách sa mi urobili uzlíky. Takmer som oň prišiel.
Zdroj:
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
ROZHOVOR Miro Jaroš: Čím viac sa snažil, tým viac si škodil. Kvôli čomu sa tak týral?