ROZHOVOR Ivo Gogál: Pred divadlom som dal prednosť slobode! A teraz to ľutuje?

Deväť sezón, od roku 1991, ste boli členom SND. Pred stálym angažmánom ste dali prednosť väčšej slobode. Prečo?

Lebo som v podstate slobodný človek. A daňou za neslobodu, ktorú som si spôsobil svojpomocne tým, že som mal rád dievčatá a akosi sa mi darilo robiť im deti, bolo to, že som takmer desať sezón strávil v divadle a nebyť toho, že som sa oslobodil, už by som tu asi nebol. Tým mám na mysli neustále nervy, trémy, zložité vzťahy, zájazdy a iné neduhy. Jednoducho som sa tak rozhodol a nikdy som to neoľutoval. Ale ľuďom, ktorí divadlo milujú, ktorí milujú kontakt so živým publikom, úprimne rozumiem, len to nie je nič pre mňa.

Od istého času sa zdá, akoby ste sa vyhýbali seriálovému boomu. V čom je problém?

Neviem, asi vo mne. Kedysi som si myslel, že keď nebudem viazaný divadlom, otvoria sa mi iné obzory, ale opak bol pravdou. Takže asi vo mne.

Máte za sebou bohatú kariéru, dabovali ste, hrali v divadle a v muzikáloch. Na čo ste doposiaľ najviac pyšný?

Úprimne? Asi na hlavnú postavu Lujka Zobara v muzikále Cigáni idú do neba na Novej scéne v Bratislave. Lebo tam som zažil všetko, čo človek od divadla môže očakávať – priazeň publika, akési umelecké zadosťučinenie, aj uznanie kolegov. Za to divadlu ozajstná vďaka a hlavne Andy Hrycovi, ktorý ma dotiahol ako hosťa na Novú scénu, keď išiel robiť muzikál Janka Ledeckého Hamlet, pretože som o sebe dosť pochyboval, hoci som mal pomerne slušné hudobné vzdelanie, ale to tiež patrí k herectvu – tie pochybnosti .

Herecké prostredie je špecifické. Máte medzi kolegami aj dobrých priateľov? Koho?

Na škole sme boli celkom slušná partia s množstvom skvelých zážitkov a s mnohými z bývalých spolužiakov som dodnes v pracovnom styku. S bývalou manželkou, ktorá študovala filmovú vedu, som bol aj v úplne inom styku. (Smiech.) Ale skutočne zásadne, mimo bývalej a terajšej, do môjho života zasiahli hlavne dvaja. A plynule prechádzam k ďalšej otázke.

V minulosti ste sa priatelili aj s Jankom Kronerom.

S Janom som okrem rokov na škole zažil ešte pár sezón v SND, mnoho spoluprác v televíziách a dabingoch a roky, nazdávam sa, dobrého kamarátstva. Vždy bol radostný, veselý a len jeho búrlivé vzťahy so ženami naznačovali niečo, o čom sme nemali ani potuchy. Ako chlap som bol náchylný pripisovať jeho neúspechy vo vzťahoch a manželstvách jeho ženám. Až neskôr som pochopil, že za tým bolo niečo úplne iné. Ale to už bol Jano vo svojom úplne inom svete. Škoda, život je krutý.

Ako vnímate jeho súčasný stav a zdravotné problémy?

Tak, ako som už povedal. Do duše, bohužiaľ, človeku nevidíš, je to asi mimo nášho chápania. A pomôcť tomu nedokážeme, ani keby sme chceli.