ROZHOVOR Herec Milo Kráľ o vládnej kríze: Hrajú divadlo namiesto nás!

Vídať vás pri klavíri a s gitarou, ale klavír vás ako dieťa veľmi nebavil. Kedy sa to zlomilo? Na čom ešte hráte?

Zrejme na nervy ľuďom, ktorí sa na mňa v telke musia pozerať. Na gitare nehrám, viem akurát zopár akordov, takže jedine viem trochu potrápiť klavír. A kedy sa to zlomilo? Asi vtedy, keď ma moja vlastná lenivosť zbavila chúťok hrať skladby iných a začať si vymýšľať svoje.

U vás doma zneli Kryl a Beatles. Neskôr ste si na platne sporili sám. Máte veľkú zbierku? Nevyhodili ste ju v návale hystérie z CD-čiek a MP3-jok?   

Vraciam sa k nim aj ja, ale už aj CD-čka sú dávno out. A tých mám oveľa viac. Aspoň, že auto mám také staré, že je v ňom CD prehrávač, tak ich využijem. Len sa mi tam potom kopia – sú to moji najčastejší a najpočetnejší spolucestujúci.

Ako sa volajú?

Myslíte tie cédéčka?

Skôr interpreti a žánre.

Vozím v ich aute aj sto. Aktuálne počúvam najčastejšie audioknihy a pracovne mixy mojich nových nahrávok, hudobne je ten záber veľmi široký.

Ako prvé ste vyštudovali herectvo na VŠMU. Vo vašom ročníku sa objavili pomerne známe mená – Dano Dangl, Andrej Bičan, Csongor Kassai. Prví dvaja sú dosť uletení dodnes. Nejaké spomienky? Boli ste kamoši?

Samozrejme, hrali sme spolu divadlo, trávili spolu kopec času, to sa v tom veku bez kamarátstva veľmi nedá. A oni sú obaja navyše dosť ukecaní a zdieľni. Aj teraz, keď sa občas stretneme, vieme si dobre podebatiť. Sledujem ich prácu a držím im palce.

Divadelné angažmány ste mali v Žiline a v Nitre, najdlhší v Martine. Mohli by ste každé toto pôsobenie charakterizovať jednou, dvomi vetami…  

Žilina a Nitra boli viac-menej krátkodobé aj posledné moje angažmány, v ktorých som pôsobil už s hlavou niekde inde. Je v nich veľa skvelých ľudí, ktorých si vážim, lebo veľmi dobre viem, že to nie je ľahký chlebík. No a v Martine som zase divadelne vyrastal, bolo to moje najdlhšie obdobie, aké som v divadle strávil ako zamestnanec. Naučilo ma, čo to znamená robiť profesionálne divadlo, aké to má plusy a mínusy. A formovali ma, samozrejme, aj ľudia, ktorí sú s martinským divadlom spätí, za čo som im vďačný. Za všetkých spomeniem herečku Janku Oľhovú, režiséra Romana Poláka a vynikajúceho muzikanta, dramaturga a človeka Roba Mankoveckého.

 Po odchode z Nitry ste sa pustili do štúdia réžie. Prečo?

Film ma vždy fascinoval, chcel som sa o ňom dozvedieť viac, vyskúšať si ho a zároveň som bol z celého toho divadelného kolotoča unavený. Skrátka som potreboval zmenu a dodnes si myslím, že nič lepšie som v tom období ani nemohol spraviť. Bola to parádna jazda.