Rebríček top hudobných zahraničných a domácich počinov roku 2020 ušami Juraja Čurného

Moja dlhoročná kamarátka Lucia ma oslovila, či by som nechcel zhodnotiť po hudobnej stránke rok 2020. Je mnoho možností, ako to urobiť, a ja som sa rozhodol, že to spravím tak, ako som to tento rok robil najradšej – formou playlistu resp. dramaturgie imaginárnej LP platne s jasne odlíšenými stranami. Je to môj čisto súkromný výber a ktokoľvek si urobí iný, bude mať pravdu.

Kým na strane A je zastúpená zahraničná scéna, stranu B som venoval domácej, vrátane tej českej. Ani náhodou to nie je reprezentatívna vzorka, ale po niekoľkodňovom zbere, triedení a finalizácii mi napokon vyšlo nižšie uvedené poradie, ktoré nájdete aj na mojom Spotify profile. Nemal som ambíciu „naštudovať si“ súčasnú hudobnú scénu v celej jej šírke – na to  je už príliš obrovská, ja mám už 54,5 roka a svoj základný hudobný vkus sa mi meniť nechce, pretože mi vyhovuje. A pri týchto skladbách som nikdy nemal problém stlačiť tlačidlo „repeat“, neraz aj opakovane.

https://open.spotify.com/playlist/2ZRKD3jUhvH9LOiElld3AF?si=0wZQRDEqT9q1TrCYW0x2-g

Už z výberu mien interpretov je jasné, že „nadržiavam“ strednej a staršej generácii a ja to s radosťou priznávam a nehanbím sa za to. Napokon, mladšie generácie odo mňa sú tu na to, aby úplne prirodzene drukovali tým svojim. S dvoma výnimkami sú to skladby už z roku 2020 a ich interpreti v ňom vydali svoje nové albumy,  opäť s dvoma výnimkami.

Strana A

THE WEEKND – Blinding Lights z albumu After Hours
Tohto 30-ročného Kanaďana so sympatickým pseudonymom som registroval ako reprezentanta súčasnej hudobnej generácie, ale doteraz sa žiadna z jeho skladieb nezaradila do „soundtrack of my life“. Až prišiel singel vydaný na prelome novembra a decembra 2019, ktorý ovládol rebríčky v 34 krajinách a získal mnoho nominácií a cien. S jedinou výnimkou – členovia americkej hudobnej akadémie o ňu ani nezavadili. Veľká chyba. A veľký návrat synth soundu 80. rokov.

DUA LIPA – Physical z albumu Future Nostalgia
Netajená inšpirácia filmom Flashdance – a s tým spojeným skvelým disco soundom Giorgio Morodera – strihnutá zvukom najlepšieho albumu Madonny z tretieho tisícročia (Confessions On A Dancefloor). Dohromady skvelá tanečná a rádiová “vypaľovačka“ súčasne. Túto 25-ročnú Angličanku s albánskymi koreňmi budem sledovať odteraz oveľa pozornejšie.

BILLIE EILISH – No Time To Die zo soundtracku No Time To Die
Z filmových bondoviek môžem kedykoľvek skladať štátnice, takže kategória ústredných skladieb k nim patrí u mňa k tým najvyšším prioritám. V zásade v prípade všetkých bondoviek obdobia Pierca Brosnana a Davida Craiga u mňa platilo, že čím lepšia,  zaujímavejšia) titulná/ústredná skladba, tým viac sa mi páčil aj film. V prípade teenagerky Billie Eilish som mal veľké obavy, pretože pesničkové bondovky nie sú ľahká disciplína, najmä, ak sa budete porovnávať so Shirley Bassey, Paulom McCartneym, Tinou Turner, či Adele. Ale bolo to pre mňa jedno z najväčších a najpríjemnejších prekvapení – skladba má tajomnosť, bondovskú „larger than life“, majestátnosť a pritom je to stále Billie Eilish so svojím špecifickým vokálnym prejavom.

YELLO – Waba Duba z albumu Point
68-ročného Borisa Blanka a 75-ročného Dietera Meiera – týchto dvoch excentrických Švajčiarov, už toto spojenie je nesmierne bizarné, milujem už od 80. rokov pre ich nenapodobiteľný sound (vychádzajúci z viac ako stotisíc Borisom Blankom skatalogizovaných zvukov), pre ich skvelé zvukovo-hudobné koláže a pre ich neuveriteľný nadhľad, s akým tvoria a aj, či už prostredníctvom klipov alebo koncertov, interpretujú svoju tvorbu. Aktuálny album Point už ponúkajú aj v priestorovom zvukovom formáte Dolby Atmos a nie je lepší interpret na demonštrovanie jeho možností ako Yello.

DEEP PURPLE – Nothing At All z albumu Whoosh!
(Nielen) moje hardrockové legendy už majú v priemere 72 rokov a v auguste vydali už svoj 21. štúdiový album – prvé dva im vyšli pred 52 rokmi, teda v roku 1968. A aj ten najnovší obsahuje všetko, s čím sa „Párpli“ predstavili – skvelý a poctivý hard-rockový základ, ku ktorému pridali aj trošku citovanej klasiky v (nielen) mnou milovanom zvuku Hammondov. Od roku 2017 sú na permanentnom rozlúčkovom turné, pretože ako sami tvrdia, ani oni nevedia, kedy naozaj príde ten posledný koncert. Tak nech sa im to turné ešte o niekoľko rokov predĺži.

SHIRLEY BASSEY – Music z albumu I Owe It All You
Svoj prvý album vydala v súčasnosti 83-ročná Walesanka, ktorá má oprávnenie používať šľachtický titul Dame, v roku 1957, svoj posledný v novembri 2020. A úplne na záver je na nej aj jedna z najkrajších skladieb svetovej popovej histórie Music od Johna Milesa s úvodným veršom „music was my first love“. Je preto neuveriteľne symbolické, že práve táto skladba rozlúčkový album speváčky, ktorá dala základný tvar pesničkovým filmovým bondovkám, vedela skvele interpretovať aj najväčšie hity Beatles, The Doors či Edith Piaf a nestratila sa ani v spoluprácach so zvukovými experimentátormi ako Propellerheads či Yello – uzatvára. Dokonale.