Profesor ústavného práva naložil Žilinkovej GP za MiGy pre Ukrajinu: Hegerovu vládu spätne ospravedlňuje

Generálna prokuratúra kauzu darovania MiGov Ukrajine uzavrela. Profesor ústavného práva však tvrdí, že kľúčové otázky zostali nezodpovedané a prokuratúra namiesto nich vytiahla pochybné argumenty.

Generálna prokuratúra rozhodla, že pri darovaní stíhačiek MiG-29, systémov KUB a ďalšej vojenskej techniky Ukrajine členovia odvolanej a dočasne poverenej vlády Eduarda Hegera nespáchali trestný čin. Zároveň vo svojom vybavení podnetu dospela k záveru, že vláda neporušila právny poriadok. Profesor ústavného práva Tomáš Ľalík však tvrdí, že práve tu sa začína problém. GP podľa neho nevyriešila hlavnú otázku celej kauzy, či vláda bez dôvery parlamentu mohla sama uzavrieť dohodu vojenskej povahy a bez súhlasu Národnej rady odovzdať Ukrajine všetky funkčné slovenské stíhačky a ďalšiu vojenskú techniku.

Čudný argument, ktorý v roku 2023 nikto nepoužíval

Generálna prokuratúra postavila významnú časť svojej argumentácie na spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ. Odvoláva sa na rozhodnutia Rady EÚ, ktoré umožňovali členským štátom vojensky podporovať Ukrajinu.

Ľalík však upozorňuje, že SZBP nie je bežné právo EÚ s typickou prednosťou a priamou aplikáciou vo vnútroštátnom práve. Aj keby teda európsky rámec umožňoval Slovensku vojensky pomôcť Ukrajine, podľa neho tým automaticky nezmizli pravidlá slovenskej ústavy, podľa ktorých mala vláda postupovať.

Ešte väčší problém vidí v tom, že tento argument sa pri samotnom darovaní MiGov v roku 2023 vôbec nepoužíval. Nepracovala s ním podľa Ľalíka ani právna analýza ministerstva obrany, na základe ktorej Hegerova vláda dohodu schválila. Európske právo sa ako kľúčové ospravedlnenie objavilo až teraz, po troch rokoch. Ľalík preto hovorí o hľadaní ospravedlnenia ex post factum.

Kto vlastne poveril ministerstvo a kde boli hranice?

GP podľa Ľalíka nevysvetlila ani ďalšiu zásadnú vec. Európske rozhodnutia umožňovali poveriť ministerstvá obrany členských štátov realizáciou vojenskej pomoci. Z vybavenia podnetu však podľa profesora nie je jasné, kto a kedy konkrétne poveril slovenské ministerstvo obrany, aby práve túto techniku poskytlo Ukrajine.

Možnosť poverenia totiž podľa neho nie je to isté ako skutočné poverenie.

A ešte dôležitejšia je otázka rozsahu. Ak by európske rozhodnutia samy osebe stačili ako právny základ, čo všetko vlastne mohlo Slovensko Ukrajine odovzdať? Niekoľko kusov techniky? Všetky funkčné stíhačky? Všetku vojenskú techniku? Ľalík upozorňuje, že z logiky GP nie je zrejmé, kde by bola hranica.

Pri otázkach obrany štátu podľa neho práve preto nemôže stačiť všeobecný európsky rámec. Musí existovať aj vnútroštátny právny základ, ktorý určuje, kto môže rozhodnúť, čo sa môže odovzdať a v akom rozsahu. A ten podľa Ľalíka GP presvedčivo neidentifikovala.

Ak malo konať ministerstvo, načo bola dohoda medzi vládami?

Ľalík nachádza ďalší rozpor priamo v spôsobe, akým sa MiGy odovzdali. Ak malo podľa európskeho rámca konať ministerstvo obrany, prečo bola nakoniec uzavretá medzivládna dohoda medzi Slovenskom a Ukrajinou, ktorú 17. marca 2023 schválila vláda?

Rozdiel je podstatný. Rezortné dohody uzatvárajú ministerstvá, medzivládne zmluvy vlády. Ľalík tvrdí, že GP sa poriadne nevysporiadala s tým, do ktorej kategórie táto dohoda patrila a aký režim jej schvaľovania z toho vyplýval.

A tým sa dostávame späť k Ústave SR. Článok 7 ods. 4 stanovuje, že medzinárodné zmluvy vojenskej povahy vyžadujú pred ratifikáciou súhlas Národnej rady. Ľalík už od roku 2023 zastáva názor, že dohoda o odovzdaní MiGov bola práve takouto zmluvou a Hegerova vláda ju sama platne uzavrieť nemohla.

Ako príklad uvádza dohodu Slovenska s Českom z roku 2017 o spolupráci pri vzájomnej ochrane vzdušného priestoru, ktorá bola za zmluvu vojenskej povahy považovaná.

Jeho argument je preto ostrý: ak bola vojenskou zmluvou dohoda o spoločnej ochrane vzdušného priestoru, ako ňou nemá byť dohoda, ktorou Slovensko odovzdalo všetky funkčné stíhačky a ďalšiu vojenskú techniku štátu nachádzajúcemu sa vo vojne?

GP sa oprela o tých, ktorí pôvodný postup schválili

Ľalík tvrdo kritizuje aj spôsob, akým GP posudzovala samotnú klasifikáciu dohody. Prokuratúra sa oprela o stanovisko ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorého bol postup vlády a ministerstva obrany v súlade s pravidlami pre uzatváranie medzinárodných zmlúv.

Lenže práve ministerstvo zahraničných vecí bolo súčasťou pôvodného procesu a podieľalo sa na právnom zaradení dohody.

Ľalík preto namieta, že GP si pri otázke, či bol postup správny, nechala potvrdiť jeho správnosť od orgánu, ktorý ho sám spoluvytváral. V pôvodnom texte to prirovnáva k situácii, keď by sa vyšetrovaného človeka spýtali, či svoje konanie považuje za protiprávne, a jeho odpoveď by stačila na uzavretie prípadu.

Podľa profesora mala GP namiesto toho sama preskúmať klasifikáciu medzinárodnej zmluvy, pravidlá jej uzatvárania a zmysel ústavnej požiadavky parlamentného súhlasu.

GP kauzu uzavrela, ústavné otázky zostali

Generálna prokuratúra oficiálne konštatovala, že konaním členov odvolanej a dočasne poverenej Hegerovej vlády nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu a rozhodnutia vyšetrovateľa aj prokurátora boli zákonné.

Ľalík nespochybňuje trestnoprávny záver, tejto oblasti sa vo svojom texte zámerne nevenuje. Napáda však širšie tvrdenie, že postup Hegerovej vlády bol v súlade s právnym poriadkom.

Podľa neho zostali bez presvedčivej odpovede štyri základné problémy: možné obídenie ústavného mechanizmu schvaľovania medzinárodných zmlúv, samotná klasifikácia dohody, chýbajúci vnútroštátny právny titul na odovzdanie vojenského materiálu a spôsob, akým GP narábala s právom EÚ.

Jeho záver je preto omnoho tvrdší než jednoduché „nesúhlasím s rozhodnutím prokuratúry“. Podľa Ľalíka GP po troch rokoch vytiahla právnu argumentáciu, ktorú Hegerova vláda pri rozhodovaní nepoužívala a pritom obišla otázku, ktorá bola od začiatku jadrom celej kauzy.

Ak totiž môže vláda bez dôvery parlamentu obísť ústavný mechanizmus pri vojenskej dohode raz a bez následkov, podľa Ľalíka vzniká precedens, ktorý môže byť problémom pri úplne inej vláde a úplne inom rozhodnutí.

Zdroj: marker