Príbeh starenky zo seniorcentra trhá srdce: V samote čakáme na smrť

„Som sama a už nevládzem. Takto to nemá byť,” ozvala sa nám cez sociálnu sieť takmer osemdesiatročná pani Zuzana. Aj ona patrí k tým, ktorých pandémia koronavírusu zastihla v zariadení opatrovateľskej služby v obci neďaleko Piešťan. „Nepíšte, prosím, kde presne. Nejde o to. Je to rovnaké všade. Pandémia nás ešte viac odrezala od sveta a väčšina z nás má dnes pocit, že tu v samote čakáme na smrť,” tvrdí. V zariadení žije už tri roky. Aj jej príbeh vypovedá o zlyhávaní štátu a samospráv pri starostlivosti o našich seniorov.

„Keď bola karanténa, tak sme týždeň nemohli vyjsť zo svojich izieb,” začína svoje trápenie pani Zuzana (kontakt na ňu má redakcia eReport k dispozícii). Chýbajú jej blízki, ale aj obyčajný ľudský kontakt. „Stále hovorili, chránime vás, preto nemôžu prísť. Ale načo ma chránia pred dcérou a jej deťmi? Možno mám pred sebou rok života, možno ani toľko nie, a posledné mesiace života mám stráviť sama?” pýta sa a nerozumie.

Cítia sa opustení

Ochoreniu Covid – 19 sa nakoniec aj tak nevyhla. Chytila ho od personálu. Je v izolácií a má strach. „Ono to tu nie je ľahké ani keď nie je epidémia, ale teraz je to doslova ako väzenie,” dodala. Veď obmedzený pohyb majú aj neinfikovaní klienti. „Všetky tie opatrenia boli zbytočné, je mi do plaču,” zamýšľa sa. Pani Zuzana ochorenie zatiaľ zvláda. Mala zimnicu, teploty, ale hospitalizáciu nepotrebovala.

Ona a tisíce seniorov v podobných zariadeniach na Slovensku sa cítia opustení. „Toto je obrovský problém. Rôznymi opatreniami chránime fyzické zdravie našich seniorov, ale často im tak ubližujeme psychicky,” povedala pre eReport psychologička Martina Lackovičová z Košíc. Nájsť rovnováhu medzi opatreniami a duševnými potrebami seniorov je náročné. „Zariadenia musia zabezpečiť pravidelný kontakt klientov s ich blízkymi. V krajnom prípade aspoň cez internet, či telefón. Myslím, že riešením v takýchto zariadeniach by mohlo byť testovanie návštev rýchlymi antigénovými testami,” tvrdí. Za dvadsať minút by tak mohli byť pri svojich blízkych. „Viem, tieto testy nám nedajú stopercentnú istotu, ale chýbajúci dotyk od blízkeho sa nedá nahradiť ničím. Myslím, že by to bolo akceptovateľné riziko,” tvrdí Lackovičová.

Nezaslúžim si byť sama

„Mne za chvíľku skončí karanténa, ale žiadna zásadná zmena to nebude. Vrátim sa do svojej izby, budem pri mojej spolubývajúcej, ktorá už len leží, ale inak budem stále sama,” obáva sa pani Zuzana. V minulosti pracovala ako učiteľka v materskej škôlke. „Bola som medzi deťmi, kolegami. Doma som mala dcéru, manžela a neskôr vnukov. V našej dedine sme sa všetci poznali, stále som s niekým bola a dnes som sama, myslím, že si to nezaslúžim,” konštatuje. Aj jej opis bežnej rutiny v zariadení naznačuje, že v starostlivosti o seniorov zlyhávame. A to na plnej čiare. 

Len nedávno zverejnil eReport článok o hrozivých pomeroch v senior centre v Prievidzi. O priväzovaní klientov k posteliam, zanedbanej starostlivosti a obmedzenom pohybe. Zistenia v tomto zariadení potvrdila dokonca aj ministerská kontrola.

Cez sociálne siete sa Slovensko dozvedelo aj o nelichotivej situácií v Centre sociálnych služieb v Bardejove. „Pred niekoľkými mesiacmi mi zomrela spolubývajúca. Babička mala viac ako 80 rokov. Viete, čo povedali v nemocnici príbuzným? Že keď ju tam priviezli, bola taká dehydrovaná, že jej už nevedeli pomôcť. Toto je vizitka starostlivosti o ležiacich,” povedala bez servítky na margo pomerov pani Ivana z Bardejova.
„Môžeme si pred tým zakrývať oči, ale tento problém je tu už dlho,” tvrdí Lackovičová. Bez zásadnej a koncepčnej zmeny tento problém nevyriešime.