“Posledné mesiace prežívam peklo,” napísala nám pani Zuzana (38) z malej dedinky na severe Slovenska. Nevie si rady, nevie kde má hľadať pomoc. “Zažívam fyzické i psychické týranie a čo je najhoršie, nielen ja, ale aj moje dve deti.”
Všetko začalo od marca tohto roku. Manžel pani Zuzany prišiel kvôli opatreniam na riešenie koronakrízy o svoje miesto čašníka v Rakúsku. Už žiadne “týždňovky”, žiadna pomoc. “Ostal doma a prvý krát od svadby sme spolu stále.”
Asi týždeň potom ako ostal manžel doma prišlo k prvému incidentu. “Opil sa u suseda a domov prišiel nad ránom. Prebudilo ma, že na mňa močí,” opisuje začiatok útrap pani Zuzana. Ležala v posteli a priznáva, že nevedela ako sa zachovať. “Manžel sa smial a jeho teplý moč stekal do našich perín. Okamžite som vstala a začala mu nadávať. Jeho smiech razom prešiel a prvýkrát som dostala facku. Uvalil mi takú, že som spadla a udrela si hlavu o konferenční stolík. Ušla som do izby detí, kde som sa zamkla.” Na druhý deň sa manžel ospravedlňoval a uisťoval ma, že už sa nikdy nič také nestane. “Uverila som mu,” priznáva a dnes to považuje za najväčšiu chybu vo svojom živote.
Už ďalšia noc sa však zmenila na peklo a opäť hral hlavnú úlohu alkohol. “Tentokrát pil s bývalým spolužiakom na opačnom konci dediny. Vrátil sa okolo polnoci. Prebudila ma facka a obviňovanie, že som len obyčajná šľapka, ktorá spí s celou dedinou, keď on chodil do Rakúska zarábať.” Následne pani Zuzanu ťahaním za vlasy stiahol z postele na podlahu izby. “Asi dvakrát do mňa naozaj silno kopol a opäť sa na mňa vymočil. Nevedela som čo mám robiť.” Následne odišiel do kuchyne, kde zaspal. “Osprchovala som sa a celú noc som plakala a premýšľala ako ďalej.” Zuzana bola rozhodnutá konať. Na druhý deň manželovi oznámila, že ak sa to bude opakovať, tak odíde aj s deťmi ku svoje matke. “Ospravedlňoval sa, prosil a ja som ostala.” Nasledovali asi dva týždne relatívneho pokoja.
Deti o incidentoch nič nevedeli a Zuzana verila, že sa o tom ani nikdy nedozvedia. “Na prelome marca a apríla som sa vrátila podvečer domov. Bola som pozrieť moju mamu a pomôcť jej v záhrade.” Už ako otvorila dvere, vedela, že niečo nie je v poriadku. Z kuchyne sa ozýval krik a najmladšia sedemročná dcérka plakala pred zatvorenými dverami. “Vtrhla som okamžite dnu a uvidela som nášho dvanásťročného syna ako má stiahnuté nohavice a otec ho mláti remeňom po zadku. Ten už mal plný podliatin a bolo mi jasné, že ho takto trestá už veľmi dlho.” Zuzana poslala syna preč a začala kričať na manžela, či sa zbláznil. Namiesto odpovedi prišla facka, po nej ďalšia a ďalšia. Intuitívne sa dala do klbka na zemi a snažila sa chrániť si hlavu. Nasledovali kopance, buchnáty do chrbta a potom si spomenul na remeň, ktorým bil svojho syna. “Mlátil ma ním ako rešeto. Do kuchyne sa vrátil syn a začal otca odtláčať a prosiť, aby prestal. Manžel mu takú uvalil, že spadol na zem. Okamžite som k nemu priskočila a snažila sa chrániť ho svojim telom. Oboch nás tým remeňom mlátil ako zmyslov zbavený.” Po pár minútach remeň odhodil, buchol dverami a odišiel z domu. Zuzana priznáva, že nevedela, čo má robiť. „Okamžite som začala utierať slzy svojmu synovi, do toho vošla do kuchyne najmladšia plačúca dcéra. Objímala som ich a bolo mi to všetko hrozne ľúto.” Zuzana zbalila svojim deťom najnutnejšie veci a odišla s nimi k matke. Dalo jej prácu deti upokojiť. Okolo jedenástej konečne zaspali. “Nikdy nezabudnem na otázku mojej dcéry – Prečo to ocko urobil?” Až neskôr sa dozvedela, že otec mlátil svojho syna len preto, že si dovolil požičať otcove tepláky na futbal.
Od muža sa neuteká?
Zuzana matke všetko vyrozprávala. “Zarazilo ma, že sa ho pokúšala obhajovať. Iste je len nervózny, že nemá robotu. Od manžela sa neuteká. Bez neho by si nemala šancu deti uživiť a podobne.” Manžel si na druhý deň prišiel pre svoju ženu i deti. Pokúšal sa správať tak, akoby sa nič nestalo. “Od toho dňa sa u nás všetko zmenilo. Deti sa ho báli a snažili sme sa všetci správať tak, aby sme ho ničím ani najmenším nevyprovokovali.” Nočné incidenty sa však opakovali. Vždy v nich zohrával hlavnú rolu alkohol. Aj preto radšej začala spávať v izbe svojich detí, ktorá sa ako jediná v dome dala zamknúť. “Už sa ani neospravedlňoval, len sa vyhrážal. Odíď, ale skapete od hladu. Tento dom som zaplatil celý ja a aj tých pár úspor čo máme, aj tie sú moje, ja som ich zarobil.” Život Zuzany a jej detí sa zmenil na peklo. “Z nášho domu sa často ozýval v noci krik a bolo mi jasné, že už o našich pomeroch vedia aj susedia. Na druhý deň sa však vždy tvárili, že sa nič nedeje.”
V lete ho na pár týždňov opäť zavolali do Rakúska. “Verila som, že sa všetko vráti do starých koľají, ale prišla druhá vlna koronavírusu a všetko je späť.” V rodine Zuzany opäť čelia útokom, bitkám, fyzickému i pschickému zastrašovaniu. “Pred týždňom bola u nás aj polícia. Asi ju zavolal niekto od susedov. Manželovi dohovorili a nič.” Zuzana nevie ako ďalej, na koho sa obrátiť.
Kríza v nás uvoľňuje démonov
Psychologička Martina Lackovičová z Košíc tvrdí, že podobných prípadov je určite viac. “Koronakríza prináša obrovský tlak na nás všetkých a žiaľ v mnohých rodinách ho muži neunesú a tento tlak v nich uvoľní to, čo sa v normálnej situácií úspešne snažili potláčať.” Zuzane a ženám s podobným osudom radí, aby situáciu okamžite riešili. Uvedomuje si však, že to nie je jednoduché. Pre nás, ktoré v takomto vzťahu nežijeme, je nepochopiteľné, že sa žena od tyrana nevie odpútať. Pre nás sú tieto dôvody nezmyselné a hovoríme si, že by sme odišli a hľadali pomoc. Ale naozaj? Ako by sme reagovali, keby nás život postavil do tejto pozície?! Zuzane pani Lackovičová odporúča, aby našla v sebe silu a obrátila sa na krízové centrum pre týrané ženy s deťmi, aby odišla do azylového domu. Takéto správanie muža totiž poznačí deti na celý život.
Zuzane sme sprostredkovali kontakty, odporučili právnika a už je len na nej, aby svoju bitku o dôstojný život bez násilia zvládla. Držíme jej palce.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
PRÍBEH od vás: Mláti mňa aj deti každý deň. Už nevládzem ani plakať…