Pred 80 rokmi sa začala blokáda Leningradu, jedna z najkrvavejších v dejinách

Bola to jedna z najdlhších a najkrvavejších blokád mesta v dejinách ľudstva. Každý deň v nacistami obkľúčenom Leningrade zomieralo viac ako 700 ľudí, ktorí boli vystavení nepredstaviteľnému utrpeniu – najmä hladu a chladu. „Keď sme uvideli trávu, začali sme ju jesť ako kravy,“ spomína na tragédiu okupovaného Leningradu Irina Potravnovoja.

Napriek obrovským útrapám mesto na rieke Neva odolalo – prežilo peklo bombardovania a ostreľovania, hladu i mrazu, nepoddalo sa neuveriteľných 872 dní. Od začatia blokády Leningradu uplynie dnes (8. septembra) 80 rokov. Symbol ruskej moci Sankt Peterburg založil cár Peter Veľký. Po boľševickej revolúcii v roku 1917 bolo mesto premenované na Leningrad, ale v roku 1991 sa vrátilo k pôvodnému názvu.

Strategické ciele nacistov

Práve druhé najväčšie mesto Sovietskeho zväzu sa stalo od prvých dní Veľkej vlasteneckej vojny jedným zo strategických cieľov nacistov. Jeho dobytím by totiž Nemci získali kontrolu na Baltskou flotilou a zasadili tvrdý úder sovietskej zbrojnej výrobe. Preto znel Hitlerov rozkaz, ktorý chcel metropolu severu zrovnať so zemou, jednoznačne: nikto sa nesmie dostať z obkľúčenia von, nikoho nebrať do zajatia.

Útok nacistického Nemecka na Sovietsky zväz sa začal 22. júna 1941. Už o dva mesiace bol Leningrad, v ktorom vtedy žili takmer tri milióny obyvateľov, obkľúčený z troch strán. Kruh okolo mesta sa hermeticky uzavrel 8. septembra 1941.

Fašistický vodca sa domnieval, že mesto bude odolávať blokáde najviac dva mesiace. Zlomiť odpor obrancov mesta a jeho obyvateľov sa snažili neustálym ostreľovaním a sústavným bombardovaním. Iba od septembra do decembra 1 941 zhodili nacisti na Leningrad viac ako 100 000 trhavých a zápalných bômb a vystrelili vyše 30 000 delostreleckých granátov. Nehľadiac na bombardovanie a ostreľovanie v meste sformovali od júla do septembra 1941 desať divízií ľudovej domobrany.

Spájajúca tepna

Jedinou tepnou spájajúcou Leningrad s okolitým svetom sa stalo Ladožské jazero. Prvé saňové povozy ťahané koňmi sa vydali s múkou do blokovaného mesta 22. novembra 1941. Keď ľad spevnel, nahradili ich nákladné autá, v lete prúdila pomoc po vode. Nielen do obkľúčeného Leningradu smerovala potravinová a materiálna pomoc, ale aj z mesta evakuovali jeho obyvateľov. Do novembra 1943 sa podarilo za mimoriadne nebezpečných okolností a zložitých podmienok vysťahovať z obkľúčeného Leningradu takmer jeden a pol milióna ľudí, najmä žien, detí a starších ľudí.

V samotnom Leningrade boli ľudia vystavení nesmiernym útrapám a každodennému boju o prežitie. Dôkazom sú denníky, ktoré si písali mnohí obyvatelia nacistami zovretého mesta a ktoré sa stali unikátnym svedectvom prežitých útrap a úzkosti, strachu i bolesti. Od prvých dní blokády si viedol denník tiež 16-ročný Jurij Riabkin, ktorý si doňho zapísal aj tieto slová: „Sedím a plačem… Podliaci, kto vyvolal celú túto vojnu. Zbohom detské túžby, už nikdy sa ku mne nevrátite. Ach, keby tak chcela prísť smrť skôr.“ Posledné riadky do svojho denníka napísal Jurij Riabkin v januári 1942.

Ofenzíva Červenej armády, ktorá sa začala v polovici januára 1944, sa skončila 27. januára 1944 definitívnym prelomením blokády. Počas 872 dní trvajúcej blokády zahynul podľa historikov približne jeden milión obyvateľov, z toho viac ako 600 000 od hladu.

Zdroj: tasr