Opozično-mediálny kartel sa už ani neskrýva. A jeho sfanatizovanému publiku to už ani neprekáža

Nech si píšu, hovoria, komentujú, podcastujú a organizujú debaty, koľko chcú. To je ich právo. Len nech sa netvária, že stoja nad politikou. Nestoja. Sú jej súčasťou. A všetko ostatné sú len lacné rozprávky pre sfanatizovaný dav.

Na Slovensku už dávno neplatí, že liberálne médiá iba nezávisle pozorujú politiku a opozícia si robí svoju prácu niekde vedľa. Táto hranica sa rozpadla. Navyše nie potichu či skryto, ale priamo pred očami verejnosti. Médiá, komentátori, aktivisti, bývalí politici a opozičné strany sa pohybujú v tom istom priestore, hovoria tým istým jazykom, bojujú proti tým istým nepriateľom a navzájom si vytvárajú publikum, témy aj morálne krytie.

Účel svätí prostriedky

Najzaujímavejšie na tom nie je ani to, že tento opozično-mediálny kartel existuje. Zaujímavejšie je, že sa už ani veľmi nesnaží tváriť inak. A ešte zaujímavejšie je, že fanatickému publiku opozície to vôbec neprekáža. Naopak, berie to ako normálnu súčasť veľkého boja. Keď ide o „ich“ tábor, zrazu nevadí nič. Nevadia prepojenia, nevadia spoločné pódiá, nevadia rodinné väzby, nevadí prechod komentátorov do politiky, nevadí ani to, že médiá neraz fungujú skôr ako politická munícia než ako kontrola verejnej moci.

Keby sa niečo podobné dialo na opačnej strane, tí istí ľudia by kričali o propagande, únose médií, ohrození demokracie a konci právneho štátu. Lenže keď sa to deje v ich vlastnom prostredí, zrazu je to „občianska spoločnosť“, „verejná diskusia“, „hodnotová žurnalistika“ alebo „obrana demokracie“. V skutočnosti je to oveľa jednoduchšie. Je to politická práca, len zabalená do vznešenejších slov.

Vidno to na konkrétnych príkladoch. Martin M. Šimečka je výraznou komentátorskou tvárou Denníka N a zároveň otcom predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Peter Bárdy z Aktualít chodí po Slovensku s Rastislavom Káčerom, bývalým ministrom zahraničných vecí a politikom Demokratov, teda strany, ktorú viedol Eduard Heger a dnes jej šéfuje Jaroslav Naď. Alexander Žiarovský roky vystupoval ako komentátor a analytik v priestore Postoja a následne vstúpil do KDH. Toto nie sú náhodné výnimky. Toto je vzorec.

Podstata problému nie je v tom, že títo ľudia majú názor. Nech ho majú. Problém je v tom, že sa stále predáva rozprávka o čistej nezávislosti. Lebo ak médium dlhodobo vyrába opozičné témy, vytvára opozičnú emóciu, chráni opozičný tábor, poskytuje mu autority a personálne sa s ním prelína, potom nestojí mimo politiky. Je priamo v nej.

Liberálne médiá dnes politiku nekomentujú. Ony ju spoluvytvárajú. Teda tú opozičnú. Dodávajú jej slovník, škandály, nepriateľov, morálne rámce aj publikum. Opozícia tieto témy preberá, politici ich opakujú, komentátori ich vysvetľujú, podcasty ich šíria a sociálne siete z nich robia davovú psychózu. Potom sa to celé vydáva za spontánnu verejnú debatu. A tak dokola.

Lenže spontánne na tom nie je prakticky nič. Je to uzavretý okruh. Médiá nastolia tému, opozícia ju politicky použije, komentátori ju morálne posvätia a tie isté médiá potom napíšu, že „verejnosť žiada odpovede“. V skutočnosti často nejde o verejnosť, ale o ten istý opozičný svet, ktorý sa sám sebe ozýva z rôznych zdrojov hovoreného či písaného slova.

Už nestačí hovoriť iba o médiách. Toto je opozično-mediálny kartel. Nie v tom zmysle, že by niekto musel sedieť v jednej miestnosti a rozdávať pokyny. To ani netreba. Stačí rovnaký svetonázor, rovnakí nepriatelia, rovnaké záujmy a rovnaký cieľ. Výsledok je rovnaký. Mediálny priestor, ktorý sa tvári ako nezávislý, ale funkčne robí prácu opozície.

Nech si píšu, hovoria, komentujú, podcastujú a organizujú debaty, koľko chcú. To je ich právo. Len nech sa netvária, že stoja nad politikou. Nestoja. Sú jej súčasťou. A všetko ostatné sú len lacné rozprávky pre sfanatizovaný dav, ktorý si už nezapína médiá preto, aby sa niečo dozvedel, ale preto, aby mu každý deň potvrdili, koho má nenávidieť.

Zdroj: ereport