Kováčova “cirkev” sa profiluje ako liberálna a LGBTI+ prijímajúca náboženská skupina. Je nepoctivé tváriť sa, že ide len o nevinný spor malej cirkvi so štátom. Nie. Ide o oveľa viac. A ombudsman sa v tomto spore nechal použiť.
Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský napadol na Ústavnom súde SR pravidlá registrácie cirkví a náboženských spoločností. Navonok ide o technickú právnu tému, či je hranica 50-tisíc dospelých členov potrebných na registráciu cirkvi primeraná alebo nie. V skutočnosti však ide o oveľa širší spor, v ktorom sa ombudsman dobrovoľne a možno aj vedome necháva zatiahnuť do agendy progresívnych aktivistov.
Registrácia cirkví ako zámienka
Na tento rozmer upozornila ako prvá Simona Zacharová, splnomocnenkyňa vlády pre občiansku spoločnosť. V posledných dňoch aj portály Marker a Postoj. Oba texty síce kladú dôraz na mierne odlišné časti problému, no ich spoločný záver je podobný. Nejde len o abstraktnú náboženskú slobodu. Ide o to, kto a za akých podmienok má získať štátom uznaný status cirkvi so všetkými výsadami, ktoré z toho vyplývajú.
Marker upozornil najmä na osobu Martina Kováča, starokatolíckeho kňaza, teológa, projektového manažéra a aktivistu, ktorý vystupuje za Starokatolíkov na Slovensku. Práve toto občianske združenie dalo ombudsmanovi podnet. Postoj zase zdôraznil, že Dobrovodského krok môže otvárať dvere nielen malej starokatolíckej skupine, ale v širšom dôsledku aj ďalším náboženským spoločnostiam vrátane islamu.
Kľúčové je pochopiť rozdiel medzi náboženskou slobodou a registráciou cirkvi. Nikto Starokatolíkom na Slovensku nebráni veriť, slúžiť bohoslužby, stretávať sa, verejne pôsobiť, organizovať podujatia ani písať komentáre do médií. Fungujú ako občianske združenie a vo verejnom priestore sú viditeľní. Spor teda nie je o to, či môžu existovať. Spor je o to, či majú dostať štátom uznaný cirkevný status. A ten nie je bezvýznamný.
Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti majú na Slovensku osobitné výsady. Môžu vyučovať náboženstvo, pripravovať duchovných, pôsobiť vo verejných zariadeniach, mať osobitný prístup do nemocníc, väzníc či sociálnych zariadení a zo zákona môžu uzatvárať manželstvá. Nejde teda o obyčajný papier. Ide o privilegované postavenie, ktoré štát priznáva len vybraným náboženským spoločnostiam.
Preto štát musí rozlišovať. Nie každá malá denominácia, aktivistická skupina, recesistický projekt alebo ideologická organizácia s náboženským slovníkom má automaticky dostať rovnaké postavenie ako historické cirkvi. Práve na to slúži vyššia hranica registrácie.
Marker v tejto súvislosti pripomína aj pokus o registráciu takzvaných Svedkov liehovových, recesistického projektu spájaného s Gabrielom Žifčákom. Je to dobrý príklad toho, prečo registrácia cirkvi nemôže byť iba formálny administratívny úkon. Ak by boli pravidlá príliš benevolentné, podobné projekty by sa mohli uchádzať o rovnaké výhody ako seriózne historické cirkvi: štátnu podporu, verejnú legitimitu, prístup do verejnoprávnych médií, výučbu náboženstva či ďalšie zákonné výsady. Štát preto nemá povinnosť otvárať dvere každému, kto si dá na občianske združenie náboženskú nálepku. Uviedol aj Dennik N.
Marker zároveň pripomína, že nejde len o recesistov. Pri voľnejších podmienkach by mohli rovnaký problém predstavovať aj rôzne sekty, provokatérske projekty alebo ideologické skupiny s náboženským krytím. Prísnejšia hranica registrácie teda nechráni iba pred jedným konkrétnym prípadom. Chráni verejný priestor pred tým, aby sa štátom uznanými cirkvami stávali skupiny bez spoločenskej váhy, historickej ukotvenosti a širšej dôveryhodnosti.
Marker tiež pripomína, že Kováč nie je iba predstaviteľ malej náboženskej skupiny. Je dlhodobo spojený s progresívnym prostredím a dúhovým aktivizmom. Podľa dostupných verejných informácií kandidoval za Progresívne Slovensko a jeho starokatolícke prostredie sa otvorene hlási k prijímajúcemu postoju k LGBTI+ veriacim. V jeho vlastnom profile sa uvádza, že delegatúra, ktorú zastupuje, vychádza z Utrechtskej únie, ktorá podporuje dobrovoľný celibát duchovných, svätenie žien a otvorený postoj k rozvedeným ľuďom a LGBTI+ veriacim.
To je dôležité. Pretože ak by sa Kováčovej vetve starokatolíkov podarilo zaregistrovať, Slovensko by nezískalo len ďalšiu malú cirkev. Získalo by prvú otvorene woke cirkev.
Woke v tomto prípade neznamená iba moderný alebo otvorený. Znamená náboženský projekt, ktorý tradičné kresťanské pojmy spája s progresívnou agendou v otázkach sexuality, rodu, identity, rodiny a menšinového aktivizmu. Inými slovami, cirkevná forma by sa mohla stať nástrojom kultúrno-politickej agendy.
Práve tu je podstata problému. Kováčova požiadavka nie je len náboženská. Je aj politická. Ak by jeho skupina získala registráciu, mohla by sa štátom uznaná cirkev stať náboženským krytím pre dúhové požiadavky. Mala by inú verejnú autoritu, iné zákonné postavenie a potenciálne aj možnosť otvárať nové konflikty, napríklad pri otázkach sobášov, rodiny a verejnej legitimity LGBTI agendy.
Marker preto píše, že za týmto sporom nie sú na prvom mieste moslimovia, ale dúhové požiadavky. A v tomto má pravdu. Moslimská otázka je dôležitý vedľajší dôsledok, ktorý zdôrazňuje Postoj.
Postoj zároveň správne upozorňuje, že 50-tisícová hranica má aj ochranný význam. Ak by sa výrazne znížila alebo fakticky zrušila, otvorili by sa dvere nielen malej progresívnej starokatolíckej skupine, ale aj ďalším náboženským spoločnostiam, sektám, recesistickým projektom či potenciálne aj islamu. A potom by štát musel riešiť, či chce dať rovnaký status, aký majú historické cirkvi, aj skupinám, ktoré nemajú historickú ukotvenosť, spoločenskú váhu ani širšiu dôveryhodnosť.
Áno, existuje argument, že hranica 50-tisíc členov je veľmi vysoká. Ale existuje aj opačný argument, že štát má právo chrániť svoj verejný a kultúrny priestor pred nekontrolovaným rozširovaním privilegovaného cirkevného statusu. Registrovaná cirkev nie je len komunita veriacich. Je to právny režim so štátom uznanými výsadami.
Ombudsman Dobrovodský sa však v tejto veci správa, akoby išlo len o jednoduchú otázku diskriminácie malej náboženskej skupiny. Tým úplne obchádza širší kontext. Nezvažuje, kto podnet podal, akú agendu dlhodobo presadzuje, aké dôsledky by registrácia mala a čo všetko by sa otvorilo, ak by Ústavný súd existujúcu hranicu zrušil alebo výrazne oslabil.
Preto možno povedať, že ombudsman sa v tejto kauze nestal hlavným aktérom. Stal sa skôr užitočným nástrojom cudzej agendy. Martin Kováč a jeho prostredie dlhodobo tlačia tému registrácie cirkví späť do verejnej debaty. Progresívne médiá im dávajú priestor. A ombudsman teraz ich aktivistickému cieľu poskytol inštitucionálnu váhu.
To je najväčší problém celej kauzy. Úrad verejného ochrancu práv by nemal fungovať ako predĺžená ruka progresívnych kultúrnych projektov. Mal by chrániť občanov pred svojvôľou štátu, nie otvárať ďalší front kultúrnej vojny podľa želaní ľudí, ktorí chcú cez náboženskú registráciu posunúť dúhovú agendu.
Na Slovensku už jedna Starokatolícka cirkev registrovaná je. Kováčova vetva však patrí do iného prostredia a otvorene sa profiluje ako moderná, liberálna a LGBTI+ prijímajúca náboženská skupina. Aj preto je nepoctivé tváriť sa, že ide len o nevinný spor malej cirkvi so štátom. Nie. Ide o oveľa viac.
Ide o pokus oslabiť ochrannú hranicu štátu pri registrácii cirkví. Ide o možný precedens pre ďalšie náboženské a ideologické skupiny. A ide aj o snahu vytvoriť prvú registrovanú woke cirkev na Slovensku, ktorá by progresívnej agende dodala náboženský plášť. Ombudsman sa v tomto spore nechal použiť.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Ombudsman sa nechal vtiahnuť do hry progresívcov. Za sporom o registráciu cirkví stojí dúhová agenda Martina Kováča