Nestrácajme nádej: Príbehy detí a ich rodičov, ktorí s nepriazňou osudu bojujú!

Prežívame ťažké časy. Pandémia koronavírusu nás drží zavretých medzi štyrmi stenami, oberá nás o zážitky a radosti bežného dňa. Medzi nami sú ale mnohí, ktorí okrem strachu z nakazenia, zvádzajú svoj osobný boj s nepríjemnou chorobou. Nikdy ale netreba strácať nádej. Prinášame vám príbehy detí, ktorým pomohli biologické preparáty.

Slovenská firma, ktorej šéfuje Milan Čižmár sa zaoberá výskumom a vývojom v oblasti molekulárnej biológie. Znie to zložito, ale tvrdia, že pomoc je účinná. „Skúmame a produkujeme bioaktívne ultrafiltráty orgánového a rastlinného pôvodu, s obsahom molekúl menších ako milióntina milimetra. Účinné látky, z ktorých pozostávajú, tak plynule prechádzajú do vnútra buniek, kde od základu dlhodobo regenerujú organizmus,“ tvrdí Čizmár a dodáva, že kombináciou „konvenčnej liečby, rehabilitácií a používania biologických preparátov sa pacientom darí vynikajúco napredovať“.

Aktuálne sú objektom ich výskumu aj riešenia pre pacientov s ochorením Covid-19. Prinášame vám príbehy detí, ktorým pomohli. Ak chcete pomôcť aj vy, Čižmár má riešenie: „Venujte 2% z dane, alebo sponzorský dar na záchranu života, či zlepšenie jeho kvality ťažko chorým pacientom.“

Slovenská firma, ktorej šéfuje Milan Čižmár sa zaoberá výskumom a vývojom v oblasti molekulárnej biológie – Foto: archív

Viki (15 r.)

„Viki sa narodila v 34 týždni tehotenstva. Jej diagnóza je spastická kvadruparéza, najťažšia zo spastických foriem detskej mozgovej obrny. Ide o postihnutie všetkých štyroch končatín. Od narodenia sme s ňou podstúpili mnoho liečení. Práve tam sme sa dozvedeli o možnosti využitia bioaktívnych ultrafiltrátov, keď sme stretli rodičov, ktorý s nimi už mali skúsenosť. Dcérka dnes robí pokroky, ktoré sa nám v minulosti nedarilo dosiahnuť. Sama drží pero a s našou pomocou dokáže i písať. Naším veľkým snom je vidieť Viki kráčať. I v tomto smere sme už dosiahli pokrok v kombinácii s kvalitnou rehabilitáciou. Navyše sme ani my neboli výnimkou a v tejto dobe nás COVID-19 neobišiel. Dostali sme ho všetci, dcérka a aj ja s manželom. Musím však povedať, že aj napriek obavám sme boli všetci z choroby vonku za pár dní. O Viky som mala najväčšiu obavu pre jej zdravotný stav,” hovoria rodičia Viktórie.

Alexik (12 r.)

„Alex sa narodil ako zdravé dieťa, no vo veku 7 mesiacov mu diagnostikovali detskú mozgovú obrnu a chvíľu na to aj epilepsiu. Nevedeli sme čo nás čaká, či náš syn bude schopný zaradiť sa medzi ostatné deti. Alex podstúpil rôzne operácie a navštevuje množstvo rehabilitačných centier, čo je mimo iné aj finančne veľmi náročné. Poisťovňa tieto procedúry jednoducho neprepláca. Najväčší posun u Alexa zaznamenávame vďaka molekulárnej liečbe ktorú podstupujeme už tretí rok. Po nasadení preparátov postupne napredujeme. Najpodstatnejšie pre Alexa je to, že po epilepsii, ktorou trpel, už nie je ani známka. Jeho mentálny vývoj tak postúpil na úroveň jeho rovesníkov. Alexík dnes stojí na vlastných nohách s pomocou barličiek. Verím, že čoskoro už vymeníme štvorbodové barle za francúzske. Okrem pokroku v oblasti pohybu a úspešnom potlačení epileptickích záchvatov sa Alexovi zlepšujú aj rečové schopnosti. Rozpráva bez prehĺtania a čistejšie, vďaka čomu sa zlepšil jeho prospech v škole,“ hovorí Janka M. Zajacová, Alexova mama.

Matúško (12 r.)

„Zistenie, že náš syn má tumor v mozgu, bolo pre nás šokujúce. Matúško sa stal pacientom Roosveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, zároveň začal ihneď používať biologicky aktívne ultrafiltráty z týmusu na imunitný reštart, preparáty na tej istej báze na spomalenie bujnenia tumoru, podporu imunity, aj na regeneráciu orgánov,” spomína mama. Matúškove telo bolo vystavené ťažkej záťaži pri početných ožarovaniach a pri chemoterapiách. Výsledky sa dostavili už po niekoľkých týždňoch. Boli sme šťastní, keď sa z vyšetrení ukázalo, že tumor sa zmenšil po 6 mesiacoch na štvrtinu objemu. Syn je opäť pohyblivý, veselý, vrátila sa mu rovnováha, opäť sa bicykluje, hrá stolný tenis. Stále viac veríme, že Matúško ochorenie napokon zdolá,“ spomína Matúškova mama, Petra Trnečková.

Tonka (16 r.)

„Dnes to už bude sedem rokov, odkedy mi správa, že moju dcérku odviezli do nemocnice, zmenila život. Jej kôň ju v jazdeckom klube kopol do hlavy. Silná rana spôsobila zlomeniny lebky a vážne poškodenia mozgu. Tonku uviedli do umelého spánku. Jazyk sa jej nevedel držať v ústach a bez prístrojov spontánne nedýchala. Povedali mi, že dcérka už v živote nebude dýchať sama, jej stav sa zhoršoval a mali sme sa pripraviť na najhoršie. Pokusy o návrat z umelého spánku boli spočiatku neúspešné, no Tonka zabojovala. Na toto obdobie nechcem ani len spomínať. Za 6 rokov od úrazu, sme sa napriek všetkej snahe posunuli len nepatrne. Stratil som akúkoľvek nádej, pokiaľ som v televízii nevidel reportáž o podobne zdrvenej rodine chlapca, ktorému sa zlepšil stav pri epilepsiách a mozgovej obrne. Ako sa hovorí topiaci sa aj slamky chytá, bol som zúfalý a zistil som si kontakt na pána ktorý rozprával o účinkoch peptidov. Neveril som tomu, no už po mesiaci sme zaznamenali obrovský posun. V jedno ráno na chate ma dcérka vystrašila krikom. Bol som ako obarený, Tonka mi odpovedala, počula ma. Dcére sa postupne vracala vnímavosť, začínala opäť rozprávať a hýbať sa. Preparáty užíva naďalej a denne robí pokroky“, hovorí pán Mačejný.