Najprv údajné ruské kamery, teraz údajná ruská stopa pri ukrajinskej fabrike pri Prešove. Spravodajské hry a majiteľ s korupčným pozadím

Tu sa dostávame k otázke, ktorá pri spravodajských operáciách patrí medzi základné. Cui bono – komu to prospieva?

Slovensko v krátkom čase zasiahli dve bezpečnostné kauzy s údajnou ruskou stopou. Najprv kamery, teraz zmarený útok na fabriku pri Prešove. V oboch prípadoch však príbeh o ruskej stope naráža na elementárnu logiku. Moskva by nič nezískala, naopak, sama by si vyrábala protiruské kauzy v krajine, ktorej vláda presadzuje najpragmatickejší prístup k Rusku v EÚ. Výsledok pomáha skôr odporcom dialógu s Moskvou a vytvára tlak na súčasnú vládu. Účasť Ruska zatiaľ nemožno úplne vylúčiť, no obe kauzy čoraz viac vyvolávajú otázky, či popri reálnych bezpečnostných incidentoch nie sme svedkami spravodajskej a informačnej hry.

Najprv údajné ruské kamery

Známy scenár Slovensko sledovalo len pred niekoľkými týždňami pri údajných ruských kamerách.

NBÚ skutočne našiel ruské komponenty, komunikačné rozhrania a bezpečnostné zraniteľnosti. Išlo však o dve testované zariadenia, ktoré neboli napojené na citlivé databázy. Nepotvrdilo sa, že by prostredníctvom nich Rusko Slovensko reálne špehovalo alebo že by údaje odtekali do Ruska. Zistenia hovorili o potenciálnom riziku za určitých okolností, najmä pri nasadení do ostrej prevádzky.

Neskôr sa objavila aj informácia o 12 prednastavených ruských telefónnych číslach priamo v zariadeniach. A to je moment, kde príbeh o ruskom sledovaní začína narážať na základnú spravodajskú logiku. Kto chce tajne špehovať cudziu krajinu, prečo by v zariadení nechal ruské telefónne čísla? To už nepôsobí ako sofistikovaná tajná operácia, ale ako akt idiotizmu.

Nie je to priamy dôkaz, že stopy niekto vytvoril zámerne, hoci tomu mnohé nasvedčuje. Rovnako však tieto stopy samy osebe nie sú automatickým dôkazom ruskej špehovacej operácie.

A teraz fabrika, ktorá na Ukrajinu nevyváža

Pri Skyetone, fabrike na drony pri Prešove, je jednoduchý ruský motív na prvý pohľad rovnako zrejmý. Ukrajinská spoločnosť vyrába drony a Rusko vedie vojnu proti Ukrajine.

Lenže Kaliňák zverejnil detail, ktorý túto konštrukciu výrazne komplikuje. Fabrika pri Prešove podľa neho vyrába pozorovateľské, nie útočné drony, pričom exportné licencie dostala iba do USA a Veľkej Británie. „Nebola tam žiadna licencia smerom na východ,“ povedal minister.

Prešovský závod teda podľa slovenského ministra obrany nemá licenciu vyvážať svoje drony na Ukrajinu. Skyeton ako skupina síce vyrába prieskumný Raybird používaný ukrajinskou armádou a prieskumné drony majú veľký vojenský význam, no stále zostáva otázka. Prečo by Rusko riskovalo sabotážnu operáciu na Slovensku práve proti závodu, ktorý útočné drony nevyrába a svoju produkciu odtiaľ priamo na Ukrajinu nevyváža?

Rusko by tým poškodilo samo seba

Ešte väčší problém predstavuje politická logika. Slovensko patrí medzi štáty EÚ s najpragmatickejším prístupom k Moskve. Vláda Roberta Fica udržiava dialóg s Ruskom, odmieta jeho úplnú izoláciu a presadzuje diplomatické riešenie vojny.

A práve tu by mala Moskva najskôr nemotorne špehovať ľudí cez kamery a následne rovnako nemotorne organizovať sabotáž ukrajinskej fabriky?

Rusko by z toho nezískalo nič. Výsledok by bol preň negatívny. Posilnilo by odporcov dialógu s Moskvou, vytvorilo tlak na vládu a dodalo argument tým, ktorí tvrdia, že Rusko predstavuje priamu bezpečnostnú hrozbu aj pre Slovensko.

Účasť Ruska sa samozrejme v tejto chvíli nedá úplne vylúčiť. Tajné služby nemusia vždy postupovať logicky. Muselo by však ísť o mimoriadne iracionálnu operáciu, pri ktorej by Moskva riskovala politické postavenie v jednej z mála krajín EÚ otvorených dialógu a to kvôli fabrike, ktorá podľa Kaliňáka na Ukrajinu ani nevyváža a ani nevyrába útočné drony.

Komu to prospieva?

Tu sa dostávame k otázke, ktorá pri spravodajských operáciách patrí medzi základné. Cui bono – komu to prospieva?

Pri kamerách vznikol obraz Ruska špehujúceho Slovákov. Pri Skyetone obraz Ruska vykonávajúceho sabotáž priamo na slovenskom území. Politický efekt je v oboch prípadoch rovnaký. Protiruská atmosféra, oslabenie politiky dialógu s Moskvou a tlak na súčasnú vládu.

To tiež nemusí dokazovať operáciu pod falošnou vlajkou ani zapojenie inej tajnej služby. Bez dôkazov by to bolo rovnako predčasné tvrdenie ako automatické obvinenie Ruska. Ale tento záver vzhľadom na okolnosti nie je nepravdepodobný. Dve podobne rámcované kauzy v krátkom čase ale dávajú legitímny dôvod skúmať aj možnosť, že sa okolo nich odohráva spravodajská a informačná hra.

Ukrajinská fabrika a Stepurovo pozadie

Do toho vstupuje samotný Skyeton. Hoci fabriku postavil pri Prešove a prevádzkuje ju slovenská právnická osoba, majetkovo ide o ukrajinskú skupinu založenú Oleksandrom Stepurom. A Stepurova podnikateľská minulosť má problematické miesta.

Stepura bol spoluzakladateľom spoločnosti Robotanks spolu s Leonidom Mindichom. Ukrajinský Protimonopolný výbor neskôr pri Robotanks a ďalšej firme konštatoval koordinované konanie pri verejných súťažiach, ktoré narušovalo hospodársku súťaž.

Mindich je dnes navyše obžalovaný v oveľa väčšej kauze spojenej so štátnym Charkivoblenergom. Ukrajinské protikorupčné orgány ho spájajú so schémou predražených nákupov transformátorov a meracej techniky v objeme viac ako 132 miliónov hrivien.

Stepura v tejto korupčnej kauze obvinený nie je. Je však faktom, že s Mindichom spoločne podnikal a že firma z jeho bývalého podnikateľského prostredia bola oficiálne potrestaná za manipulovanie hospodárskej súťaže pri tendroch.

Kto teda útok objednal?

To je napokon jediná otázka, ktorá môže celý príbeh zásadne posunúť. Vieme, že útok bol podľa polície pripravovaný na objednávku. Vieme, koho zadržali. Vieme, že cieľom bola ukrajinská fabrika pozorovacích dronov, ktorá podľa Kaliňáka nemá exportnú licenciu na Ukrajinu.

Stále však nevieme, kto objednávku zadal. Kým táto časť skladačky chýba, ruská sabotáž zostáva hypotézou. Rusko za ňou napokon byť môže. No pri dvoch kauzách, v ktorých sú „ruské stopy“ mimoriadne nápadné, motivácia je prinajmenšom otázna a výsledný politický efekt Moskve škodí, je namieste skúmať aj inú otázku. Nie iba kto má byť za týmito kauzami, ale kto potrebuje, aby všetci čo najrýchlejšie uverili, že za nimi stojí Rusko.