KOMENTÁR Migaľ to dal na Huliaka

Slovenská politická scéna je už tradične miestom, kde sa balans medzi rozumom a chaosom často preklápa na tú druhú stranu. Tentoraz sa o rozruch postaral poslanec Samuel Migaľ, ktorý svojím blokovaním zákona o športe ukázal, že pochopenie základných princípov spolupráce a politického partnerstva mu stále uniká.

Politika nie je reality show

Samuel Migaľ, známy z televíznych obrazoviek, sa z novinárskeho štúdia presunul na pôdu parlamentu. To, že redaktori televízií našli v politike nový priestor na sebaprezentáciu, nás už dávno neprekvapuje. Čo nás však neprestáva zarážať, je jeho nevedomosť, ktorá sa s ním, zdá sa, premiestnila aj na parlamentné lavice.

Jeho posledný výstup, keď zablokoval hlasovanie SNS o zákone na podporu športu, ukázal, že základné pravidlá politickej spolupráce a budovania konsenzu sú mu cudzie. Migaľ svojím konaním demonštroval, že schopnosť komunikovať a vytvárať dohody v politike nie je len o talentovaných prejavoch pred kamerou, ale o skutočnej práci na partnerstvách.

Prečo to Migaľ robí?

Otázka, ktorá pri jeho správaní vyvstáva, je: Prečo to Samuel Migaľ robí? Ide mu o získanie moci, upevnenie vlastnej pozície v politickej hierarchii, alebo je to len výsledok jeho „huncútstva“, aké predvádzal ako televízny nezbedník?

Je možné, že si stále neuvedomuje vážnosť svojej úlohy v parlamente a pokračuje v hre na nezávislého „hráča“, ktorého hlavnou motiváciou je byť viditeľný za každú cenu. Takéto správanie však spôsobuje, že robí prácu navyše svojim kolegom, a dokonca oslabuje vlastnú stranu. Migaľ by si mal uvedomiť, že jeho osobná šou v politike nie je iba jeho vecou – narúša tímovú prácu a oberá o čas aj ostatných.

Migaľ z východu: Čaklovský paradox

Migaľ pochádza z východného Slovenska, konkrétne z obce Čaklov v Prešovskom kraji. Človek by si mohol myslieť, že ako poslanec z regiónu, kde šport často funguje ako dôležitý nástroj komunitného života, bude podporovať zákony, ktoré športu pomáhajú. Namiesto toho jeho blokovanie návrhu zákona možno považovať za výstrel do vlastného regiónu.

Možno by sa mal zamyslieť nad tým, ako budú jeho rozhodnutia vnímané práve doma v Čaklove. Miestni obyvatelia mu za to určite „poďakujú,“ keď športovci z regiónu pocítia, že štát ich necháva v štichu. Lebo ak je niečo jasné, tak to, že aj vo východoslovenských obciach šport stále zohráva veľkú rolu – či už ide o futbal, volejbal alebo iné komunitné aktivity.

Lekcie od Danka

Tu sa natíska otázka: Mal by si Samuel Migaľ niečo osvojiť od Andreja Danka, predsedu SNS, ktorý sa – na rozdiel od Migaľa – snaží politiku vnímať ako umenie kompromisu a budovania dôvery? Danko, akokoľvek kontroverzný, si uvedomuje, že politika je založená na dohodách a partnerstve.

Keď Migaľ zablokoval hlasovanie o športe, neublížil len SNS, ale najmä športovcom, ktorým tento zákon mohol priniesť dôležitú podporu. Práve Dankova snaha o podporu športu ukazuje, že politika môže mať aj zmysel. To však neplatí, keď do nej vstupujú jednotlivci, ktorí namiesto konštruktívnych krokov hádžu polená pod nohy.

Hlúposť v parlamente: Nový štandard?

Slovenská politika si už zvykla na televíznych redaktorov v poslaneckých laviciach, no hlúposť, ktorá sa s niektorými z nich presunula do parlamentu, je čosi, na čo sa zvyknúť nedá. Migaľovo konanie naznačuje, že buď nerozumie základným princípom parlamentnej práce, alebo si jednoducho neváži pravidlá spolupráce. Ani jedna z možností však neospravedlňuje jeho krok.

Záver: Poučenie alebo pokračovanie chaosu?

Ak sa Samuel Migaľ má v politike udržať, mal by si uvedomiť, že politika nie je televízna reportáž. Tu nejde o to, kto bude hlasnejší, ale o schopnosť budovať vzťahy a podporovať zákony, ktoré prinášajú reálne výsledky pre ľudí. Ak je jeho motiváciou moc, mal by pochopiť, že moc sa získava aj cez dôveryhodnosť a spoľahlivosť.

Ak nie, zostáva nám len čakať, či ďalšia Migaľova politická epizóda nebude opäť „Huliak v modernom šate“. Alebo ešte horšie – len ďalším príkladom toho, ako huncútstvo premenilo parlament na televíznu šou.

Zdroj: ereport