eReport.sk

Lucia Siposová: Doba je zlá, ale kabaret musí prežiť!

Ste uznávanou herečkou, ktorú si všimli aj v Čechách. Režisér Renč si vás vybral do dvoch filmov. Aká s ním bola spolupráca?

To je už tak dávno všetko, dávate mi náročné otázky na krátke odpovede. Tri filmy sme spolu robili, ešte v takom jeho televíznom filme Vetřelci a lovci som sa objavila. Filip je akčný hrdina, tak aj režíruje. Bolo to dynamické, občas šialené, v každom prípade nikdy nie nudné. Natáčanie filmu Na vlastní nebezpečí bolo samo o sebe vzrušujúce, točili sme v Bosne a v Rumunsku, Päť týždňov v divokej prírode, na raftoch, s dobrou partičkou. Sme sa nasmiali.

A Hlídač č. 47, to bola cesta do iného sveta. Mesiac melanchólie a veľkých emócií na samote v zasnežených severných Čechách. Veľký zážitok. Som Filipovi veľmi vďačná, že ma uviedol českému publiku.

Vo filme na Vlastní nebezpečí ste mali aj šteklivejšie scény. Ako ste ich zvládali?

Skoro v každom filme som mala aj šteklivejšie scény, čo je normálne, keď ste mladá pekná herečka. Bola som z toho nervózna, ale vedela som, že to treba spraviť a hotovo.

V čom bola iná česká produkcia oproti slovenskej?

Zásadný rozdiel je asi slušnosť a úcta. Od prvého momentu, aj keď som začínala, sa ku mne v Čechách správali úctivo, dali mi najavo, že si ma vážia a dbali o to, aby som sa dobre cítila a podala čo najlepší výkon. U nás je to rýdzejšie, ale napríklad pri nakrúcaní seriálu Prázdniny som sa cítila úžasne, veľká sranda a skvelí ľudia. Veľmi mi sadol režisér Radek Bajgar, s ním som robila štyri projekty. Spomeniem tie posledné, film Teorie Tygra a seriál Černé vdovy. Dal mi možnosť zahrať si s veľkými hviezdami. On vie vždy prebudiť to najlepšie vo mne. Vie, ako na herca, je veľmi inteligentný, hovorí málo, ale presne vie dostať herca tam, kam potrebuje, a herec má ešte aj pocit, že na to prišiel sám.

Istý čas ste žili v New Yorku. Čím vám učaroval?

New York je jediné mesto, kde vám nikto nedá najavo, že tam nepatríte. Tam nie je nikto cudzinec, lebo cudzinci sú všetci. Láskavosť, tolerancia, sloboda. Mesto zázrakov. Večná inšpirácia.

Pracovali ste ako čašníčka, vraj ste mali tu prácu rada. Čo vás život vo svetovej metropole naučil?

Žila som tam štyri roky. Bol to Time of my life, ako sa hovorí. Nechodila som, lietala som. Mala som 23-27, to je obdobie, kedy sa najviac formujú vaše postoje a osobnosť. NYC mi ukázal, že sa nemusím ničoho báť, že sa môžem na seba spoľahnúť, že môžem veriť sebe a ľuďom. Vždy je nablízku nejaký anjel, ktorý vám je pripravený pomôcť. A teda hlavne ma naučil nebrať sa vážne a nasávať život plnými dúškami.

Ste ohnivá, výrazná, máte svojský temperament. Nestáva sa vám občas, že sa vás muži boja?

Nevnímam to tak. Mám pocit, že niekedy som až veľmi priateľská a tolerantná, občas si na mňa trúfne hocikto. (Smiech.) Ale viem, čo myslíte, mám veľa energie, svojský prejav, niekoho to môže odradiť, ale veď to je správne, prirodzený výber. Nepotrebujem vo svojom okolí ľudí, ktorí sa ma boja. Samozrejme, rešpekt je iná vec, ten sa mi páči.

Máte aktuálne vzťah? Čím je pre vás výnimočný?

Môj priateľ sa ma nebojí. (Smiech.) Je to poriadny chlap, chce mať hlavné slovo. Ale inak je to ten najstarostlivejší a najspoľahlivejší partner.

Žijete veľmi intenzívne. Aké hodnoty sú vo vašom živote podstatné?

Posledný rok nerobím takmer nič. Ťažko nesiem, keď mi život len tak uniká pomedzi prsty. Snažím sa ten čas nejako zmysluplne využiť, byť čo najviac s rodinou, za normálnych okolností je to luxus. Pre mňa je podstatná sloboda – v prejave, v pohybe, v duši. Láska k blížnemu. A humor. (Smiech). Hlavne teraz.

Čo na živote najviac milujete?

Milujem, keď je to dobrodružstvo.


KOMENTÁRE ČLÁNKU :

Lucia Siposová: Doba je zlá, ale kabaret musí prežiť!