Lucia Siposová: Doba je zlá, ale kabaret musí prežiť!

„Pandémia nás zastavila v momente nášho vrcholu, kedy sme boli dva mesiace vopred vypredaní a nemali sme čo predávať,“ hovorí herečka Lucia Siposová (40), ktorá vlastní Red Cat Cabaret. V rozhovore hovorí o neľahkých podnikateľských časoch, o pandémii a aj o tom, aký je rozdiel medzi českou a slovenskou produkciou.

Na Slovensku ste známou herečkou. V roku 2016 ste založili Red Cat Cabaret. Ako si spomínate na svoje podnikateľské začiatky?

S myšlienkou otvoriť u nás starosvetský elegantný kabaretný podnik som sa začala pohrávať niekedy v novembri 2015. V januári mi jeden známy nečakane ponúkol priestor. Hneď som zavolala kamarátovi Vaškovi Púčikovi a vážne sa ho opýtala, či by do toho išiel. Vedela som, že lepší režisér a umelecký šéf pre tento projekt na Slovensku neexistuje. Do toho sa mi ozvala kamarátka Martina Džačková, študovala kultúrny manažment a estetiku, a okamžite som vedela, že ona je ďalšia osoba, ktorú súrne potrebujeme.

Všetci traja sme dlhší čas žili v zahraničí, boli sme podobne naladení, cítila som, že budeme skvelý tím. Ale netlačila som na pílu, naozaj som to krok po kroku pozorovala, nechávala na osud. Bola som si vedomá zodpovednosti, ktorá príde, ak sa to podarí. No všetko nám hralo do karát. V máji mi schválili pôžičku a dostali sme aj grant od FPÚ. Začali sme skúšať prvé predstavenia, prerábať priestor, chystať stratégiu, vizuály… A 1. októbra 2016 na mape nočnej Bratislavy pribudol unikátny podnik Red Cat Cabaret club.

Spočiatku ste museli kabaret dotovať. Kedy si na seba začal naplno zarábať?

Prvý polrok bol masaker. To by asi povedal každý, kto začal podnikať. Celá idea tajného baru zlyhala, boli sme až takí tajní, že o nás nikto nevedel. Za pochodu sme vymýšľali nové stratégie. Vedeli sme podľa reakcií, že máme dobrý produkt, ale ako ho teraz predať? Peniaze sa mi len tak kotúľali z peňaženky, vedela som, že sa to musí veľmi rýchlo naštartovať, lebo o chvíľu nebude z čoho. Bar bol tiež problém, patril inej firme, s ktorou sme sa nezhodli, zo dňa na deň sa veci riešili, kamikadze. Do toho si predstavte – vyjsť na javisko a tváriť sa super exkluzívne a sebaisto!

Prvé tri mesiace to nami poriadne zatriaslo, skoro sme to vzdali. Prežívali sme veľkú krízu a rozčarovanie. Ale zároveň sa veľa vecí vyčistilo a začínali sme jasne vidieť, akou cestou sa vybrať. Od dna sme sa nakoniec znovu odrazili. Zopár firiem si prenajalo kabaret na súkromný večierok, to nás zachránilo v prvých mesiacoch. V marci sme mali prvé vypredané predstavenie, myslím. Asi v tom čase som už prestala kabaret dotovať, dokázal si sám na seba, s odretými ušami, zarobiť. Teraz, keď to po sebe čítam, ani sa mi nechce uveriť, že sme to zvládli. Vysoká škola života.

Galéria:

Keď sa už všetko dobre rozbehlo a kabaret začal byť známy, nastala pandémia korony. Ako to všetko, čo sa dialo, ovplyvnilo vaše podnikanie?

Pandémia nás zastavila v momente nášho vrcholu, kedy sme boli dva mesiace vopred vypredaní a nemali sme čo predávať. Hrávame štvrtky, piatky a soboty, pre veľký záujem sme práve pridali stredu a vtom stopka. Bola to smola, a hlavne si myslím, že nebolo nutné úplne zatvoriť divadlá na toľko mesiacov, keď tu nebol nikto chorý a boli zatvorené hranice. Zbytočná a obrovská ekonomická ujma, si myslím.

Aby sme preklenuli toto obdobie, platili sme z nasporených peňazí na novú premiéru nájom a nutné výdavky. Náš nájomca nám dal zľavu, to tiež pomohlo. A od augusta sme využili každú možnú “skulinku“, kedy sa dalo aspoň chvíľu hrať. To nás udržalo ako-tak nad vodou, aspoň niečo sa poplatilo a umelci si mohli trochu zarobiť. Mnohí ľudia sú zúfalí. Neskutočne to divadlo pomáha na psychiku, divákom aj umelcom, počas pandémie sme u nás zažili nezabudnuteľné večery.

Svoje podnikanie sa snažíte udržať napriek súčasnej situácii. Dá sa tomu vôbec napomôcť?

Neplánujeme Red Cat Cabaret zavrieť, to je isté. Robíme všetko preto, aby sme vydržali. Predtým som nadávala, ako nás brzdí naša malá kapacita, ako by sme potrebovali väčšie priestory. A dnes prežívame práve vďaka tomu, že sme malý podnik. Máme svoju základňu fanúšikov, tí nás podporujú aj v týchto ťažkých časoch. A hlavne, my ako tím, dnes už spoločníci vo firme, držíme spolu, bojujeme, lebo je za čo bojovať.

Tie vzťahy a komunitu, čo sa nám podarilo vytvoriť, sú príliš vzácne na to, aby sa to len tak rozpadlo. Pomaly sa už zjavujú aj nejaké granty a podpora od štátu, myslím, že tentoraz neprejdeme sitom a niečo sa nám ujde. Pevne verím. Lebo toto ešte vyzerá nadlho.