Laššáková: Moje meno nevytiahli z klobúka, štruktúry Smeru v Prešovskom kraji ma oslovili už pred rokom

Judita Laššáková v rozhovore pre eReport obhajuje svoju kandidatúru na predsedu Prešovského samosprávneho kraja, ponúka konkrétne riešenia pre investičný dlh, vodu a cesty. Hovorí aj o digitálnom eure, migrácii a energetickej závislosti Európy.

Europoslankyňa za Smer – SSD, ktorá cez leto ohlásila kandidatúru na post šéfky Prešovského samosprávneho kraja, v rozhovore vysvetľuje, prečo do súboja o župu ide a čo považuje za najväčšie boľačky regiónu – od investičného dlhu, cez vodu a cesty, až po bezpečnosť pri ukrajinskej hranici. Reč prišla aj na témy, ktoré rezonujú celou Európou: digitálne euro, letný nápor migrantov na Ceutu, aj energetická závislosť Európy od surovín.

Laššáková odmieta, že by jej kandidatúra bola prekvapením alebo účelovým ťahom. Podľa vlastných slov ju Prešovský kraj oslovil už pred rokom a k regiónu má dlhodobý vzťah – zbierala tam podpisy pod referendum, mala niekoľko prednášok, atď. „Moje meno nie je novinka, že to niekto vytiahol z klobúka”. Nomináciu vysvetľuje dvoma dôvodmi, na ktorých sa podľa nej zhodli krajské štruktúry Smeru: jednak im prekáža, že miestni kandidáti uprednostňujú mesto či okolie, kde bývajú – „Prešovský kraj nie je iba Levoča a Prešovský kraj nie je iba Kežmarok” – a nepáčil sa im ani spôsob, akým svoju kandidatúru odprezentoval minister Migaľ.

Reakcie komentátorov na svoju kandidatúru hodnotí s odstupom. Komentár politológa, ktorý zverejnil denník SME a spochybnil jej motiváciu, si prehodila do vlastnej ironickej verzie o Zuzane Čaputovej, aby ukázala, ako podľa nej znejú súdy „ľudí, ktorí si myslia, že vedia”. Zároveň pripomína, že napriek špekuláciám majú takéto vyjadrenia aj pozitívny efekt – konečne sa o župných voľbách vôbec hovorí. Zmysel a význam samosprávnych krajov pritom podľa vlastných slov vysvetľovala verejnosti v médiách už od roku 2017, keď mnohí nerozlišovali medzi krajom, štátom a komunálom. Spomína aj konkrétny zážitok z toho obdobia: jeden z poslucháčov jej odkázal, že dovtedy nechodil voliť, lebo voľby nepovažoval za podstatné, a keď pochopil, o čom samosprávny kraj rozhoduje, voliť pôjde. To označila za „absolútne víťazstvo”.

Rozhodne volič, nie kandidát

Okolo jej kandidatúry sa objavili viaceré teórie. Napríklad že má oslabiť Milana Mazureka, keďže oslovuje podobného voliča, alebo naopak, že sa v jeho prospech pred voľbami kandidatúry vzdá. Laššáková obe odmieta a upozorňuje na princíp. Volič podľa nej nie je natoľko nevedomý, aby mu niekto musel diktovať, koho voliť: „To je vaše výsostné rozhodnutie, pre koho sa vy rozhodnete.” Strana môže vyjadriť preferenciu, ale vzdať sa v niečí prospech považuje za nekorektné: „Nemyslím si, že je to férové voči voličovi.”

Odmieta aj predstavu, že by dvaja kandidáti automaticky znamenali súčet hlasov – „jedna plus jedna sa nerovná dva”. Práve preto podľa nej strana po roku znova siahla po jej mene: časť voličov Smeru má problém s viacerými menami kandidátov a radšej by k urnám nešla. Budúcnosť predpovedať nedokáže – pripúšťa, že ju „môže prejsť autobus”, alebo že strana ju môže tesne pred voľbami odvolať – no trvá na tom, že sama neodstúpi a nebude voličom odporúčať niekoho, koho nechcú. Do volieb ide až do konca. Za hlavného vyzývateľa v kraji označuje Majerského a netají, že s vedením kraja nie je spokojná.

Pol miliardy do ciest, ktoré nevidno

Najtvrdšiu výčitku smeruje k hospodáreniu súčasného vedenia kraja s peniazmi na cesty. Milan Majerský je podľa nej vo funkcii od roku 2017 a za deväť rokov dal kraj na cestnú infraštruktúru, údržbu a súvisiace platy približne „550 miliónov. Pol miliardy,” pričom na stave ciest tento objem podľa nej nevidno. Túto sumu podľa jej vlastných slov nikto, koho sa spýtala, neuhádol – odpovede sa väčšinou pohybovali len na úrovni desiatok miliónov. Pripomína pritom, kde sú hranice kompetencií: kraj má na starosti cesty druhej a tretej triedy, ich výstavbu, aj letnú a zimnú údržbu, no župan nemôže sľubovať, že postaví úsek diaľnice – môže štátu nanajvýš pomôcť napríklad s vysporiadaním pozemkov, ktoré však spadajú pod územné plánovanie miest a obcí.

Upozorňuje pritom, že kraje rozhodujú o veľkých peniazoch, no ich hospodárenie uniká pozornosti a málokto z novinárov sa im venuje. Prešovský kraj má podľa nej „obrovský investičný dlh”. Časť investícií, ktoré mali padnúť do roku 2025, sa presunula do roku 2026, keď sú voľby a nastáva „doba asfaltová”, keď sa zrazu pracuje na každej ceste. Aktuálny presunutý dlh vyčíslila na 137 miliónov eur. Zdôrazňuje, že o peniazoch napokon rozhodujú poslanci zastupiteľstva – rovnako ako o štátnom rozpočte rozhoduje parlament – a že predseda kraja bez väčšiny v zastupiteľstve nepresadí nič. Ako varovný príklad uvádza Banskobystrický kraj za Mariána Kotlebu, ktorému zastupiteľstvo neodsúhlasilo prakticky nič. Sama presadzuje plánovanie na desať rokov dopredu: začaté projekty treba dokončiť, lebo odkladanie ich len predražuje, ako to podľa nej ukazuje aj prípad rýchlostnej cesty R4.

Kraj, ktorý si môže požičať od vlastných ľudí

Ako riešenie ponúka dve cesty, ktoré chce presadzovať súbežne. Prvou je tlak na vládu, aby upravila dane pre podnikateľov v kraji – vec, ktorou si podľa vlastných slov u ministra financií nezíska pochvalu, no chce ju presadzovať. Argumentuje ukazovateľmi vybavenosti a infraštruktúry, v ktorých Prešovský kraj zaostáva: investor, ktorý porovná Bratislavu s východom, zamieri tam, kde má všetko. Zmena daňového nastavenia by podľa nej mohla prilákať podnikateľov, ktorí nemajú k regiónu citový vzťah, ale majú ho k svojim peňaženkám.

Druhou, menej využívanou možnosťou, sú vlastné krajské cenné papiere: „Oni môžu vydávať vlastné obligácie.” Prirovnáva ich k štátnym dlhopisom – kraj by si takto mohol požičať priamo od obyvateľov, ktorí majú úspory a radi by ich zhodnotili, a tak získať zdroje na rozvoj. Zo záverečného účtu Prešovského kraja podľa nej vyplýva, že v tejto položke je nula. Vidí v tom aj príležitosť pre ľudí, ktorí majú doma úspory a chceli by ich zhodnotiť, no nie sú si istí ako – „nie sme všetci Warren Buffett”. Nápad konzultovala s odborníkmi a považuje ho za realizovateľný aj na úrovni miest a obcí. Pokladá ho za lepšiu investíciu, než držať rezervné fondy, ktoré posielajú peniaze do zahraničia. Prečo s tým samosprávy nepracujú, si vysvetľuje viacerými dôvodmi – niekto o tejto možnosti nevie, inému sa s ňou nechce zaoberať a ďalší nechce ísť do rizika. Ilustruje to vlastnou skúsenosťou: keď nápad nadhodila pred jedným primátorom a jedným poslancom z rôznych miest, primátor mu nerozumel, no poslanec, ktorý je podnikateľ, okamžite pochopil, o čom hovorí.

Cesty a voda: priorita, ktorá je tu už od roku 1937

Za najvýraznejšie problémy regiónu označuje to, čo podľa nej pomenúva už kniha o samosprávach z roku 1937: „hovorí o tom, že Česko-Slovensko má priority cesty a vodu.” Kým plynofikáciu a elektrifikáciu Slovensko podľa nej zvládlo, voda a kanalizácia zaostali. Uvádza, že na Slovensku je „okolo 470 obcí, ktoré nemajú vodu,” teda vodovod, a „asi 1600 obcí nemá kanalizáciu.”

Problém je podľa nej aj v nastavení dotačných výziev, ktoré ukazuje na konkrétnych číslach: obec s menej než 2000 obyvateľmi sa do výzvy vôbec nezmestí, no obec so 700 obyvateľmi navyše, teda okolo 2700, zas nedosiahne na iné fondy, ak nemá marginalizovanú rómsku komunitu. Malá obec tak môže vypadnúť z oboch strán. Chýbajúca kanalizácia a presakujúce žumpy navyše zhoršujú kvalitu spodnej vody. Upozorňuje, že na nedostatok vody roky poukazujú aj hasiči v kraji, a varuje pred sebauspokojením západu, ktorý sa tvári, že vody je dostatok. Práve koordináciu takýchto problémov medzi obcami a vládou vidí ako kľúčovú úlohu župana, ktorý nie je nadriadený starostom, ale ani podriadený ministrovi.

Bezpečnosť pri hranici a citlivá téma osád

Tretím pilierom je bezpečnosť, ktorú spája predovšetkým s ukrajinskou hranicou, nárastom konzumácie drog a otázkou, čo bude po skončení vojny. Pri rómskej komunite sa odvoláva na tri základné princípy dialógu, o ktorých podľa nej hovorila už skôr – počúvať, rozumieť tomu, prečo to druhá strana hovorí, a rešpektovať to – a trvá na tom, aby sa na komunitu nenazeralo cez rasu, „ide o ľudí.” Je presvedčená, že „keď tento rasizmus dáme preč, tak potom aj ten trestný zákon bude pevnejší”.

Otvára aj citlivú tému neplnoletých tehotenstiev v osadách, ktoré opisuje častokrát ako následok trestného činu znásilnenia. Namiesto všeobecných rečí ponúka konkrétne kroky: vyplácať sociálne dávky po častiach, ako to podľa nej robia niektorí zamestnávatelia, a financovať antikoncepciu pre dievčatá, ktoré by ju brali, no nemajú na ňu peniaze – radšej než neskôr čeliť sporom o sterilizácie pred Európskym súdom pre ľudské práva. Poukazuje aj na vývoj detí v osadách, kde blato bráni ich prirodzenému pohybu, čo podľa lekárov ovplyvňuje aj ich celkový ďalší vývin. Do osád podľa vlastných slov nechodí sama, ale so starostom alebo miestnym vajdom – nie zo strachu, ale preto, aby sa reálne dozvedela, čo ľudí trápi.

Školy, populačná krivka a spor o cirkevné gymnáziá

K pilierom kampane pridáva stredné školstvo a cestovný ruch, ktoré kraju vyplývajú zo zákona. Upozorňuje na tlak klesajúcej populačnej krivky: starostovia a primátori sú na štát nahnevaní, pretože im školy zostávajú ako záťaž, a obce nevládzu udržať vlastné školské budovy. Preto centralizujú výučbu do jednej väčšej školy, do ktorej dochádzajú deti z okolia. Kraj vie školstvo koordinovať lepšie, pretože vidí, kde koľko detí je, a upozorňuje, že projekty sa nedajú posudzovať od stola, bez znalosti konkrétnej obce.

Zároveň vytyčuje jasnú hranicu – kraj nesmie zvýhodňovať cirkevné školstvo na úkor verejného. Ak má cirkevná škola vlastných žiakov, nemá s tým problém; odmieta však, aby sa zatváralo gymnázium len preto, aby boli deti nútené prejsť do cirkevného. Ako príklad odrezanosti regiónu uvádza cestu k Novej Sedlici a Zboju pri ukrajinskej hranici, ktorá je v správe kraja a nemusí prežiť zimu – stačí spadnutý konár a obce sú odrezané.

Že médiá klamú zistíte, keď začnú písať o vás

Voľby sa konajú v sobotu 24. októbra a oficiálne prieskumy o pozíciách jednotlivých kandidátov zatiaľ nie sú; podľa médií má ale najsilnejšiu pozíciu Majerský. Laššáková čísla nekomentuje – odvoláva sa na prax, že prieskumy sa nekomentujú – no k mediálnemu obrazu si neodpustí poznámku: „Viete, kedy zistíte, že médiá klamú? Keď začnú písať o vás.” Netají, že s jej osobou majú niektoré politické strany problém, čo pripisuje svojej priamosti: „keď hovoríte celý čas to, čo si myslíte, tak získate hlavne nepriateľov.” Otvorenú podporu má podľa vlastných slov len od Smeru a od Bratov Slovenska; ostatné strany sa k nej nepridali.

Digitálne euro: dobrovoľná alternatíva, nie koniec hotovosti

Pri digitálnom eure sa Laššáková snaží stlmiť obavy. Prekáža jej, že „o tom digitálnom eure každý rozpráva ako o negatívnej veci s emóciami”. Vysvetľuje, že Európska centrálna banka k nemu pristupuje ako k forme hotovosti, ale že hotovosť ani bankovky nezaniknú – dokonca sa pripravuje nový vizuál bankoviek – a že podľa článku 24 ods. 2 „digitálne euro nesmie byť programovateľná mena”. Zdôrazňuje, že o jeho vydaní nerozhodujú europoslanci, ale samotná ECB, ktorá má vlastnú právnu subjektivitu a rozhoduje o otázkach peňazí. Úlohu europoslancov vidí skôr v tom, aby ustrážili práve takéto poistky v texte, keďže pred voľbami do Európskeho parlamentu okolo digitálneho eura kolovali aj tvrdenia, ktoré sa nezakladali na pravde.

Dôvody jeho prípravy vidí tri: technickú pripravenosť na online aj offline platby, desiatky miliónov ľudí v Únii bez bankového účtu a chýbajúci vlastný európsky platobný systém, pre ktorý poplatky z platieb kartou odchádzajú do USA. Pripomína, že podobné, na telefón viazané digitálne meny, už fungujú v Afrike, a upozorňuje na pomalosť Únie, pre ktorú sa téma môže vliecť roky. Práve offline verzia je podľa nej určená ľuďom bez účtu. Kľúčovú vlastnosť opakuje jasne – používanie bude dobrovoľné: „môžete, nemusíte používať.” Sama priznáva, že telefónom ani platobnými prsteňmi či hodinkami neplatí, a rovnaká dobrovoľnosť má platiť aj pre digitálne euro. Na Slovensku ho má testovať Národná banka Slovenska, pričom niektoré testy podľa nej už prebehli.

Ceuta a rok 2015: téma, ktorá sa otvára neskoro

Pri letnom nápore migrantov do Ceuty pripomína, ako sa o migrácii informovalo v roku 2015: „Cítim sa byť urazená, že teraz to zrazu téma je,” hovorí s tým, že vtedajšie varovania predstaviteľov Smeru mainstream odmietal a migračné kvóty Slovensko na úrovni Únie nepodporilo. Za nedôsledné považuje aj obdobie úradníckej vlády, keď sa migranti zrazu objavili s „bielymi papierikmi”, hoci dovtedy sa problém popieral. Pripomína aj neskoršie kroky – že po zostavení vlády Smeru sa na hranice postavilo „všetko, čo blikalo”, podobne ako v roku 2015 za ministra vnútra Roberta Kaliňáka; dnes navyše migranti dostávajú cez aplikácie informácie, cez ktorú krajinu nejsť.

Vzájomné uzatváranie hraníc medzi Talianskom a Španielskom začiatkom augusta považuje za popretie podstaty spoločného priestoru: „Toto má byť Schengen, toto má byť Európska únia bez hraníc.” Pýta sa, ako mohli tajné služby členských štátov taký pohyb ľudí prehliadnuť – nešlo predsa o niekoľkých jednotlivcov, ale o obrovskú masu ľudí, o ktorej mali vedieť. A hoci pripúšťa, že pohľad na migráciu sa po jedenástich rokoch mení, dodáva, že málokto prizná vlastné zlyhanie spred desaťročia; podľa nej aj nemecký kancelár Merz dnes opakuje rétoriku, za ktorú predtým kritizoval AfD.

Sankcie, plyn a otázka závislosti

Podľa Laššákovej západní lídri Roberta Fica neobľubujú práve preto, že sa v kľúčových témach – jadrovej energetike a migrácii – nemýlil: v čase, keď iní jadro vypínali, hovoril o stavbe ďalšieho bloku, a pred migráciou varoval už v roku 2015. Politikov, ktorí mali pravdu, podľa nej ľudia zvyknú po jednom-dvoch obdobiach poslať do „politického dôchodku”. Fico sa však vrátil a dnes im to môže pripomínať, čo mu málokto odpúšťa.

Dotkla sa aj sankcií voči Rusku a energetiky. Napriek doterajším sankciám parita kúpnej sily ruskej ekonomiky stúpa. Spochybňuje predstavu, že Európa ruský plyn nekupuje – podľa nej ho len dostáva preznačkovaný cez tretie krajiny. Robertovi Ficovi pripisuje, že tieto problémy pomenúva otvorene.

Odmieta rovnicu, že odstrihnutie sa od ruských surovín automaticky znamená nezávislosť: „My sa nemôžeme tváriť, že odstrihnutie sa od ruského nerastného bohatstva sa rovná energetická nezávislosť. To nie je pravda.” Namiesto toho podľa nej vzniká závislosť od USA, Kataru, Saudskej Arábie, Iraku či Iránu. Práve na tieto štyri krajiny mieri jej rečnícka otázka: v nich leží približne tretina svetových zásob plynu a ona sa pýta, ktorú z týchto „demokracií” by sme si vlastne mali vybrať za dodávateľa a vzor. Rozdiel medzi takýmto partnerom a doterajším dodávateľom ilustruje konkrétnym prípadom: Katar podľa nej vyhlásil, že bude dodávať LNG do Európy len vtedy, keď Únia zruší isté nariadenie – teda dodávky rovno podmienil politickou požiadavkou, čo Rusko podľa nej nikdy nerobilo. Uzatvára to jednoduchou logikou: „Keď ste zrazu závislí od niekoho iného, tak už vám môže diktovať.”

Zdroj: eReport