eReport.sk

Kristína Madarová zo Sestričiek pozná bolesť duše: Dávala som si za vinu, že zle žijem


Preslávila ju postava Jany v televíznom seriáli Sestričky. Hráva v Radošinskom naivnom divadle a trápi ju súčasný pohľad na umelcov. Kristína Madarová priznáva, že v minulosti mala depresie a nemala chuť do života.

Preslávila ťa postava Jany v obľúbenom seriáli Sestričky. Je vyrovnaná, príjemná a empatická. Čím je táto postava pre teba špecifická?

Asi by som použila skôr slovo „preznámila“ 🙂 Pre mňa je veľmi dôležitou súčasťou môjho vlastného skúmania seba ako každá postava. Jana je pre mňa osobne špecifická svojou jemnou energiou a zároveň akousi silou svojej morálky a srdca. Moje prvé a hlavné cítenie Jany bolo, že je jeden z tých ľudí, ktorých stretnete a cítite z nich, že v ich živote bolo vždy všetko v poriadku, či už v detstve alebo v dospelosti. Odtiaľ aj vyviera taká jej až naivita v určitých záležitostiach.

Tvojím hereckým partnerom v seriáli Sestričky je Milo Kráľ. Ako sa vám spolupracovalo?

Tak Milo je skvelý človek a skvelý herec. A kamarát. Náš vzťah mnohí kolegovia opisujú na pľaci ako „ manželia po 20 rokoch“ (smiech).

V seriáli hrá množstvo skvelých hercov od Dany Košickej cez Anikó Vargovú a Anku Šiškovú. Kto je pre teba v seriáli inšpiratívnym hercom, či herečkou?

Určite spomenuté dámy a Braňo Mosný( úsmev).

Hrávaš v Radošinskom naivonom divadle. Ako zvládaš divadelnú prestávku spojenú s Covidom 19?

Joj na fázy. Prvá vlna bola zvláštna, na jednu stranu mi bolo smutno za divadlom, za prácou, ale mám našťastie veľa koníčkov a som dosť skromná takže si viem utiahnuť opasok. Toto ma zachránilo. Ranili ma trochu reakcie ľudí plné nepochopenia voči kultúrnej obci. Veď kultúra je značka národa, inde sa ňou ľudia pýšia. Mám pocit, že veľa ľudí nás neberie tiež ako ľudí, ale to je možno aj tou prezentáciou dokonalosti… Myslím, že je dobre, že sa začína o kultúre na Slovensku hovoriť aj s najvyššími, lebo mám pocit, že o tom ako a kto v nej funguje a že to je práca ako každá iná si doteraz veľa ľudí neuvedomovalo. A možno aj tí čo rozhodujú o nej samej o tom čo sa bude robiť a čo sa dostane k ľudom si uvedomia tiež, že by sme mali byť na ňu hrdí a podporia ju viac.

Čím je pre teba práca v Radošinskom naivnom divadle výnimočná?

Tak Radošinci boli mojím jediným divadelným snom. Takže všetko bolo výnimočné keď som s nimi začala hrávať. Radošinci sú sami o sebe žáner, ktorý mi je veľmi blízky. Taktiež sa mi páči, že veľká časť predstavenia je hudobná, ale nie je prevedená ako muzikál. A ja rada spievam( úsmev).

Precestovala si Európu, pracovala si na Cypre a v Londýne. Čo ťa naučil pobyt v zahraničí?

Určite ma to posilnilo. Človek nie je obklopení svojimi blízkymi a istotou, oporou a pomocou, ktorú vedia vždy ponúknuť. Naučilo ma to spoliehať sa na seba, uvedomiť si čo všetko zvládnem. Takisto veriť životu, ktorý vždy podá pomocnú ruku. Viac to vnímate keď ste na pokraji síl a život vám prinesie do cesty znenazdajky ľudí a príležitosti, ktoré by ste ani nečakali.

Robila si aj dispečerku v taxislužbe, manažérku v kinosále. Nebojíš sa teda vôbec žiadnej práce?

No, sú práce, ktoré by som nerobila(smiech). Ale áno, som pripravená byť vždy flexibilná. Ja si ľudskú prácu veľmi vážim.

Minule si spomínala, že si v minulosti mala depresie. Ako sa to prejavovalo?

Ja som vždy brala život ako obrovský dar od Boha. Verila som, že musí byť krásny a plný lásky a že ho treba žiť poctivo. Keď je človek mladučký tak ho vedia pohltiť vlastné frustrácie z toho, kým je. A mňa niekedy vedeli zhltnúť, čo spôsobovalo, že som si dávala za vinu, že ten život krásne nežijem, že si ho nezaslúžim. Vždy som milovala ľudí, ale v obdobiach keď som neprijala samú seba taká, aká som, som sa bála, že ani oni ma neuvidia a neprijmú. Myslím, že to zažíva veľmi veľa ľudí.

Mala si niekedy v živote pocit, že je všetko márne a nemáš chuť do života?

Áno, vtedy keď som sa nechala pohltiť strachom, že nebudem vedieť žiť tak ako chcem som začala strácať chuť do života a nič mi nedávalo zmysel.

Ako reagovalo tvoje okolie? Kto ti vtedy najviac pomohol?

Tak ja som sa s tým nezdôverovala, ale maminka mi bolo obrovskou oporou keď som zažívala ťažké obdobia prvé roky v Londýne. Vtedy som sa jej zdôverovala so smútkom, ale vedela som, že ju to tak moc trápi, že nevedela ani spávať. Maminka je veľmi citlivá. Potom som čítala jednu krásnu knihu Tree grows in Brooklin a tam bola veta, ktorú povedala jedna postava a to, že by sme mali svojich najbližších ušetriť od bolesti. Tak som ich začala zas šetriť( smiech). Mám niekoľko blízkych priateľov, ktorím som sa mohla zdôveriť a ktorí to vedeli so svojím vlastným smútkom pochopiť. No posledné roky som veľmi šťastná, asi to príde s vyrovnanosťou a stým, že človek prestane brať všetko tak vážne.

Prečo si myslíš, že by sa o depresiách malo hovoriť?

Nemyslím si, že je správne, že sa bolesť ľudskej duše stále tabuizuje. Stále cítime, v jednom kuse všetko prežívame každú chvíľu svojej reality. Však to je obrovská nálož a je normálne, keď to niekedy niekto nezvláda. To, že sa za to hanbíme to ešte zhoršuje a pritom to zažívame asi všetci. Však vnútorný svet je to cez čo si formujeme vonkajší. A to ak niekto nie je v sebe chemicky dostatočne dobre vybalansovaný je hanba a keď je niekto diabetik alebo má celiakiu nie je? Prečo?

Aktuálne si single. Prečo?

Lebo (smiech). Nemala som v tejto oblasti šťastie. Však on príde ( úsmev).

Je pravdou, že máš vraj slabosť pre cudzincov?

Ani nie. Neviem odkiaľ to prišlo, ale je pravda, že najzásadnejší vzťah som mala s cudzincom.

foto: Matej Jankovič, archív K.M

KOMENTÁRE ČLÁNKU :

Kristína Madarová zo Sestričiek pozná bolesť duše: Dávala som si za vinu, že zle žijem

KOMENTOVALI STE: