KOMENTÁR Pellegrini otvoril tému, o ktorej sa zatiaľ hovorí iba potichu

Sobotné dialógy s prezidentom Petrom Pellegrinim priniesli jednu vetu, ktorá môže mať oveľa väčší význam, než sa na prvý pohľad zdá. Prezident povedal, že po parlamentných voľbách v roku 2027 by Slovensku prospela silná vláda zostavená z dvoch najsilnejších politických strán.

Nebolo to oznámenie budúcej koalície ani návod, kto má s kým vládnuť. Pellegrini však pomenoval problém, pred ktorým môže Slovensko o rok stáť: ďalšie voľby nemusia priniesť jasného víťaza schopného vytvoriť stabilnú väčšinu. A potom sa môže začať úplne iná politika, než akú dnes počúvame na tlačových konferenciách.

Ak by zostali najsilnejšími politickými subjektmi Smer a Progresívne Slovensko a Hlas si zachoval významné postavenie, matematika môže priniesť situáciu, ktorá dnes vyzerá prakticky nepredstaviteľne. Spoluprácu strán stojacich na opačných stranách politického konfliktu. Nie preto, že by si zrazu prestali prekážať. Preto, že niekedy musí byť schopnosť spravovať štát dôležitejšia než schopnosť vyhrať politický spor.

Problém nebude vyhrať voľby. Problém bude zostaviť vládu. Michal Šimečka môže po voľbách stáť pred oveľa ťažším rozhodnutím, než sa dnes zdá. Jednou možnosťou bude pokúsiť sa vytvoriť širokú koalíciu zo strán dnešnej opozície. Lenže čím viac subjektov bude taká vláda potrebovať, tým komplikovanejšie bude hľadanie spoločného programu.

Ekonomika, dane, sociálna politika, kultúrno-etické otázky či fungovanie štátu ukazujú, že samotný odpor voči Robertovi Ficovi nemusí byť dostatočným programom na štyri roky vládnutia. Druhou možnosťou môže byť dohoda veľkých strán na obmedzenom počte zásadných tém.

Konsolidácia verejných financií. Zdravotníctvo. Školstvo. Infraštruktúra. Energetika. Bezpečnosť. Postavenie Slovenska v Európskej únii. Nie dohoda na všetkom. Dohoda na tom, bez čoho sa štát neposunie. Práve tak sa dajú čítať prezidentove slová. Slovensko už nepotrebuje ďalšiu vojnu. Zaujímavé je, že podobná úvaha zaznela aj z úplne iného politického prostredia.

Mikuláš Dzurinda v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou pripomenul, že politika pozná situácie, keď museli spolupracovať aj ľudia a strany, ktoré sa predtým považovali za nezmieriteľných súperov. Spomenul dokonca vlastný vzťah s Vladimírom Mečiarom.

Ich politický konflikt definoval celé obdobie slovenských dejín. Napriek tomu Dzurinda dnes pripomína, že ich súperenie malo hranice a že si navzájom nesiahali na ľudskú dôstojnosť. V dnešnej slovenskej politike je už aj toto takmer radikálna myšlienka. Politický protivník sa totiž postupne zmenil na nepriateľa. A s nepriateľom sa nediskutuje, nepriateľ sa poráža.

Výsledkom je krajina, v ktorej po každých voľbách jedna polovica spoločnosti nadobúda pocit, že tá druhá jej ukradla štát. Takto sa však nedá fungovať donekonečna. Pellegrini môže mať pred sebou najdôležitejšiu úlohu svojho mandátu

Prezident nemôže politickým stranám prikázať, aby spolu vytvorili vládu. Môže však po voľbách vytvárať priestor na rokovania a svojou autoritou tlačiť politickú diskusiu smerom k stabilite. A práve v tomto môže byť Pellegriniho úloha po roku 2027 oveľa významnejšia, než sa dnes zdá. Jeho politická minulosť môže byť v tomto prípade paradoxne výhodou. Pozná Smer. Zakladal Hlas. Zároveň ako prezident potrebuje komunikovať aj s politickým prostredím, ktoré tieto strany odmieta.

Ak chce byť hlavou štátu presahujúcou hranice vlastného politického pôvodu, práve schopnosť komunikovať s oboma časťami Slovenska môže byť jeho najväčšou príležitosťou. A možno raz aj cestou k druhému prezidentskému mandátu. Doteraz sa to podarilo iba Ivanovi Gašparovičovi. Aj malé gestá hovoria veľa. Preto nebola bez významu ani ďalšia časť rozhovoru.

Pellegrini pripustil, že pri významných štátnych udalostiach majú svoje miesto aj bývalí predsedovia vlád vrátane Jána Čarnogurského či Vladimíra Mečiara. Môže to vyzerať ako protokolárna drobnosť. V skutočnosti ide o spôsob premýšľania o štáte. Demokracia totiž neznamená, že s každou novou vládou vymažeme predchádzajúcu kapitolu vlastných dejín. Čarnogurský, Mečiar, Dzurinda, Fico či ďalší premiéri patria do politickej histórie Slovenska bez ohľadu na to, ako ich jednotlivé časti spoločnosti hodnotia.

Schopnosť uznať túto elementárnu skutočnosť môže byť prvým krokom k tomu, aby sme prestali viesť nekonečný spor o to, kto má vôbec právo považovať sa za súčasť Slovenska. Po roku 2027 môže prísť úplne iná otázka Dnes sa politika sústreďuje na to, kto koho porazí. Po voľbách však môže byť podstatnejšie niečo iné: kto s kým dokáže vládnuť.

Dohodne sa Smer s PS?

Ak výsledok neprinesie jasnú väčšinu jednému táboru, Slovensko bude mať na výber. Môže vzniknúť ďalšia široká koalícia založená predovšetkým na spoločnom súperovi. Alebo sa veľké politické strany pokúsia dohodnúť na niekoľkých základných otázkach fungovania krajiny. Taká dohoda by bola bolestivá pre všetkých. A práve preto by mohla mať význam.

PS by muselo akceptovať, že časť Slovenska reprezentovaná Smerom nemožno jednoducho vymazať z politickej mapy. Smer by zase musel prijať, že veľká časť spoločnosti chce inú politickú kultúru a iné smerovanie krajiny. Hlas by sa mohol stať prirodzeným spojovacím článkom medzi týmito svetmi.

Nemusela by to byť vláda veľkého priateľstva. Stačilo by, keby bola vládou základnej dohody o štáte. A práve tu môže byť prezident Peter Pellegrini dôležitý. Nie ako človek, ktorý rozhodne výsledok volieb. O tom rozhodnú voliči. Ale ako prezident, ktorý po nich dokáže pripomenúť politickým lídrom, že ich úlohou nie je iba poraziť svojho súpera. Ich úlohou je predovšetkým zabezpečiť, aby krajina fungovala.

Ak by sa mu podarilo prispieť k tomu, aby sa po rokoch permanentného konfliktu začali dve polovice Slovenska aspoň rešpektovať, bol by to výsledok presahujúci jedno volebné obdobie. A možno práve to by bol politický odkaz, s ktorým by raz Peter Pellegrini mohol predstúpiť pred voličov znova.

zdroj: eReport