KOMENTÁR BETLIARSKA KRIMI (alebo Čo skrývajú múzejné steny)

Na pôde Ministerstva kultúry SR prebehla tlačová konferencia, ktorá mohla ostať len suchou poznámkou v zápisníku kultúrneho referenta. Nestalo sa tak. Hlavnou postavou bol Betliar – honosný kaštieľ Andrássyovcov, ktorý prežil vojny, revolúcie aj niekoľko ideologických vĺn. No najväčšie napätie zažíva až dnes – keď sa jeho múzeum stalo scénou živého vyšetrovania.

Zmena riaditeľa Múzea Betliar, ktorá už niekoľko mesiacov rezonuje v médiách, sa zmenila na otvorenú vojnu. Dve strany. Dva svety. Na jednej strane bývalý riaditeľ Július Barczi, historik umenia a, podľa všetkého, muž, ktorý sa do rodu Andrássyovcov rád symbolicky adoptoval. (Zbožné prianie pána Barcziho, samozrejme – modrú krv mu zatiaľ nikto oficiálne nepriznal.)
Na druhej strane nová poverená riaditeľka Andrea Predajňová, bývalá hovorkyňa Generálnej prokuratúry, ktorá do kaštieľa vošla ako tichá úderka s oznamom: „Nastal čas otvoriť dvere.“

Celú situáciu sleduje aj ministerka kultúry, jej cieľom je vyčistiť problematické miesta v rezorte kultúry, a ak sa v minulosti pri riadení múzea dialo niečo nezákonné, je jej povinnosťou konať.

Podľa ministerky bol Betliar „unesené múzeum“. Miesto, kde vznikol paralelný systém, fungujúci na hranici (či za hranicou?) zákona.

Predajňová tvrdí, že počas Barcziho vedenia bolo múzeum prepojené s občianskym združením, ktoré suplovalo činnosť verejnej inštitúcie. Cez združenie sa vraj robili výstavy, prenájmy, pracovné zmluvy, kultúrne podujatia aj externé služby.

Na papieri to mohlo vyzerať ako šikovný model moderného manažmentu. V skutočnosti však, podľa aktuálneho vedenia, išlo o spôsob, ako obísť transparentnosť, kontrolu a zodpovednosť.

Niektoré zmluvy chýbajú. Iné nie sú evidované v archíve múzea. Niektorí zamestnanci tvrdia, že o časti procesov nemali ani tušenie. Vzniká otázka: Bolo to len organizačné „inovátorstvo“ – alebo už vedomé odkláňanie?

Nálada v múzeu je napätá. Časť zamestnancov stojí za novým vedením. Iní hovoria o šikane, autoritárskom štýle a rušení zabehnutých štruktúr. Objavujú sa sťažnosti, otvorené listy, anonymné výpovede.

Do toho ministerka avizuje podanie trestného oznámenia. Predajňová tvrdí, že má dôkazy. Barczi zatiaľ mlčí – aspoň verejne. Kaštieľ mlčí spolu s ním.

A tak stojí tento historický objekt – prežil Nemcov, prežil komunistov, no teraz sa potkýna na vlastnej demokracii. Ak má Andrea Predajňová čo i len sčasti pravdu, potom sa múzeum nepodarilo „vybrakovať“ vojnám ani režimom – ale podarilo sa to v čase grantov, výstav a PR videí.

Príbeh Betliara tak nie je len o jednom múzeu. Je to príbeh o konflikte dvoch svetov.

Možno je to len jeden prípad. Ale možno nie. Možno práve teraz v iných múzeách niekto zatvára šanón s rovnakým systémom, aký padol v Betliari. A ako vieme z každého dobrého thrileru– ak nájdeš jedno telo v skrini, väčšinou to nekončí pri jednom.

Zdroj: ereport