V seriáli 50 osobností prináša redakcia eReportu portréty ľudí, ktorí sa v nedávnej minulosti mimoriadne zaslúžili o rozvoj Slovenska. Vedci, významní ľudia priemyslu, novinári, umelci aj ďalší, o ktorých možno nepočujete každý deň. Často pre ich skromnú pracovitosť. A predsa patria k tomu najlepšiemu, čo doma máme.
V nedávnom rozhovore pre eReport jeho meno spomenul expremiér Vladimír Mečiar: „Jula Tótha som si predstavoval ako svojho nástupcu na poste premiére. Mal na to všetky danosti.“
Július Tóth, priemyselník dušou i telom, sa nakoniec v politike v skutočnosti dlho neohrial a vrátil sa do manažérskych sfér.
„Minister Nedám!“
No aj jeho krátke politické pôsobenie patrí medzi najvýznamnejšie v modernej histórii. Ako minister financií za HZDS v rokoch 1992-94 stál pri zavádzaní slovenskej meny.
Na post guvernéra novo vzniknutej Národnej banky Slovenska presadil svojho blízkeho spolupracovníka Vladimíra Masára, ktorý dovtedy nie najlepšie riadenú inštitúciu rýchlo stabilizoval.
Napriek hlasom o tom, že sa hospodárstvo novej republiky začne rýchlo rúcať a prispeje k tomu aj menová kríza, sa v skutočnosti podarilo novú menu zaviesť pomerne hladko. A dokonca ju rýchlo približovať západným štandardom postupným uvoľňovaním kurzu.
Foto: Archív TASR
Navyše, Tóth bol známy ako prísny „minister Nedám!“, podľa svojej typickej odpovede na rôzne lobistické tlaky na rozdeľovanie peňazí. Aj to pomohlo domácej stabilizácii a nárastu dôvery v mladý štát doma aj v zahraničí.
Dubčekovec vo VSŽ
Július Tóth, pôvodom Stredoslovák od Zvolena, väčšinu dovtedajšieho života prežil v lone železiarstva, ako pracovník Východoslovenských železiarní. Po absolvovaní hutníckej fakulty v Košiciach nastúpil najprv do Železiarní v Třincia potom sa vrátil do Košíc, kde rozvíjal VSŽ.
Tie ako jeden z pilierov domáceho hospodárstva priťahovali najlepšie mozgy z východnej časti krajiny, ale aj niektorých starých „harcovníkov“. Tými bolo niekoľko českých železiarov, ktorí boli z politických dôvodov doma nepohodlní a útočište našli vo VSŽ.
J. Tóth potom s uznaním na niektorých spomínal, ako na mentorov, ktorí ho uvádzali do pravidiel podnikových financií aj obchodu.
Rýchla kariéra mladého hutníka dostala vážny zádrhel po roku 1968, keď bol ako „dubčekovec“ vylúčený z KSČ. Ako neskôr spomínal, veľmi ho škrel najmä zákaz cestovať, rád by si v mladom veku trochu pozrel aj iné krajiny.
So svojimi schopnosťami sa ale nestratil, aj počas normalizácie bol uznávaným pracovníkom, postupne dokonca s vyznamenaniami. Po roku 1989 sa rýchlo dostal do vrcholového vedenia, kde bol námestníkom generálneho riaditeľa.
A potom už prišla ponuka na vstup do politiky.
Príliš umiernený na vtedajšiu dobu
Hoci patril k najpopulárnejším politickým osobnostiam, bol známy svojou diplomatickou vyrovnanosťou, do ďalšej vlády HZDS sa po roku 1994 už nedostal. Čiastočne to bolo pre jeho razenie umierneného politického kurzu, vrátane spolupráce skôr so stranami ako KDH, nie s tými, ktoré nakoniec skončili v koalícii.
Bol takisto proti niektorým kontroverznejším krokom, ako bolo napríklad vylučovanie poslanca Františka Gauliedera z parlamentu.
Mimo vládnych kruhov sa však rozhodne nenudil. Presadil totiž projekt vytvorenia štátnej firmy DMD Holding, ktorá mala stabilizovať a postupne rozvíjať domáce strojárstvo. Do vienka dostala podiely v niektorých pôvodných podnikoch ZŤS.
Mocná firma tak kontrolovala výrobu tankov v Martine, munície v ZVS Dubnica, húfnic v ZŤS Dubnica, transportérov v Detve, ale mala okrem iného napríklad aj menšinový podiel v Považských strojárňach.
Misia záchrany domáceho strojárstva
Tóth sa usiloval podniky účtovne očistiť, reorganizovať ich a postupne jednotlivé časti pripravovať na rôzne cesty vpred.
Niekde dávalo najväčší zmysel zachovanie pôvodnej zbrojnej výroby, inde vytvorenie joint venture s vokajšími investormi a s novou výrobnou náplňou, a niekde bolo pre tento štátny holding najúčelnejšie jednoducho podniky predať.
DMD Holding si rýchlo vytvoril silné medzinárodné renomé a na Slovensku sa pomerne rýchlo striedali ako záujemcovia o zbrojné dodávky, tak potenciálni investori.
O výrobu v Považskej Bystrici mal napríklad záujem RollsRoyce (výroba motorov a turbín, nie áut), o Martin špičkový americký výrobca dieselových motorov Detroit Diesel, detvianske bojové vozidlá pechoty (BVP) odoberala indonézska námorná pechota, o húfnice z Dubnice mali intenzívny záujem Turci.
Koniec prišiel za Dzurindu
Škrt cez rozpočet plánom aj sľubnému rozvoju urobili voľby v roku 1998. Nová vláda mala záujem čo najrýchlejšie domáci majetok jednak rozpredať zahraničným záujemcom (v prípade energetiky a telekomunikácií), jednak dať rozobrať domácim skupinám. To bol údel majetku DMD Holdingu, ktorý sa veľmi rýchlo cez pochybné transakcie rozkradol. Firma existuje dodnes, ale je takmer prázdnou škrupinou.
Okrem práce ako šéf DMD Holdingu ostal Július Tóth jednou nohou aj vo finančníctve, a to ako viceprezident košickej Priemyselnej banky. Banka v 90. rokoch patrila k najzdravším domácim finančným ústavom, takmer nemala zlé úvery.
Bohužiaľ, aj tento ústav doplatil najprv na jeden konkrétny neuvážený obchod vtedajšieho prezidenta Jaroslava Maričáka, ktorý nová vláda využila, a vytvorila tlak na to, aby banke ostatné finančné ústavy zastavili financovanie.
Mohlo by vás zaujímať:
Vláda Mikuáša Dzuridnu totiž nepotrebovala banku vlastnenú domácim priemyslom (hlavným akcionárom boli VSŽ). A tak ústav skrachoval.
Bývalí spolupracovníci spomínajú
Július Tóth, už dávno aj tak v dôchodkovom veku, ostal verný priemyslu a naďalej pôsobil v rôznych priemyselných združeniach. O tom, že bol úspešný ako manažér aj politik svedčí, že naň dodnes s úctou spomínajú ako jeho niekdajší spolupracovníci, tak aj trojnásobný expremiér Mečiar.
Zdroj: eReport
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
SERIÁL 50 osobností: Július Tóth – železiar, otec slovenskej koruny aj posledný záchranca zbrojárstva