Jozef Banáš otvorene o plánovanej adopcii Adely a Viktora

„Rodičovstvo sa neprejavuje v tom, že žena a muž spolu splodia dieťa, ale v tom, že mu darujú svoju lásku v čase, keď ju najviac potrebuje, teda v čase, kedy je na rodičov odkázané,“ tvrdí Jozef Banáš (72). V rozhovore hovorí o prípadnej adopcii dieťaťa Adelou a Viktorom, o tom, čo si myslí o svojom zaťovi. Prezradil aj to, ako s manželkou vychovávali svoje dcéry.

Pán Banáš, nedávno som robila rozhovor s vašou dcérou Adelou a bavili sme sa o tom, že je aktuálne v adopčnom procese. Rozprávate sa doma o tejto téme?

Myslím, že toto je téma skôr na rozhovory mamy s dcérou, ak vôbec. Adelka je dospelý človek, má o živote a jeho zmysle svoje predstavy a skúsenosti, má dostatok citu aj rozumu, takže je to ich suverénne rozhodnutie.

Aký je váš osobný názor na túto adopciu?

Trochu vás opravím – bola by to adopcia Adelky a Viktora –, pretože rodičmi adoptovaného dieťaťa by boli spolu. Som toho názoru, že rodičom je ten, kto dieťa miluje a nie ten, kto ho privedie na svet. Rodičovstvo sa neprejavuje v tom, že žena a muž spolu splodia dieťa, ale v tom, že mu darujú svoju lásku v čase, keď ju najviac potrebuje, teda v čase, kedy je na rodičov odkázané.

V prípade, že by to vyšlo, tešíte sa na rolu starého otca?

Starým otcom už som, máme vnučku Natali. Pre mňa je podstatnou hodnotou šťastie človeka, či už mne blízkeho, alebo aj vzdialenejšieho. Takže, ak budú Adelka s Viktorom šťastní s dieťaťom, je to ich cesta, ak budú šťastní bez neho, je to rovnako ich cesta.

Adela mi hovorila, že majú s Viktorom krásny vzťah. Ako vnímate svojho zaťa?

Viktora vnímam ako cieľavedomého a zodpovedného muža, na svoj vek s prekvapujúco vyzretými názormi. Je očividné, že sú s Adelkou šťastní a rozumejú si. Čo si na oboch vážim, je skutočnosť, že hoci sú obaja materiálne zabezpečení, duchovné a humánne hodnoty si nielen ctia, ale sa ich snažia aj žiť. Pomáhajú iným podľa Kristovho – nech tvoja pravá ruka nevie, čo robí ľavá. To je u ľudí zo šoubiznisu v ich veku nie každodenný zjav.

Máte dve dcéry. Aký typ výchovy ste doma praktizovali?

Našťastie sa na výchove našich detí primárne podpísala manželka. Bolo to dané najmä tým, že ja som bol v práci, zatiaľ čo manželka ako výtvarníčka bola doma vo svojej dielni a mala viac času byť s deťmi. To je veľká výhoda rodín, kde sa matka môže dostatočne deťom venovať. Myslím, že naším spoločným výchovným prostriedkom bola pochvala. Prirodzene sme deti nechválili za všetko. Doma sme o veciach diskutovali a snažili sme sa ich dcéram zrozumiteľne vysvetľovať. Obe, ale predovšetkým staršia Mária, to nemali jednoduché – každý rok boli v inej škole, v inom kolektíve, v jazykovo a kultúrne cudzorodom prostredí. V čase, keď som pôsobil po prevrate ako diplomat v Rakúsku, podala Mária heroický výkon, keď ako úplne neznalá angličtiny dokázala rakúske deti dobehnúť a vo Viedni z angličtiny zmaturovať medzi najlepšími. Ukázalo sa, že aj pre deti náročný čas strávený v cudzine, priniesol napokon ovocie – dnes Mária aj Adelka do veľkej miery znalosti jazykov vo svojej práci využívajú.

Ste rodinne založený. Aký význam má vo vašom živote práve rodina, dcéry a manželka?

Isteže, rodinné zázemie je jednou z podstatných súčastí ľudského šťastia. Žiaľ, rodina, manželstvo ako vzťah muža a ženy, sa v materiálnej civilizácii, v ktorej žijeme, spochybňujú. Na východe sa snažia rodinu udržiavať, hoci aj oni už začínajú podliehať materiálnym zvodom. Najkrajší sviatok roka u nás sú bezpochyby Vianoce. Nazdávam sa, že aj preto, lebo sa aspoň raz do roka zíde celá rodina. V Bhutáne, o ktorom som napísal knihu a je to najšťastnejšia krajina na svete, kladú absolútny dôraz na trojgeneračnú rodinu. Snažia sa byť stále spolu. Starobince nepoznajú, lebo je tam je spoločensky neprijateľné, aby sa mladí nepostarali o starých. Takže problémy s covidom v domoch seniorov ako u nás, neprichádzajú do úvahy. V Bhutáne majú proste Vianoce po celý rok. Takže i v našej rodine sa snažíme byť užšia aj širšia rodina čo najviac spolu. Podobný životný spôsob – dôraz na rodinu – majú aj Viktorovi rodičia a možno ij to je jeden z dôvodov, prečo si Adelka s Viktorom rozumejú.