Hrnko: Odovzdanie S-300 a MiG-ov bol trestný čin. Bohunice aj Bratislava sú dodnes bez krytia a tvrdenie, že nevznikla škoda, nemá logiku

Historik a spoluzakladateľ novodobej Slovenskej národnej strany Anton Hrnko v rozhovore pre eReport (nahrávané 29.9.2026 predpoludním) otvorene hovorí o tom, čo drží slovenskú politiku aj spoločnosť v napätí: od útoku na základnej škole v Staškove a stave verejného priestoru, cez odovzdanie systému S-300 Ukrajine, kroky generálnej prokuratúry až po rozklad strany, ktorú kedysi pomáhal budovať. Bez servítky pomenúva dvojaký meter v posudzovaní historických postáv, spor Andreja Danka s Tomášom Tarabom označuje za detské preťahovanie sa na pieskovisku a k prekvapeniu mnohých sa prihovára za veľkú koalíciu Smeru s Progresívnym Slovenskom.

Facka namiesto troch týždňov v base

Rozhovor sa nahrával v deň, keď na základnej škole v Staškove v okrese Čadca zaútočil ôsmak nožom a zomrela učiteľka. Hrnko odmieta hľadať za tragédiou politické napätie, ako to naznačil generálny prokurátor. Podľa neho na takého žiaka nedolieha spor Tarabu s Dankom, ale to, čo sa naňho valí zo sietí; deti dnes vidia v reálnom čase to, čo sa deje niekde v Amerike. Pripomína aj to, že situácia sa mení a ľudia sú si cez rôzne siete oveľa bližšie, než si kedysi vedeli predstaviť, a informácie o každom akte násilia sa k nim dostávajú okamžite.

Za posun však považuje aj to, ako sa zmenila výchova. V časoch jeho mladosti boli podľa neho deti oveľa viac zapojené do rodín, museli pracovať na poli aj okolo statku a voľný čas trávili futbalom a aktivitami, ktoré ich zaujímali. Väčší problém dnes vidí v tom, ako spoločnosť na priestupky reaguje. Spomína, že v šesťdesiatych rokoch, dvadsať rokov po vojne, keď dieťa načmáralo na bránu napríklad hákový kríž, dostalo od dospelých kázeň a facku – a bolo vybavené. „Dnes sa niekde objaví hákový kríž, hneď zasahuje polícia, hneď to riešia, kriminalizujú a už posielajú do väzenia.“ Napriek tomu, že by mal ako niekdajší pedagóg obhajovať moderné metódy, hovorí, že „niekedy dobre mierená facka vyrieši viac ako tri týždne v base alebo prenasledovanie po všelijakých súdoch a naháňanie po polepšovniach„.

Ostro sa oprel aj o verejný priestor a televízne programy. Kým do roku 1989 sa podľa neho napriek totalite do vysielania nedostávali pokleslé stránky života a dominovala klasika a vysoké umenie, dnes je to naopak. Reality formáty typu Farma, ktoré nedvíhajú človeka vyššie, ale ho debilizujú, glosuje bez servítky: „Tie mnohé televízie, ktoré vysielajú, by som nazval orgánmi debilizácie národa.“

Prečo prokuratúra nechce vyšetrovať MiG-y a S-300

Jednou z hlavných tém rozhovoru bolo odovzdanie systému protivzdušnej obrany S-300 a stíhačiek MiG Ukrajine a potvrdenie generálnej prokuratúry, že štátu tým nevznikla škoda. To celé zapadá do širšieho sporu premiéra Fica s prokuratúrou, ktorý rozvírilo pochybenie prokurátora Kyseľa v kauze Pčolinského. Hrnko závery prokuratúry odmieta. Rozhodnutie podľa neho nestojí na práve, ale na geopolitike: „Je to jednoducho satelitné, nerovnoprávne postavenie Slovenska vo vzťahu k jednej mocnosti, ktorá nemala záujem, aby tá S-300 na Slovensku bola.“

Túto tézu opiera o históriu systému. Spomínaná mocnosť podľa neho nemala záujem o slovenskú S-300 už v roku 1993, keď vzniklo Slovensko. Druhú batériu dostala krajina v rokoch 1997 – 98 v rámci deblokácie ruského dlhu, za čo sa odpísalo 50 miliónov, no Dzurindova vláda ju už na Slovensko nepriviezla – Rusi povedali, nech si ju krajina, ktorá ju zaplatila, ponechá, a systém napokon skončil na Cypre. Hrnko dodáva, že Ukrajina S-300 až tak nepotrebovala, keďže ich mala v tom čase k dispozícii veľké množstvo. „Hlavný dôvod bol ten, že niekto si tú S-300 u nás tu na našom území neželal.“ A sľúbené náhradné Patrioty podľa neho u nás už o pol roka neboli – „sľuby sa sľubujú“.

Odovzdanie techniky považuje priamo za trestný čin, ktorý znefunkčnil obranné schopnosti štátu. Pripomína, že po útoku na dvojičky v roku 2001 vznikol projekt Renegade na zostrelenie civilného lietadla uneseného teroristami a nasmerovaného na kritickú infraštruktúru – a práve pred týmto scenárom mala S-300 chrániť Bratislavu aj jadrové elektrárne. „Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby lietadlo typu Boeing padlo na Jaslovské Bohunice? To by bolo horšie ako Černobyľ.“ Tvrdenie, že nevznikla škoda, pre neho nemá logiku: „Škoda je dodnes, pretože tie naše elektrárne aj hlavné mesto sú stále bez krytia.“ Že prokuratúra vec vyšetrovať nebude, uzatvára jednou vetou: „Je tu príkaz nevyšetrovať, netrestať. Svojich ľudí si nedáme.“

Dvojaký meter slovenskej pamäti

Prokuratúru kritizuje aj za to, ako pristupuje k historickej pamäti. Zatiaľ čo pri pomenovaní ulice po Jozefovi Tisovi vo Varíne konala GP podľa neho aktivisticky a bez právneho titulu – ulica pritom niesla meno niekedy od roka 1990 a nikomu neprekážala, kým celý proces nerozvírila jedna aktivistka – tak napríklad oslavy Stepana Banderu a Romana Šuchevyča na verejnom priestore za účasti primátora hlavného mesta prešli bez povšimnutia. A pri týchto menách podľa neho nejde o maličkosť: „Šuchevyč bol priamo zúčastnený na volyňskej tragédii, na Babyn Jare.“

Do kontrastu stavia aj hypotetickú situáciu: keby niekto usporiadal panychídu za Tisa a pozval naň vojenského biskupa, prokuratúra by podľa neho podávala trestné oznámenia ako na bežiacom páse. Pri Banderovi a Šuchevyčovi, ktorí sú na Ukrajine hrdinami, však mlčí. Rovnaký dvojaký meter vidí v celej Európe – busty Jánosa Esterházyho na juhu Slovenska, hrdinský status Miklósa Horthyho v Maďarsku, Emila Háchu v Česku, spory okolo Iona Antonesca v Rumunsku a ustašovcov v Chorvátsku, esesákov v Pobaltí. Spomína, ako mu v roku 2009 estónska vláda na sťažnosť Ruska odpísala, že Estónci „nemali kde bojovať za estónsku štátnosť, len v zbraniach SS“ – a sám sa pýta, či do tej štátnosti patrilo aj vraždenie Židov, Rusov a dozorcovanie v koncentračných táboroch.

Esterházyho vinu na tragédii strednej Európy dokonca stavia vyššie než Tisovu: kým Tiso sa podľa neho len prispôsoboval vonkajšiemu tlaku, Esterházy spolu s Horthym aktívne prispievali k tomu, aby sa Hitler dostal do stredu Európy, a ako poslanec bol podľa Hrnka agentom maďarskej vlády. Pripája aj osobnú spomienku na rozhovor s jedným „angažovaným sionistom“, ktorého sa pýtal, prečo podporujú banderovcov napriek tomu, čo v minulosti páchali. Dostal odpoveď, ktorá ho dodnes mrazí: „Nezaujíma ma to, čo robili vtedy. Zaujíma ma to, čo robia dnes.“ Slovensko podľa neho pritom „ani len v náznakoch“ nespravilo veci tak zle ako spomínané krajiny, no aj tak sa „silou-mocou chceme robiť horšími, akí sme“. Sám sa hlási k jednoduchému morálnemu meradlu: bol vychovaný v umiernenom katolíckom duchu a podľa Biblie „nemôže byť áno aj nie“.

Na čele SNS politický analfabet

O strane, ktorú spoluzakladal, hovorí Hrnko tvrdo. Andreja Danka označuje za „politického analfabeta“ postihnutého narcizmom, ktorý „všetko projektuje cez seba a cez svoje ego“. Za politologický unikát považuje, že SNS sa síce dostala do parlamentu, ale bez jediného kmeňového poslanca; Danko preto musel štyroch ľudí posunúť do funkcií, aby uvoľnil mandáty pre svojich. Podľa Hrnka mal Fico takéto správanie stopnúť už v čase, keď sa Danko silou-mocou domáhal kresla predsedu parlamentu a sabotoval Petra Pellegriniho. Riešenie malo byť jednoduché – poslať všetkých štátnych tajomníkov a ministrov späť do parlamentu, nech si vytvoria klub, a Danka postaviť vedľa. „Akýkoľvek ústupok ľudia tohto typu chápu ako slabosť protivníka,“ vysvetľuje, prečo Dankovi rástli apetít aj agresivita.

Napätie priblížil aj konkrétne. Odchod Ľuptáka a Ševčíka z klubu SNS bol podľa neho vyvolaný práve Dankovým správaním – keď nebol v pléne, celý čas nadával na Fica, na koalíciu, na všetko, a oni to už nevládali počúvať. Sám hovorí, že Fica ešte z pozície poradcu Borisa Kollára varoval, aby Danka do koalície nebral. Zároveň chápe aj premiérov kalkul – hľadal partnera do koalície a nie vždy to, čo sa tu robí, „by mohlo byť odobrené z geopolitického vrcholu“. Pripomína aj to, že podľa prieskumníkov sa SNS v roku 2020 nedostala do parlamentu okrem iného preto, že Danko dostával príliš veľa priestoru pri mikrofóne. Podstatu súčasného sporu o ministerstvo životného prostredia vidí prízemne – ako spor o zdroje, pretože „kde niečo je, to je vlastne životné prostredie“, a Taraba tam nechce byť len figúrkou, ktorá niečo podpisuje a nesie za to zodpovednosť.

Danka pozná z rokov po jeho boku a jeho sebaobraz opisuje neúprosne. Podľa Hrnka Danko žije v sebaprojekcii, v ktorej si myslí, že keby tu nebol Fico, on by bol tým Ficom; aj preto stále prichádza s tézami, že Fico odchádza na ústavný súd alebo do diplomacie. Aj dobre mienené rady bral ako útok na svoju genialitu, a tak Hrnkovi napokon neostalo iné, len prestať radiť a „ísť do zákopu“. Varuje aj pred tým, čo by nasledovalo, keby Danko ovládol ministerstvo: verí, že by tam už veľa nezmohol, pretože všetko by bolo pod drobnohľadom. A ak si Danko myslí, že si tým prilepší do straníckej kasičky, tak „ten košík sa mu roztrhne“.

O tom, či pri hlasovaní o odvolaní Tarabu má Danko dosť poslancov, hovorí bez ilúzií: „Otázka je, do akej miery sú v klube SNS samovrahovia.“ Ak si poslanci ctia vlastné renomé, podľa neho mu odvolanie neodhlasujú. Celý spor napokon glosuje ako preťahovanie na pieskovisku o to, „ktorý chlapec ďalej dociká“.

Argument za veľkú koalíciu

Riešenie situácie vidí Hrnko v predčasných voľbách, aj v januárovom termíne, o ktorom Fico hovorí. „S ľuďmi takto projektovanými sa ťažko dá dohodnúť,“ konštatuje a dodáva, že najviac by na predčasných voľbách doplatili práve poslanci SNS. Fica pritom nepovažuje za politicky vyčerpaného – na rozdiel od Danka jeho koncept podľa Hrnka neskrachoval, kým Hlas stojí na naklonenej ploche. V prípade, že by koaliční partneri hlasovali s opozíciou a vypovedali tým koaličnú zmluvu, vidí jediné čisté riešenie: aby Fico odovzdal moc prezidentovi a ten spravoval krajinu do volieb, podobne ako to bolo za Zuzany Čaputovej.

Prekvapivo sa pritom prihovára za nápad, ktorý do obehu pustil prezident Pellegrini – za veľkú koalíciu Smeru s Progresívnym Slovenskom. Podmienkou je, že by z Progresívneho Slovenska museli odísť ideologicky zaťažení ľudia a prísť pragmatici. Verí, že zázemie oboch táborov si vie rozumieť: ľudia z ESETu by si rozumeli aj s ľuďmi z tradičných „fabrík“, hlinikármi zo Žiaru, strojármi z Považských strojární, či automobilového priemyslu. Apeluje aj na „kapitánov slovenského priemyslu“, aby povedali dosť. Malé strany, ktoré podľa neho nemajú žiaden výtlak okrem ega svojich vodcov, treba pritom vytlačiť na okraj. Keď chce človek vylúčiť ideologické konanie, musí podľa neho ideológiu odložiť nabok a hľadať praktické riešenia; ak sa nenájdu, život ľudí bude len klesať. Nálepku, že progresívci by s Ficom nikdy nešli, neberie – aj tam sú podľa neho ľudia, ktorí sa vedia povzniesť nad ideológiu, na rozdiel od tých, čo okolo svojho kresla „nevidia nič iné, len to, na ktorom sedia“. Bez takéhoto spojenia síl sa podľa neho krajina prepadne smerom k Bulharsku, len preto, že sa nevieme dohodnúť na základných veciach.

Za obrazom straníckych sporov totiž vidí hlbší rozkol: „V tomto štáte žijú dva národy. Rozprávajú sa jedným jazykom, ale nekomunikujú a nerozumejú si.“ Túto priekopu podľa neho treba zasypať a ľudí opäť spojiť do jedného národa – lebo už nejde o spor, ale o prežitie.

Strana bez krvi, len na infúzii

Nad stavom SNS Hrnko netají sklamanie – ako zakladateľ strany hovorí, že mu jej osud nie je ľahostajný. Stranu považoval za mŕtvu už pred minulými voľbami; život jej podľa neho dali len Huliak, Ševčík, Šimkovičová a Lučanský – „ale to je len ako infúzia, to nie je krv“. Špekulácie o tom, že si Taraba založí vlastnú stranu s Migaľom a spol., odmieta ako „výstrel do prázdna“. Samotného Tarabu však hodnotí ako racionálneho človeka, ktorý „vie, čo chce, a vie, ako na to“ – hoci na zakladanie novej strany podľa neho už nie je čas.

A na otázku, komu súčasná situácia najviac prospeje, odpovedá bez okolkov: „Tým, ktorí nemajú radi Slovensko. Bodka.“ Najhoršie na tom podľa neho je, že hlavným vinníkom je strana, ktorá by mala Slovensko vystavovať ako vývesný štít – a namiesto toho ho potápa do blata.

zdroj: eReport