Frank Jalšovský: Jeho obrazy vlastní Bill Clinton aj arabský šejk!

V mladosti emigroval do Kanady. Frank Jalšovský (60) sa vypracoval sa na skvelého umelca, ktorého diela dnes vlastní bývalý slovenský prezident Ivan Gašparovič, bývalý prezident USA Bill Clinton aj arabský šejk. Po rokoch sa vrátil na Slovensko, no tvrdí, že tu sa úspech neodpúšťa.

Frank, vyštudovali ste VŠVU. Ako sú vaše spomienky na tieto školské časy?

Na VŠVU sme mali skvelých pedagógov. Boli nielen vynikajúci umelci ale aj úžasní ľudia. Svojím prístupom nás dokázali motivovať a naučili nás poctivému prístupu k tvorbe. To sa nedá kamuflovať. Dodnes sú mi veľkým vzorom. Či to bol ešte na strednej škole na oddelení voľnej grafiky prof. Gabriel Štrba, alebo na Vysokej škole výtvarných umení profesor Albín Brunovský, docent Igor Rumanský a jeho asistent Dušan Stopiak, všetci svojím spôsobom ovplyvnili našu tvorbu a prístup k nej. Čiže v preklade, v precíznom stvárnení vnútornej myšlienky, cez schopnosť zachytenia a vyrytia tejto myšlienky následne do kovu, až po finálny výsledok – grafické výtvarné dielo.

Po revolúcií ste sa rozhodli s manželkou emigrovať do Kanady. Nikdy ste toto rozhodnutie neoľutovali?

Také rozhodnutie sa v človeku hromadí celé roky. Ako rodina sme chodili na dovolenky do zahraničia a videl som, čo to obnášalo: žiadosti, potvrdenia, dlhé hodiny státia v poradí na polícii a trvalá neistota, či to bude schválené. Navyše, každý sme si museli určitý obnos našetriť, inak sa nedalo. Aj tak to bol drahý špás. Chcel som vidieť a poznať svet. To bola moja droga, ktorej som podľahol. Tej som podriadil všetko moje konanie. A nebol som sám. Odísť sme sa rozhodli viacerí. Súdržnosť a priateľstvo v takých časoch sú veľmi dôležité, pomáhajú všetko ľahšie prekonať. Navyše, ja som odchádzal aj s bratom, čo bolo samo osebe valuta.

V Kanade nebol život jednoduchý. Ako ste začínali, kým ste sa vypracovali na uznávaného umelca?

Je veľký omyl myslieť si, že niekam prídete a vítajú vás so slavobránou. Začiatky sú všade tvrdé. Najprv sa musia zohnať prostriedky, aby sa dalo žiť. Našťastie, Rakúsko i Kanada mali v tom čase humánny sociálny emigračný program. Prvoradým je ovládať jazyk – tam sme mali trochu náskok.

Moje práce z bratislavských čias som dal posúdiť do GDA (Grafik Design Austria). Stal som sa členom tejto rakúskej inštitúcie. Po roku a pol v Rakúsku sme dostali kanadské víza a leteli sme do Vancouveru. Bez fanfár…či uvítania. Svoju kariéru som tam začínal razením tunela – zbíjačka, betón a prach. Až s odstupom času som začal pôsobiť vo výtvarnom štúdiu, kde tvorili umelci v zastúpení všetkých kontinentov. Bolo to veľmi plodné obdobie, tam vznikli Genesis, Age of Wisdom, Discovery, Hymn to the Universe I a II. Už pri tlačení dostávali „krídla“, aby obleteli svet súťaží a výstav.

Vo Vancouveri som spoznal Ladislava Gudernu, s ktorým sme si vytvorili priateľský vzťah. Veľmi uznával moju techniku a výtvarný štýl. Rozumeli sme si aj vo filozofických názoroch na život, chápanie umenia a každé naše stretnutie bolo osobnostným prínosom pre oboch.

Koľko rokov ste strávili v Kanade a čo všetko ste tam dosiahli ?

Tých 21 rokov, ktoré som strávil v Kanade, v značnej miere obohatilo moju umeleckú tvorbu, získal som nové životné skúsenosti a vďaka možnosti slobodne cestovať, čo za totality nebolo možné, spoznávať svet, kde som čerpal inšpirácie pre svoje nové diela. Ako som už spomínal, zúčastňoval som sa medzinárodných súťaží a výstav, prichádzali prvé ocenenia, neskôr ďalšie a časom sa dostalo moje meno do svetových katalógov a encyklopédií. Vytvoril som tu svoje najvýznamnejšie diela. Vnímam to ako jednu dôležitú kapitolu v mojom živote.

Prečo ste sa po rokoch rozhodli vrátiť na Slovensko?

Ani dnes to neviem presne definovať. Medzivojnová generácia básnikov a prozaikov hovorila o ľuďoch, ktorí opustili vlasť, že trpia túžbou po domove. Viackrát som bol z Kanady na Slovensku, veď som tu mal mamu, brata, rodinu, priateľov a rád som sa ocital na známych miestach. Spomínam si s úsmevom, ako som si s bratom, ktorý sa vrátil už dávnejšie, dal v jednom bratislavskom bufete tresku s čerstvými rožkami…a neuveríte, cítil som sa naozaj doma. Intervaly medzi mojimi príchodmi na Slovensko sa skracovali, až sa mi napokon vôbec nechcelo odísť.

A čo ste si od svojho príchodu sľubovali ?

Pokračovať v práci, tvoriť tak, aby som oslovil každého, kto v umení vidí kvalitatívny rozmer vlastného bytia.

Ako vás prijala slovenská umelecká obec?

Slovensko má na svoju malú rozlohu množstvo vynikajúcich umelcov. Uživiť sa umením je preto oveľa ťažšie. Snažil som sa vniesť viac kooperatívny vzťah medzi kolegov výtvarníkov, no skúsenosť mi ukázala, že je viac preferovaný individuálny prístup. Osobne sa teším z úspechu svojich kolegov, no bol som viacerými upozornený, že vo všeobecnosti sa úspech na Slovensku neodpúšťa.