Najviac uvádzanými filmami a doteraz reprezentatívnymi hranými dielami s povstaleckou tematikou sú snímky režiséra Paľa Bielika Vlčie diery (1948) a Kapitán Dabač (1959). „Majú miliónové návštevnosti, stali sa kultovými a dodnes je suverénny režijný nástup ich tvorcu na prakticky prázdnu domácu filmovú scénu viac ako pozerateľný,“ povedala pre TASR filmová publicistka, kritička a historička Eva Vženteková.
Filmári neprichádzajú s filmom
Poukázala aj na ďalšie „divácky obľúbené a režijne zdatné“ povstalecké snímky. Zároveň upozornila na fakt, že ani v čase 80. výročia Slovenského národného povstania (SNP) neprichádzajú filmári s novým dielom o tomto období.
„Divácky obľúbený a režijne zdatný je aj farebný, výpravný, v spojitosti s tým aj požadovane propagandistický film Deň, ktorý neumrie,“ uvádza Vženteková k snímke režiséra Martina Ťapáka z roku 1974. Dodáva, že v rámci povstaleckej témy bývajú na televíznych obrazovkách ešte najviac uvádzané filmy umelecky vysoko hodnotené. Sú nimi dve snímky režiséra Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961) a Zvony pre bosých (1965), potom drsná rodinná dráma českého režiséra Jiřího Krejčíka Polnočná omša (1962) alebo malebný film Štefana Uhra Keby som mal pušku (1971).
Vlčie diery, Kapitán Dabač
„Napriek istému ´nestarnutiu´ týchto snímok ide o vekom staré filmy. Ani v čase 80. výročia Povstania naša audiovizuálna produkcia neprichádza s novým dielom o tomto období. Pretože aj keď uvedené filmy majú svoje hodnoty, ako diela nakrútené počas minulého režimu nesú aj jeho ideologické ´mantry´, ktoré tak ďalej šíria, a na ktoré treba upozorniť,“ podotkla Vženteková.
Bielikov film Vlčie diery (1948) podľa nej deklarujú Povstanie ako ľudovú vzburu a revolučnú nenávisť proti nepriateľovi. „Sú viac nadšenecky ľavicovou povojnovou schematizáciou dobového príbehu než prienikom do historickej situácie,“ hodnotí Vženteková.
Mohlo by vás zaujímať:
„Kapitán Dabač (1959), rovnomenný partizánsky filmový hrdina, ktorý však pred účasťou v Povstaní bojuje proti Sovietskemu zväzu, je vo filme kompenzovaný ideologicky neživotnou postavou povstaleckého komunistu,“ konštatuje filmová publicistka, kritička a historička.
Snímka Polnočná omša (1962) sa podľa nej podvojne vyrovnáva s režimovým katolicizmom a poetická Pieseň o sivom holubovi (1961) ponúka propagandistickú postavu sovietskej partizánky a propagandisticky zosmiešneného predstaviteľa povstaleckej armády.
„Nie ideologická, ale okrajová realizačná výhrada sa týka inak výborného filmu Zvony pre bosých (1965), kde postava živočíšnej, životom obitej, avšak o kúsok šťastia stále bojujúcej ženy, je kvôli poľskej herečke dabovaná intelektuálnym, introvertným hereckým typom Viery Strniskovej, pričom typologický nesúlad zjavu a hlasu film miestami doslova zabíja,“ uzatvára Vženteková.
KOMENTÁRE ČLÁNKU :
Ani v čase 80. výročia SNP filmári neprichádzajú s novým dielom o tomto období