EXKLUZÍVNE: Rozsiahly rozhovor s Máriou Zacharovovou, hovorkyňou Ministerstva zahraničia Ruskej federácie

Mária Zacharovová je vo svete diplomacie pojem. Pozná ju množstvo ľudí nielen v Rusku, vďaka jej výraznému štýlu a profesionalite, s akou dlhodobo vystupuje pred kamerami domácich a najmä svetových médií.

Pri svojej nedávnej návšteve Moskvy sa s Máriou Zacharovovou rozprával v roli nášho spolupracovníka exminister školstva Juraj Draxler. Rozhovor sa točil okolo jej práce, ale hovorkyňa prezradila aj, ako trávi voľný čas a aké má koníčky.

Interview prinášame v plnom a nekrátenom znení.

Juraj Draxler: Mária Vladimirovna, ďakujem za Váš čas. Ak sa nemýlim, už takmer 11 rokov pôsobíte ako riaditeľka oddelenia pre informácie a tlač ruského Ministerstva zahraničných vecí. A asi možno pokojne konštatovať, že Vaše vystúpenia oslovujú širšie publikum než len ľudí, ktorí sa zaujímajú o zahraničnú politiku. Videá vašich “prestreliek” so zahraničnými novinármi, najmä západnými, sa často stávajú virálnymi. Na tých novinárov ste prísna, napríklad keď sa domnievate, že skresľujú zmysel nejakej informácie. Na druhej strane ale aj trpezlivo vysvetľujete. A pôsobíte ako veľmi energický človek, čo asi mnohí vnímajú ako príťažlivú osobnostnú črtu. Moja otázka znie: premýšľate o svojom štýle prezentáci, či to prichádza prirodzene? Alebo ešte inak: máte nejaké konkrétne vzory, ktoré nasledujete?

Mária Zacharovová: Nie, nemám vzory. Mám svoje vzdelanie, vyštudovala som fakultu medzinárodnej komunikácie, odbor medzinárodnej žurnalistiky na MGIMO. Študovala som na novinárku alebo pracovníčku komunikácie, na našej fakulte sa aktívne vyučovali aj predmety súvisiace s PR, vzťahmi s verejnosťou a podobne. Takže sme dostávali dobré, komplexné vzdelanie v oblasti mediálnej komunikácie. Preto som nepotrebovala hľadať žiadne vzory.

Draxler: Ale dá sa povedať, že máte určitý svojský, osobitný štýl.

Zacharovová: Každý človek má svoj štýl vystupovania. Tým pádom, podľa mňa, ak má možnosť vystupovať svojím prirodzeným spôsobom, bez vyumelkovania, tak tak vystupuje. Áno, je veľa firiem, organizácií, kde to nie je vítané, kde sa treba držať pravidiel danej korporácie. Dokonca sa tomu aj takto hovorí: korporatívny štýl. Nechcem uvádzať konkrétne príklady, ale viete si to predstaviť – môže ísť o reštaurácie, o sféru dopravy, služieb. Personál vystupuje v jednotnom štýle. 

Draxler: Akoby v jednej uniforme.

Zacharovová: Áno, proste tam majú pravidlá, z ktorých pozostáva komunikačný štýl tej korporácie, niekde je to menej, inde viac prísne. Ale diplomacia, v celej histórii, v rôznych krajinách, priala osobitosti a osobnému vkladu konkrétneho človeka. Keď sa pozrieme na diplomatov, aj tých slávnych, aj tých bežnejších, tak u nich vždy, v rôznych krajinách, vnímate určité špecificky osobné vystupovanie, osobnú štylistiku, ktorá patrí k tej práci. Čiže mojím základom je to, čo som sa naučila na univerzite, ale zároveň tak, ako každý iný diplomat, nielen u nás, aj ja si k tomu pridávam niečo vlastné. A ešte chcem upresniť, že som oficiálnym predstaviteľom ministerstva zahraničia “len” desať a pol roka (smiech). Vy ste spomenuli, že som na žurnalistov prísna. Pozrite sa, ja to beriem tak, že nie je možné údery nechať len tak, bez odpovede. Ak hráte šach, ak hráte karty, ak chcete súťažiť…

Draxler: Čiže vy tie slovné výmeny vlastne beriete ako druh športu!

Zacharovová: Ale samozrejme! Je to svojím spôsobom zápas. Nielen nejaká hra – vy ste správne narážali na to, ak som vás dobre počúvala, že to tak nie je pri všetkých novinároch, len pri niektorých. Áno, sú takí, ktorí prichádzajú ani nie kvôli tomu, aby sa im dostalo odpovedí, ale s cieľom provokovať. Mnohí prichádzajú, aby niečo vyslovili, a odpoveď už nepotrebujú, pre nich je dôležitá len tá ich otázka. A berú to ako príležitosť uraziť moju vlasť, môj národ, našich občanov, predošlé generáciie. Pričom sú doslova drzí. V takom prípade to nemožno nechať len tak. Iste, netreba sa nechať bezcieľne vyprovokovať, ale ani sa k tomu stavať flegmaticky, neúčastne, a, no je také ruské slovo “molochoľno”, teda bez energie, bez záujmu, tupo. To neznamená, že stále treba byť v protiútoku. Ale ak vás… pozrite sa, dám vám takýto príklad: ak niekto nadáva na človeka, ktorý je vám blízky, matku, otca, ženu, vaše deti, budete sa len tak usmievať? Budete sa k tomu stavať, akoby nič nezaznelo? Alebo danému človeku poviete, že pred vami nebude urážať vašu rodinu? Po prvé preto, že v princípe to nie je možné dopustiť…

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Mária Zacharovová – Foto: MZV RF

Draxler: Čiže beriete svoju krajinu ako svoju rodinu, áno?

Zacharovová: No a ako inak!? A po druhé, vy za svoju rodinu máte zodpovednosť. Vaše deti, vaša manželka, vaši rodičia sa v mnohých veciach na vás spoliehajú, keďže niekto musí byť hlavou rodiny. Áno, vy ste to presne povedali: moja vlasť, môj národ, to je moja rodina. A je tu ešte niečo ďalšie. Mňa delegovali, mne dali túto služobnú povinnosť, túto prácu, za ktorú okrem iného aj dostávam plat zo štátneho rozpočtu. Tým pádom je mojou povinnosťou v informačnom priestore presadzovať postoje ruskej zahraničnej politiky. Pričom v tejto historickej etape dobre vidíte, ako je to previazané s celým dejinným procesom, ktorý sa našej krajiny týka. Dnes naozaj mnohí sledujú, čo hovorím, a čakajú odo mňa nie servilnosť, ani nie diplomatickú rutinu. Tváriť sa, že som niečo nepočula, to by v tejto chvíli znamenalo, že som niečo dovolila, nechala bez odpovede tam, kde ju treba. Znamenalo by to ani nie slabosť, ale neschopnosť postaviť sa za základné princípy našej histórie, za odkaz našich predkov. Tí sa dnes už nemôžu vyjadriť, pričom často ich pamiatku urážajú. Presne preto na niektoré výpady a niektoré otázky treba dať tvrdé odpovede. Ale tiež ste dobre povedali, z mojej strany to nie je postoj “nebudem vám na to odpovedať, je to nemiestna otázka”. Nie, treba ukázať, na jednej strane, že takto sa vyjadrovať nesmú, ale na druhej strany im treba aj dať odpoveď, ktorá aj poskytuje celostnú informácie ajjasne udáva, aký je náš postoj. Čiže k novinárom sa treba správať s rešpektom. A to z mnohých dôvodov. V prvom rade preto, že je to profesia. Je dosť možné, že daný novinár si tie veci ani sám nemyslí, ale dostal také zadanie z redakcie. Je možné, že proste dostáva výplatu, z ktorej živí rodinu a v danej chvíli si nemôže dovoliť povedať, áno, chápem, že redakcia chce odo mňa lži, že chce odo mňa ani nie dávať otázku, ale to, aby som svojou otázkou provokoval. Je možné, že jeho rodina čaká na výplatu, za ktorú ju nakŕmi…

Draxler: Dobre povedané.

Zacharovová: … proste ja neviem, v akých okolnostiach žije ten človek. Mojou úlohou nie je ho ponížiť, alebo uraziť, ani sa na ňom vyvŕšiť za jeho otázku, moja úloha je prezentovať informácie. 

Draxler: Áno, zdá sa, že sa snažíte o konštruktívnosť, dávate návody ako rozmýšľať o danej situácii, dávate im tipy, kde si vyhľadať informácie k téme.

Zacharovová: Presne tak.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.