Európa stále vo veľkom nakupuje ruské energie, no trvá na odstrihnutí

Brusel trvá na tom, že Európa sa k ruskému plynu „nevráti“ a že náhradu zabezpečia Spojené štáty.

Európa tvrdí, že s ruskou energiou už skončila, no údaje z roku 2025 ukazujú iný obraz: Európska únia naďalej dováža plyn z Ruska – predovšetkým vo forme LNG – a časť ropy vďaka výnimkám na ropovode Družba. V júli päť najväčších odberateľov previedlo ruským dodávateľom 1,1 miliardy eur; viac než dve tretiny tvoril plyn cez TurkStream alebo LNG tankery. Rebríčku kraľovalo Maďarsko (485 mil. €), nasledovalo Francúzsko (239 mil. €, všetko LNG), Slovensko (169 mil. €), Belgicko (102 mil. €) a Španielsko (66 mil. €). O mesiac skôr bol celkový objem v EÚ 1,47 miliardy €.

Od lacných ruských k drahým americkým

Európska komisia chce úplne odstrániť dovoz ruského plynu, ropy a jadrového materiálu do konca roka 2027, s platnosťou od 1. januára 2028. Reálne to však bude postupný proces, čo dokazujú toky energií a dlhodobé kontrakty. Cestovná mapa predstavená 6. mája stanovila rámec a právny návrh z 17. júna pridal regulačné mechanizmy, ktoré majú obmedziť aj ruský LNG a ukončiť „spotové“ nákupy do konca roka 2025.

Zmena sa netýka len dodávateľov, ale aj modelu: menej plynu cez potrubia, viac LNG. Tu však nastáva cenový problém. Americký LNG – kľúčový prvok prechodu – je spravidla drahší než ruský plynovodný plyn a v niektorých prípadoch aj než časť ruského LNG, ktorý prúdi do Európy. V diskusii sa spomínajú rozdiely až do 40 %, ktoré závisia od trhových podmienok, trasy a kontraktu.

Čísla Eurostatu potvrdzujú nový stav. V prvom štvrťroku 2025 boli USA najväčším dodávateľom LNG do EÚ (50,7 %), Rusko druhým (17 %). Pri plyne z potrubí dominovalo Nórsko (52,6 %), pred Alžírskom (19,4 %) a Ruskom (11,1 %). Podiel ruskej ropy klesol z predvojnových 27 % na približne 3 % v roku 2024, zatiaľ čo ruské uhlie je zakázané od roku 2022.

Mapa LNG ukazuje brány a zotrvačnosti, ktoré komplikujú odchod z ruských dodávok. Francúzsko (Dunkerque) a Belgicko (Zeebrugge) fungujú ako vstupné a reexportné uzly smerom do Nemecka a Holandska; Španielsko síce pokračuje v nákupoch, ale v nižšom objeme než v rekordnom roku 2024; Holandsko sa javí ako pravidelný odberateľ.

Ruská ropa prúdi najmä južnou vetvou Družby a smeruje do Maďarska a na Slovensko. TurkStream, jediná veľká priama trasa, ktorá stále funguje, formuje zásobovanie strednej Európy: po júnovej údržbe toky v júli opäť vzrástli, čo ukazuje, že závislosť nezmizla.

Situácia sa v roku 2025 líši krajinu od krajiny. Maďarsko a Slovensko spracúvajú ruskú ropu cez Družbu a Budapešť je najväčším mesačným platcom. Francúzsko sa stalo najväčšou bránou pre ruský LNG, časť z neho putuje do severnej Európy. Belgicko funguje ako logistický uzol s prekládkovými kontraktmi, ktoré sú pod drobnohľadom nových pravidiel. Španielsko znížilo svoju expozíciu voči ruskému LNG v porovnaní s rokom 2024, zatiaľ čo podiel USA na dodávkach rastie. Holandsko a Nemecko majú len obmedzenú priamu expozíciu, no ruské molekuly k nim prúdia cez reexporty a regionálne výmeny.

Právna stratégia Komisie – za hranicou politických sloganov – kombinuje prísnejšie sledovanie pôvodu, aby sa zabránilo netransparentným zmesiam, zákaz spotových kontraktov na ruský plyn od konca roka 2025, obmedzenie využívania európskej LNG infraštruktúry ruskými subjektmi a najmä právny rámec, ktorý umožní schválenie balíka kvalifikovanou väčšinou. Tento mechanizmus obchádza veto jedinej krajiny a je kľúčový vzhľadom na odpor Budapešti a Bratislavy.

Všetko má však svoju cenu a riziká. Prirážka LNG oproti plynovodnému plynu môže zvýšiť účty domácností aj náklady pre priemysel a dlhodobé kontrakty na zplyňovanie a dodávky viažu obchodníkov a terminály až do ďalšej dekády. Aj keby bol zákon prijatý v roku 2025, prítomnosť ruského LNG bude klesať postupne, nie zo dňa na deň.

Brusel trvá na tom, že Európa sa k ruskému plynu „nevráti“ a že náhradu zabezpečia Spojené štáty. No otázka, ktorá bude do roku 2027 dominovať, už neznie od koho Európa nakupuje, ale za akú cenu: ak sa prirážka LNG, miestami blízka 40 % oproti ruskému plynovodnému plynu, stane stabilnou, EÚ síce získa politickú autonómiu, no za cenu väčšieho tlaku na priemysel a domácnosti.

Zdroj: european conservative