Draxler: Putin je v Rusku umiernená sila, vládni predstavitelia ho vyzývajú, aby voči Ukrajine zasiahol tvrdšie!

Rusko po blížiacich sa voľbách do Dumy pravdepodobne vyhlási novú vlnu mobilizácie a do Vianoc môže na front poslať ďalších 250 až 300-tisíc vojakov. V rozhovore pre eReport to odhaduje bývalý minister školstva Juraj Draxler, ktorý bol tento rok v Moskve, aj na Kaukaze. Ukrajina podľa neho vojnu prehráva. Šanca na mier síce existuje, brzdí ju však Západ, aj ľudia okolo Zelenského. Draxler hovorí aj o tom, že vojnu v bežnom ruskom živote takmer necítiť, prečo je Putin v Rusku umiernenou silou, ako Netanjahu zatiahol Trumpa do vojny s Iránom a prečo Európa nevie využiť príležitosť, ktorú jej svet práve ponúka.

Vojna, ktorú na ulici nevidno

V Moskve sa vojna prejavuje najmä tak, že keď letia drony, zatvárajú sa letiská. Citeľnejšie boli útoky na rafinérie, ktorými Ukrajinci na čas vyradili približne tretinu ruskej rafinérskej kapacity a v niektorých regiónoch boli na benzín niekoľko dní dlhšie rady. V Severnom Osetsku ale nič také vidieť nebolo, len tu a tam billboard na podporu „našich hrdinov“ či verbovací plagát armády. „Ale takto, keď sa bežne pohybujete medzi ľuďmi, tak o tej vojne v podstate ani neviete.“

Rusko je pritom online viac, ako Slovensko. Rušenie satelitného signálu proti dronom komplikuje nanajvýš objednávanie taxíka cez aplikáciu. Facebook či Instagram sú obmedzené, väčšina Rusov ich však používa cez VPN, hoci úrady to naháňajú čoraz intenzívnejšie a vláda tlačí ľudí do vlastnej aplikácie Max. Obraz rozbitého a zaostalého Ruska považuje Draxler za hlúposť. Ľudia radi ukazujú spustnuté ulice na Google Street View, lenže Google v Rusku roky nefunguje a zábery sú niekoľko rokov staré. Porovnanie s dneškom naopak ukazuje, ako rýchlo krajina napreduje. Federálna vláda napriek vojne investuje do železníc, mostov, škôl, nemocníc aj miest a Vladikavkaz, metropola jedného z tých chudobnejších regiónov, na neho pôsobil veľmi príjemne: „Cítili ste sa tam celkom pohodlne, ako v ktoromkoľvek zo slušných miest Európy.“

Mobilizácia pravdepodobne po voľbách do Dumy

Na ruskej strane dnes bojujú najmä profesionáli – dobrovoľníci – ktorí dostávajú na ruské pomery veľmi slušný žold a často pochádzajú z chudobnejších regiónov. To sa ale môže zmeniť. Draxler považuje za pravdepodobné, že po voľbách do Dumy, ktoré budú 20. septembra, Rusko pristúpi k ďalšej vlne mobilizácie. Po výcviku by tak do Vianoc mohlo na front nasadiť 250- až 300-tisíc čerstvých vojakov.

Ukrajine a Západu by trochu vyhovovalo počkať, kým Putin mobilizáciu vyhlási, lebo ľudí vystraší a naštrbí mu popularitu – a až potom ísť rokovať. „Na druhej strane je to také aj hranie sa s ohňom.“ Toľko nových vojakov môže zapôsobiť výrazne v neprospech Ukrajincov a front by sa mohol začať posúvať oveľa rýchlejšie ako teraz.

Ukrajinci prehrávajú, Kyjev čaká ťažká zima

Šanca na ukončenie vojny tu ale je, aj preto Trump poslal svojich blízkych ľudí – Witkoffa a Kushnera – presondovať situáciu do Moskvy, aj do Kyjeva. Tlak objektívnych skutočností je jasný: „Ukrajinci jednoducho prehrávajú.“ Stále je však priestor aj na záverečné manévre rôznych klík zainteresovaných vo veľkom zbrojnom biznise.

Rusi sa dlho vyhýbali intenzívnym útokom na civilnú infraštruktúru mimo bojových oblastí. Minulú zimu to porušili a udreli na teplárne a energetiku v Kyjeve, aby vytvorili tlak na obyvateľstvo. Ak vojna potrvá, túto zimu to zopakujú ešte tvrdšie, aby prinútili ľudí opúšťať Kyjev. Ukrajinskí predstavitelia už vyzývajú napríklad dôchodcov, aby sa pripravili na ťažkú zimu. Aj preto Zelenskyj poveril svojich ľudí zistiť, či sa rokovania môžu začať ešte pred zimou. Je to divadielko? „Čiastočne to môže byť divadielko, ale minimálne musí tým divadielkom ukázať ľuďom, že sa snaží, pokiaľ sa to dá, vyhnúť tomu, aby si zažili ešte raz tú zimu a ešte v tvrdšej podobe, že budú sedieť v bytoch, ktoré budú nevykúrené a nebude im tiecť voda.“

Moskva žiada stále to isté

Tvrdenie, že Rusko ukončenie konfliktu neustále podmieňuje novými požiadavkami, nesedí. Od konca roka 2021 opakuje to isté: západné základne na Ukrajine a výcvik desaťtisícov ukrajinských vojakov prekračujú jeho červené čiary, lebo Ukrajina leží blízko srdca Ruskej federácie. Tvrdia: „my si nemôžeme dovoliť, aby vo vzdialenosti dostrelu rakiet, niekoľko minútových, nám tu vyrastalo úplne nepriateľské územie.“ Donbas je až sekundárny, prvoradé je, aby minimálne východ Ukrajiny, od Dnepra, nemohol slúžiť ako nepriateľské územie.

Keby Američania položili na stôl plán kolektívnej bezpečnosti, ktorý by Rusom takú záruku dal, sadli by si za stôl ako v roku 2022. „Na tlak Západu, bohužiaľ, Ukrajinci ucukli a dostali sa do tohto neskutočne nechutného, krvavého, bolestivého konfliktu.“ Jediná podstatná zmena je anexia štyroch oblastí v roku 2022. K tej bol Kremeľ dotlačený, keď si uvedomil, že vojna potrvá ešte roky: tamojšie obyvateľstvo nemohlo zostať vo vzduchoprázdne a doma bolo treba ukázať, že sa niečo dosiahlo. Tí ľudia sú dnes ruskí občania, do oblastí prúdia veľké investície z ruského rozpočtu, rekonštruujú sa sídliská. Moskva nežiada, aby Ukrajina menila zákony či ústavu, ráta s tým, že Kyjev bude z vnútropolitických dôvodov naďalej tvrdiť, že územia sú jeho. No chce, aby sa de facto uznalo, že sú ruské, a nikto sa ich nesnažil znovu dobyť.

Vojnový tiger a obraz nepriateľa Západu

Mier brzdí viacero faktorov. Západ prežíva krízu a obraz vonkajšieho nepriateľa mu pomáha zdôvodniť presun peňazí do zbrojárstva. „Lebo potrebujete tých ľudí, ktorých prepúšťa Volkswagen, niekam dať a môžete ich dať na výrobu tankov a transportérov.“ Pod dojmom nepriateľa sa ľahšie sprísňujú zákony a cenzúra a ľahšie sa rieši aj vnútorný nesúhlas.

Druhý problém je na strane Zelenského: „Keď už vojna začne, tak niekedy je ťažké z toho tigra vojny zosadnúť.“ Pritom Zelenskyj v marci 2022 v rozhovore pre The Economist sám hovoril o „ľuďoch na Západe, ktorým by vyhovovalo, keby Ukrajina vyčerpávala Rusko, bez ohľadu na ukrajinské životy.“ Odvtedy ho obklopuje vojnová krajina plná ozbrojených skupín. Jedného z ukrajinských vyjednávačov v roku 2022 s veľkou pravdepodobnosťou zastrelili na výstrahu, aby sa o mieri nerokovalo, a jeho telo vyhodili z dodávky na ulici v Kyjeve. Ľudia na vrchole tak musia myslieť aj na to, ako vôbec prežijú prípadné prímerie, a snažia sa získať garancie, takisto si udržať podiel na moci. Európa by preto mala počítať s tým, že cesta Ukrajiny k normálnemu fungovaniu bude veľmi zložitá.

Putin brzdí jastrabov

V Rusku je Putin v podstate umiernená sila. Pomerne veľa Rusov by chcelo tvrdší postup voči Ukrajine a Draxler sám počul od bežných Rusov otázku, prečo vláda neudrie tvrdšie, keď už útočia do vnútra krajiny. Kremeľ napriek tomu dodržiava základné pravidlá hry, vrátane rešpektu k ukrajinskej štátnosti a snaží sa neeskalovať. Pre Moskvu je problém, že Európa je posmelená a padli bývalé červené čiary, napríklad pri použití západných rakiet na ruskom území. Nejakú odvetu, pri ktorej by Západ pocítil bolesť, určite zvažuje, jej možnosti sú však obmedzené. Rozhodne sa teda na bojisku. „Keď Rusi dostatočne postúpia a Ukrajina bude dostatočne rozvrátená, tak vtedy sa ten konflikt skončí.“

Priamu vojnu Ruska s Európou považuje za veľmi málo pravdepodobnú. Pre Moskvu by nemala význam a konvenčne na to ani nie je dosť silná, európska časť NATO má prevahu. „Oni majú dostatok svojho územia, svojich problémov a nepotrebujú si vyrábať nejaké ďalšie.“ Predstaviteľné sú nanajvýš obmedzené operácie ako signál, že Západ nesmie ísť ďalej, s najväčšou pravdepodobnosťou však zostane iba pri ostrých vyhláseniach.

Hormuz blokovaný, ázijskí roľníci zadlžení, mohutné vlny utečencov

Vojna na Blízkom východe sa podľa Draxlera začala tak, že Netanjahu presvedčil Trumpa, že silný úder zrúti oslabený iránsky režim. Bibi na konci kariéry nemal čo stratiť a lákalo ho vojsť do dejín Izraela ako štátnik, ktorý zničil Irán ako regionálnu mocnosť, a zároveň si pomôcť pred voľbami. Irán sa však udržal, a ako Draxler hovoril od prvých dní, keď vydrží niekoľko týždňov, „tak sa to všetko začne preklápať na jeho stranu“ – môže totiž hroziť tankerom v Hormuzskom prielive, aj ekonomikám arabských susedov. Trump sa snažil konflikt ukončiť, potom si to zase rozmyslel, lebo to nevyhovuje Netanjahuovi. Po izraelských voľbách môže prísť dohoda, rovnako dobre však boje môžu pokračovať aj veľmi dlho.

Američania prieliv Iráncom zablokovali, od júla podľa všetkého nevyšiel žiadny iránsky tanker. Arabská ropa však prechádza tiež len v nočných konvojoch pod americkou ochranou, draho a v obmedzenom množstve. Okrem drahých energií na Západe to udiera na Áziu, kde roľníci nemajú na hnojivá a palivo. Menej obilia znamená problémy v severnej Afrike a na Blízkom východe „a my v Európe sa budeme môcť tešiť na ďalšie mohutné vlny utečencov“. Krajiny regiónu zároveň strácajú dôveru v Spojené štáty, ktoré mnohým z nich priniesli skazu. Aj obmedzené iránske útoky na Bahrajn, Katar či Saudskú Arábiu ich vystrašili, Katar prišiel o takmer 20 percent vývozných kapacít skvapalneného plynu. Riešia to tak, že sa veľké vojenské mocnosti regiónu dávajú dokopy a začínajú samy preberať garanciu budúceho mieru: Turecko, Pakistan a Saudská Arábia vytvorili vojenskú úniu a nedá sa vylúčiť, že sa pridá aj Egypt.

Rusko by malo byť našim prirodzeným spojencom

Najbolestivejšie je sledovať nemohúcnosť EÚ. USA vo svete strácajú dôveru a nie každý chce úzke partnerstvo s Čínou – a to je priestor pre sebavedomú Úniu, ktorá by vedela zatlačiť aj na Washington. „Proste ako, pardon, ale my sme najväčšia ekonomika sveta.“ Európa sa musí zobudiť aj vojensky. Potrebuje expedičné zbory schopné chrániť obchodné cesty a zamyslieť sa, či bolo dobré nechať Rusko, aby vošlo do jedného bloku s Čínou, keď ruské suroviny potrebujeme. Draxler verí, že sa v najbližších rokoch zmení politická situácia v kľúčových štátoch a Únia sa začne správať sebavedomejšie a konštruktívnejšie aj voči Rusku, „ktoré v mnohom by malo byť naším prirodzeným spojencom“. Tlačiť na zmenu môže aj priemysel: nemecký priemyselník, ktorý pre drahé energie a problémy s odbytom musí prepúšťať, prestane akceptovať naratív, že Ukrajine treba dať všetko. Draxler by privítal, keby z čela Únie odišla Ursula von der Leyenová, „aby sme sa nemuseli za toto vedenie EÚ hanbiť“.

Strata podpory USA Izraelu je vylúčená

Že by Izrael stratil podporu USA, Draxler vylučuje – izraelská lobby je na to príliš mocná a väčšina Kongresu je ňou nejakým spôsobom platená. V Amerike však rastie odpor. Ľudia až teraz zisťujú, že okrem 18 až 21 miliárd ročne od federálnej vlády, posielajú Izraelu peniaze aj jednotlivé štáty, niektoré takmer miliardu ročne. Nevôľa presakuje aj zo spravodajských a vojenských štruktúr, najmä pre novú zmluvu o automatickom zdieľaní podrobných spravodajských informácií s Izraelom.

Británia síce kritizuje osadníkov, no ďalej dodáva Izraelu spravodajské informácie a obchod obmedzí len kozmeticky. Nemecko kupuje viac izraelských štátnych dlhopisov ako zvyšok sveta dokopy, takmer všetko cez Allianz, a je druhým najväčším vývozcom zbraní do Izraela. „Po tom, ako Izraelci začali útočiť na Gazu, tak Nemci jednoducho toto vyhladzovanie podporili.“ Izrael si preto ponechá nárazníkové pásmo v južnom Libanone aj nové pozície v Sýrii a bude podrývať iránsky štát, kde sa len dá.

Nová izraelská generácia sa správa ako rozmaznané deti

Izraelská spoločnosť sa za posledné desaťročia výrazne zmenila. Tri štvrtiny židovského obyvateľstva odmietajú palestínsky štát a vyše 40 percent súhlasí s tým, že Gazu treba zrovnať so zemou. Kedysi tam bola intelektuálna vrstva, ktorá chcela postupovať civilizovane, nová generácia však pôsobí „ako keby rozmaznané deti, ktoré sú zvyknuté na to, že majú práve tú podporu aj u Veľkých Spojených štátov a podobne, a môžu si už robiť prakticky čo chcú“. Posun vidno aj v médiách: kedysi sa citoval stredový, liberálny Haaretz, dnes tvrdí sionisti investujú veľké peniaze do Jerusalem Post a ďalších titulov, ktoré tlačia svoju agendu.

Britské sankcie proti niekoľkým najmilitantnejším osadníkom považuje Draxler za sofistikovanú hru, ktorá zakrýva podstatu: v čase dohôd z Osla bolo osadníkov asi 220-tisíc, dnes ich je vyše 800-tisíc. „Čiže to je jednoducho štátna politika posúvania tých hraníc, osídľovania ďalšieho územia.“ Ani sankcie, ku ktorým sa pridávajú ďalšie štáty, nič zásadné nezmenia. Obmedzenia dovozu z okupovaných území sú kozmetické, lebo na všetko, čo sa nedá presne dohľadať, sa prelepí značka, že je to z Izraela. Palestínsky štát nepovažuje za reálny, Izraelci sa naopak snažia ľudí z Gazy aj zo Západného brehu vytlačiť. Slovensko by sa do konfliktu montovať nemalo, v kľúčových chvíľach by sa však malo pridať na správnu stranu: „Preboha, nemôžeme si dovoliť v dnešnom svete, aby jeden štát robil úplne otvorenú vyhladzovaciu politiku.“

Na tretiu svetovú nie je dosť zbraní, no riziko jadrového konfliktu rastie

Že by sme už boli v tretej svetovej vojne, si Draxler nemyslí: „Ani na to nie je dosť zbraní.“ Nebezpečenstvo jadrového konfliktu však rastie a varuje pred ním čoraz viac ľudí, nedávno aj uznávaný taliansky fyzik Carlo Rovelli vo svojej knihe. Veľmoci súperia o blízky vesmír a pri útokoch do vnútra Ruska nemusí byť jasné, kam raketa letí a kto za ňou stojí. „Takže tá pravdepodobnosť je síce veľmi nízka, len ten možný výsledok je potom ničivý.“ Pravdepodobnejšie je množstvo lokálnych ohnísk v Afrike a Ázii a pohyby obyvateľstva, ktoré bude treba riešiť vojskom aj políciou. „Európa sa na to musí začať pripravovať.“

zdroj: eReport