Draxler: Hrozí, že po voľbách nastane dlhodobý politický pat a spoločenský rozvrat. Začína to byť zničujúce a sám sa toho bojím

Rok pred parlamentnými voľbami je Slovensko podľa bývalého ministra školstva Juraja Draxlera v horšom stave, než pripúšťa bežná politická debata. V rozhovore pre eReport hovorí o hrozbe dlhodobého politického patu, možnosti náhodného incidentu a následného vojenského konfliktu, či hystérii ohľadom článku 5 NATO. Takisto o tom, prečo Slovensku zatiaľ nevyšla ani jedna vízia, o moderných metódach výučby v kontraste s výsledkami testovania PISA, aj o ponukách na návrat do vysokej politiky, ktoré mu v ostatných mesiacoch prichádzajú.

Bežný človek je už politikou unavený a v tej kakofónii nevie, kto hovorí pravdu

Draxler nevníma blížiace sa parlamentné voľby ako bežný súboj dvoch táborov. „Reálne hrozí, že po nasledujúcich parlamentných voľbách nastane pravdepodobne aj dlhodobý politický pat, ak sa nič vážne dovtedy neudeje.“ S tým, že takýto výsledok môže sprevádzať aj „určitý spoločenský rozvrat“.

Dôvody vidí na oboch stranách politickej scény. Spoločnosť je podľa neho značne rozdelená a nedokáže pomenovať reálne problémy krajiny, politická sféra je zaseknutá „v takých drobnučkých bojoch, ktoré sú neustále“ — nielen medzi hlavnými tábormi, ale aj vnútri nich. Koalícia sa háda otvorene pred kamerami, v opozičnom tábore sú nálady „častokrát také nevraživé až hysterické“.

Za skutočný problém pritom nepovažuje existenciu dvoch vyhranených táborov, ale to, že nikto nedokáže osloviť priestor medzi nimi. „Je veľmi veľa ľudí, ktorí v skutočnosti ani nechcú toto rozdelenie.“ Chýba aj vrstva, ktorá by dokázala povedať, že „toto už naozaj stačilo a začína to byť zničujúce“. Ak sa to nezmení, výsledkom bude kakofónia, v ktorej volič nebude vedieť, čo si má vybrať a kto hovorí pravdu. „Úprimne povedané, naozaj sa toho aj osobne bojím.“

Blížiace sa mesiace tomu nepomôžu. Okolo rozpočtu očakáva veľké boje, pretože každá zo strán si potrebuje vybojovať niečo, čo o rok predloží voličom — a nielen to. „Ľudia sa budú snažiť aj svojím spôsobom zarobiť, keď to teda poviem tak kulantne.“ Po takom zápase zostane koalícia natoľko vyčerpaná, že na bežnú legislatívnu činnosť jej už nezostane nastavenie.

Reštart je aj o tom, aby polovica národa nesedela pri reality show

Namiesto toho, o čom sa reálne vedie politická debata, by sa podľa Draxlera mala krajina pustiť do reštartu štátu. Nielen okolo Bratislavy sú polia zastavané neriadenou výstavbou, a ľudia si pritom súčasne sťažujú na nedostupné bývanie — a podobne nedoriešené je podľa neho zdravotníctvo aj školstvo.

Pripomína aj to, že v prípade Slovenska ide stále o mladú republiku, ktorá potrebuje vlastné symboly a „dať ľuďom nejaké oduševnenie“. Podstatné je však najmä to, aby krajina fungovala natoľko, že sa do nej budú chcieť vrátiť mladí ľudia, ktorí odišli – „aby sa im zdalo, že smerujú do krajiny, kde to všetko funguje.“

Akonáhle velenie prevezme NATO, z toho vlaku sa už ťažko vystupuje

Draxler sa v rozhovore zastal premiéra Roberta Fica v spore o článok 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý vypukol po jeho prejave pred študentmi medicíny. Podľa neho má Fico pravdu, keď upozorňuje, že situácia je mimoriadne napätá a môže dôjsť k nešťastnému incidentu, ktorý by časť členov NATO brala ako popud na aktiváciu kolektívnej obrany — „bez toho, aby to bola reálna vojna a bez toho, aby sme vlastne vedeli, kam to v tých ďalších eskalačných krokoch môže potom viesť.“

Práve tam je podľa neho jadro rizika. Akonáhle velenie prevezme NATO, „tam už pomerne je ťažko z toho vlaku vystúpiť.“ Zrazu sa môže stať, že „naši vojaci, naša technika je v nejakom priestore, kde zrazu lietajú rakety a bomby“.

Ako historickú paralelu uvádza 11. september. Po útokoch na dvojičky členské štáty NATO aktivovali článok 5 z akejsi solidarity, hoci nešlo o klasickú vojenskú akciu — a vyústilo to až do mimoriadne intenzívneho bombardovania Afganistanu. „Za posledné desaťročia len málo konfliktov bolo takých, kde bolo použité toľko bomb ako na tú polopúšť v Afganistane.“

Samotné záväzky kolektívnej obrany „by nebolo dobre spochybňovať“. No za skutočne nebezpečné považuje to, čo ešte pred pár rokmi nikto nepredpokladal: že západ napokon podporí používanie svojej techniky na útoky na ruské územie a bude Ukrajine priamo dodávať útočné drony.

Redaktor nemusí súhlasiť s premiérom, ale výraz grázel je za čiaru

Draxler sa ostro pustil aj do debaty, ktorá sa okolo Ficovho prejavu rozbehla a ktorú označuje za hysterickú. Prekážal mu najmä príspevok šéfredaktora Denníka N Matúša Kostolného. „Použil očividnú lož. On povedal, že Putin predsa vyhlasuje už roky, že chce napadnúť západ – čo nie je pravda.“ Naopak, Kremeľ si podľa neho dáva veľký pozor, aby takýto dojem nikto nemal, a sám ruský prezident prinajmenšom dvakrát otvorene poukázal na pomer konvenčných síl: „Rusko jednoducho v tomto ťahá za kratší koniec, takže by sme boli blázni, keby sme sa pokúsili napadnúť niektorú z krajín NATO.“

Druhá výhrada smeruje k tónu. Debata bola podľa neho „neuveriteľne, miestami až vulgárna“ a týka sa to aj úvodníka v Denníku N, kde na adresu predsedu vlády padol výraz grázel. Redaktor nemusí s premiérom súhlasiť, hovorí Draxler, ale takéto výrazy sú „jednoducho za čiaru“ — a pýta sa, ako má potom vzniknúť kultivovaná diskusia?

Ako príklad uvádza roky starý prípad, keď sa jeden z našich špičkových vedcov pripojil k petícii týkajúcej sa opatrnosti pri povoľovaní imigrácie do Európy — a v článkoch ho označili za človeka, ktorý sa zbláznil. „Pustili sa do takejto váženej osobnosti,“ hovorí Draxler o redaktoroch, ktorí podľa neho pri prvom impulze ventilujú „svoje neurózy a hystérie“.

Korene tohto štýlu vidí hlboko v minulosti. V prvej polovici 90. rokov malo Slovensko médiá, ktoré fungovali „ako taký strážny pes demokracie“ a rozkrývali kauzy od vekslákov, až po snahu predať Tatry. Zlom prišiel so vznikom denníka SME, ktorý vniesol vyslovene aktivistický tón: „Človek si myslel, že tie časy pionierov a zväzákov sú už za nami, a teraz ako keby takýto zväzáci a pionieri s takým oduševneným tónom tam boli.“ Postupne to prešlo aj do ďalších médií.

Riešenie vidí okrem ostrejšej rétoriky, aj v práci súdov. Kým na Západe sa pri utŕhaní na cti možno pomerne rýchlo domôcť zadosťučinenia, na Slovensku to môže trvať roky — a to sa v týchto bojoch veľmi využíva. Kaviarenské médiá tak bezostyšne šíria veci, ktoré sú lžami, „a neviete to zastaviť, lebo nemáte tie právne nástroje“.

Debatu o tom, či by sa transparentnosť nemala vzťahovať aj na novinárov, otvorila kauza so zverejnenou adresou domu poslanca Ľuboša Blahu. Draxler pripúšťa, že úvaha o posune hraníc má zmysel, keďže ľudia pracujúci pre médiá požívajú právnu ochranu a majú prístup k informáciám. Kritický je však aj k vládnej koalícii: urobila podľa neho pomerne málo pre to, aby vzniklo neutrálne občianske zázemie a silnejšie nezávislé médiá. Najjednoduchšie je pritom podľa neho to, keď problémy riešia priamo občania v danom regióne, ktorí ich poznajú — až vtedy sa kaviareň stane okrajovejšou.

Vízie do šuflíka a čísla, ktoré bolia

Vízia Slovensko 2040 vstupuje do radu dokumentov, z ktorých sa podľa Draxlera nenaplnil ani jeden. Program Minerva sa prakticky nenapĺňal, dokument spracovaný akademikmi za prvej Ficovej vlády „sa zavrel do šuflíka okamžite a nikto si naň už neskôr ani nespomenul“, stratégia zostavená z ministerských podkladov za Petra Pellegriniho sa skončila prezentáciou.

Na novej vízii ale oceňuje, že SAV do procesu vtiahla široké skupiny a napísala ju prehľadnejšie. Ako reálnu víziu ju však nevníma — a hlavnú výhradu má inde. „Skutočne toto nemožno nechať na pleciach akadémikov, pretože tvoriť politickú víziu je práca politikov.“ U akademikov si možno objednať dátové analýzy, nie predstavu o tom, ako má spoločnosť vyzerať. Akadémia má podľa neho ľudí, ktorí vedia zanalyzovať vnútro spoločnosti aj hospodárstva a štát by ich mal využívať oveľa viac — „len musí tam byť vždy dobré zadanie“.

Čo v takých dokumentoch a následných krokoch chýba, ukazuje na číslach od susedov. V Českej republike funguje asi šesťdesiat univerzitných spin-offov, teda firiem postavených na konkrétnom výskume. „Na Slovensku by ste nenašli ani jeden jediný príklad reálneho spin-offu.“ Dôvodom nie je nedostatok šikovných ľudí, ale chýbajúce právne nástroje a usmernenia z politickej úrovne.

Podobne nemilosrdný je napríklad aj pohľad na turizmus, o ktorom sa dlhodobo hovorí ako o jednom z potenciálnych motorov rastu. Juhomoravský kraj má ročne 5,3 milióna prenocovaní, Trenčiansky kraj len niečo cez milión — jeden český kraj tak prekonáva aj celý Bratislavský kraj, vrátane hlavného mesta. Rozdiel je podľa Draxlera v pripravenej infraštruktúre, zrekonštruovaných pamiatkach a v službách, pre ktoré aj Bratislavčania cez víkend chodia do Mikulova či Lednicko-valtického areálu.

Tretí príklad je inštitucionálny: väčšina európskych krajín má národnú rozvojovú banku, v Poľsku, Francúzsku či Nemecku patria medzi najväčšie bankové ústavy a nedávno si ju vytvorili aj Česi. Slovensko ju napriek programovému vyhláseniu vlády dodnes nemá.

Základy toho všetkého pritom existujú — napríklad technické školstvo zdedené zo socializmu, z ktorého krajina dodnes žije. „Slovensko potrebuje akýsi druh reštartu, aby sme využili tie danosti, ktoré tu máme.“ Symbolom nevyužitej príležitosti je preňho aj vzdialenosť medzi bratislavskou a viedenskou akadémiou: necelých sedemdesiat kilometrov a takmer žiadna spolupráca, hoci rakúska strana o ňu záujem má.

Reštart však podľa neho nie je len materiálny. Nepríjemný je život, v ktorom sa človek každý deň zaoberá len tým, ako prežije a zaplatí účty, a nemá čas na deti ani na vlastné vzdelávanie. „No a tak trošku aj z toho duchovného, aby tu polovica národa nepozerala všelijaké reality show a nesmerovala do supermarketov za tými najlepšími cenami.“

PISA 2025: V matematike klesáme napriek novým, zdanlivo moderným metódam

Mierne zlepšenie vo výsledkoch PISA 2025, o ktorom hovorí súčasný minister školstva Tomáš Drucker, Draxler za relevantné nepovažuje. „Myslím si, že to nie je nejaký výsledok, ktorý môžeme považovať za naozaj smerodajný,“ hovorí a upozorňuje na spôsob, akým sa vyberajú vzorky a ako sa výsledky štatisticky spracúvajú.

Za skutočne vypovedajúce považuje dve veci. V matematike bolo Slovensko kedysi relatívne výrazne nad priemerom OECD a práve s nástupom nových metód klesá: „Tie novšie školské metódy, tie zdanlivo moderné, v tom nejako nepomáhajú.“ A v čitateľskej gramotnosti je krajina dlhodobo pod priemerom, čo považuje za vážny problém pre spoločnosť ako takú — bez schopnosti pochopiť, čo v texte je, a odpovedať na položenú otázku sa podľa neho nedá viesť ani demokratická diskusia. Tieto zručnosti pritom neprídu samy od seba ani len čítaním, treba ich cielene trénovať.

Kritický je aj k tomu, že ministerstvo prevzalo školskú reformu pre regionálne školstvo pripravenú za predošlej vlády, ktorá od tohto septembra nabieha ako plošne povinná od prvého ročníka. Nevie si predstaviť, prečo štát nedokáže nájsť kapacity na to, aby reálne zhodnotila, čo sa v školstve deje.

Výsledky PISA podľa neho zároveň dopadli ako rana na tých, ktorí roky opakovali, že máme byť ako Fínsko — to teraz v ukazovateľoch prudko klesá, zatiaľ čo prvých šesť miest obsadili ázijské lokality. Kopírovať sa to však nedá mechanicky. Kľúčom je kultúrne nastavenie, v ktorom je vzdelanie hodnotou samo o sebe: „Majú to proste generácie a generácie už v sebe.“

To, čo sa preniesť dá, je rola učiteľa. Ten, kto vie zistiť, kde má konkrétny žiak blok, dokáže „ako keby lusknutím prsta“ vyriešiť kopu problémov v triede. Učiteľ, ktorý je k deťom hluchý a slepý, podľa Draxlera nebaví ani ich, a taká práca nebaví ani jeho. Dôležité je preto aj centrálne testovanie, ktoré prináša objektívny prvok zvonka.

Samostatnou kapitolou sú obrazovky smartfónov. „Ja mám úplnú hrôzu z toho, keď občas vidím, ako idú rodičia do reštaurácie a majú nejaké malé dvojročné, trojročné dieťa,“ opisuje situáciu, keď dieťa pol hodiny sleduje film na mobile v držiaku, lebo je to najjednoduchší spôsob, ako ho udržať v tichu. Draxler nie je prívržencom invazívnych zásahov štátu, no tu by podporil aspoň kampane, ktoré programové vyhlásenie vlády spomína, ale nikdy sa nezrealizovali. Pri debate o zákaze sociálnych sietí pre deti upozorňuje, že plošný zákaz, ktorý deti vedia obísť, problém nevyrieši — ide potom len o politické gesto.

Vracia sa tým aj k spomínanému územnému plánovaniu, ktoré sa podľa neho extrémne zanedbáva: obrazovka nie je taká atraktívna, keď má dieťa priestor, kde môže šantiť. „Aby deti nevyrastali v tých satelitoch, kde častokrát nemáte ani len chodníky medzi domami,“ hovorí.

Ponuky od vážnych ľudí aj subjektov, človek to nemôže len tak zmiesť zo stola

Na otázku o návrate do vysokej politiky odpovedal Draxler inak než pred pár mesiacmi. Príležitosť mal podľa vlastných slov už niekoľkokrát a vždy ju odmietol: nemal pocit, že má garancie slobodne pracovať a vytvoriť niečo, čo po ňom zostane.

Teraz priznáva, že súkromné rozhovory prebiehajú — „niekedy pomerne intenzívne“. A nejde len o okrajové oslovenia: „Tie ponuky, také reálne, prišli aj od vážnych ľudí, aj od vážnych subjektov, takže preto hovorím, že človek to nemôže len tak zmiesť zo stola.“

Dopyt po ľuďoch je podľa neho väčší, než sa zdá, lebo ponuka je mizivá. „Ľudí, ktorí by chceli byť v politike, je v skutočnosti dosť málo,“ hovorí — tých, ktorí si vedia zarobiť mimo nej, neláka ísť „do tej špiny, kriku a tak ďalej“. Pritom treba mať komunikačné zručnosti aj rozumieť konkrétnym odborným témam.

Podmienku má jedinú a je ňou reálna podpora. Nie zo skromnosti, zdôrazňuje, ale preto, že bez dostatočného počtu ľudí ochotných nastaviť krk sa nedá presadiť nič, čo by prežilo jedno volebné obdobie. Situáciu v krajine sám označuje za krízovú a hovorí, že sa za týchto okolností nemôže tváriť, že zostáva bokom.

A ako vníma svoje hodnotové nastavenie? Hovorí o mixe: v niečom tradicionalista, v niečom sociálne orientovaný. Prekáža mu, ako peniaze ovládli časť spoločnosti a ako sú potláčané tradičné múdra, napríklad aj typu chudoba na cti netratí. A o štáte nemá ilúzie, že si krajina poradí sama: „Tak to Slovensko nefunguje, nie je tak historicky nastavené.“ Potrebujeme silný štát, ktorý ochráni slabších.

zdroj: eReport