Dojímavá spoveď Nadiji z Mariupolu: Som presvedčená, že skoro umriem. Je to otázka niekoľkých dní

Spoveď, ktorá trhá srdce. Ukrajinské veľvyslanectvo v Prahe zverejnilo svedectvo Nadiji Suchorukovej, obyvateľky obkľúčeného Mariupolu. V tomto meste všetci neustále čakajú na smrť. Prajem si akurát, aby to nebola príliš desivá smrť, píše Nadija.

Veľvyslanectvo zverejnilo jej správu v plnom znení:

Mariupol. V tomto meste všetci neustále čakajú na smrť
NEDEĽA, 20. MARCA 2022, 00:45

Cez prestávky medzi bombardovaním vychádzam na ulicu. Musím vyvenčiť psa, ktorý neustále kňučí, trasie sa a schováva sa mi pod nohami.

Stále sa mi chce spať. Dvor obklopený niekoľkoposchodovými domami je tichý a bez života. Už sa nebojím pozerať sa okolo seba.

Nadija Suchorukova – Foto: FB/velvyslanectviukrajinyvpraze

Oproti dohorieva vchod do domu č. p. 105. Plamene spálili päť poschodí a pomaly pohltili šieste. V miestnosti oheň horí bez problémov, podobne ako v krbe.

Čierne spálené okna sú bez skiel. Ako jazyky z nich vejú plameňom spálené závesy. Pozerám sa na to kľudne a odovzdane.

Som presvedčená, že skoro umriem. Je to otázka niekoľkých dní.

V tomto meste všetci neustále čakajú na smrť. Prajem si akurát, aby to nebola príliš desivá smrť.

Pred tromi dňami k nám prišiel kamarát môjho staršieho synovca a rozprával, že došlo k priamemu útoku na hasičský zbor. Záchranári zahynuli. Jednej žene odtrhlo ruku, nohu a hlavu.

Snívam o tom, aby časti môjho tela zostali na jednom mieste, až dôjde k výbuchu leteckej bomby.

Neviem prečo, ale zdá sa mi to dôležité. Aj keď je jasné, že sa aj tak počas bojov nebude pochovávať. To nám povedali policajti, keď sme ich zastavili na ulici a pýtali sme sa, čo máme robiť s mŕtvou babičkou nášho známeho. Poradili nám, nech ju dáme na balkóne.

Zaujímalo by ma, na koľkých balkónoch ležia mŕtve telá?

Na satelitnej snímke zničená budova divadla (hore uprostred) a oblasť v okolí v meste Mariupol na východe Ukrajiny – Foto: tasr

Náš dom na ulici Mieru je jediný bez priamych zásahov. Dvakrát ho tesne minuli delostrelecké granáty, v oknách niektorých bytov sú vybité sklá, ale zatiaľ ešte stojí a v porovnaní s inými domami mal veľké šťastie.

Celý dvor je pokrytý vrstvami popola, skla, plastu a kovových úlomkov.

Snažím sa nepozerať na tú desivú kovovú vec, ktorá priletela na detské ihrisko. Rozmýšľam, či to bola raketa alebo mína. Je mi to jedno, je to jednoducho strašné. V okne na druhom poschodí vidím niekoho tvár a trhnem sebou. Ukazuje sa, že sa bojím živých ľudí.
Môj pes začína zavýjať a mne je jasné, že zase budú strieľať.

Je deň, stojím na ulici a okolo je mŕtvolné ticho. Žiadne autá, žiadne hlasy, žiadne deti, žiadne babičky na lavičkách. Umrel aj vietor.

Niekoľko ľudí tu predsa len je. Ležia pri stenách domov a na parkoviskách, prikrytí oblečením. Nechcem sa na nich dívať. Bojím sa, že uvidím niekoho známeho.

Policajt kráča okolo zabalených tiel obetí, ktoré prišli o život počas ostreľovania v Mariupole. – Foto: tasr

Život v mojom meste je teraz v pivniciach. Podobá sa sviečke. Keď sviečka zhasne, bude tma. Akákoľvek vibrácia, či závan a príde tma.

Pokúšam sa plakať, ale nedarí sa mi to. Je mi ľúto seba, mojej rodiny, môjho muža, susedov a priateľov.

Vraciam sa do pivnice a počujem nepríjemný škripot kovu. Prešli dva týždne a ja už neverím, že niekedy existoval nejaký iný život.

V Mariupole v pivniciach aj ďalej sedia ľudia. Je pre nich čím ďalej ťažšie prežiť každý ďalší deň. Nemajú vodu, jedlo, svetlo, nemôžu poriadne vychádzať na ulicu kvôli neustálemu ostreľovaniu.

Obyvatelia Mariupolu musia žiť. Pomôžte im. Rozprávajte o tom. Nech všetci vedia, že stále sú zabíjaní civilisti.