Denník N káže o slobode médií. Vlastná autorka odchádza pre cenzúru a dvojitý meter pri Izraeli

Kampaň za „slobodné rádio“, novinári s prelepenými ústami a neustále lekcie o nezávislosti. Dnes už bývalá autorka však opisuje úplne inú skúsenosť zvnútra redakcie Denníka N.

Denník N roky hodnotí iné médiá podľa toho, nakoľko sú slobodné, nezávislé, profesionálne či tendenčné. O to zaujímavejšie pôsobí rozlúčkový text Werony Gogoly, ktorá po rokoch spolupráce odchádza práve pre pochybnosti o nezávislosti vlastnej redakcie. A nejde o všeobecné pocity. Gogola menuje konkrétnych autorov, cituje redakčnú komunikáciu a opisuje spor o Izrael, pri ktorom podľa nej platili iné pravidlá pre kritikov izraelskej politiky a iné pre tých, ktorí ju obhajovali.

Slobodné rádio, nesloboda doma?

Celý príbeh má takmer dokonalú iróniu. Denník N práve rozbehol crowdfunding na nové „slobodné rádio“ s čiernobielymi fotografiami novinárov a ústami prelepenými páskou. V tom istom čase odchádza jeho vlastná dlhoročná autorka a píše, že pri nezávislosti spravodajstva „červená kontrolka bliká už roky“. Gogola sa dokonca pýta, či by nebolo poctivejšie zmeniť Denník N na názorový týždenník. Ak podľa nej chýba objektívnosť a vyváženosť už dnes, prečo by mala zrazu fungovať v pripravovanom rádiu, pýta sa.

Zlom prišiel už v roku 2024 pri jej texte o Izraeli a Palestíne. Gogola chcela pracovať s pojmom apartheid a odvolávala sa pritom na Guardian, ďalšie komentáre aj stanoviská Medzinárodného súdneho dvora. Z následnej mailovej komunikácie sa podľa nej dozvedela, že „manipuluje“, keď si pomáha Guardianom, a britský denník používa ako „barličku na podopretie svojho argumentu“. Text nakoniec vyšiel, ale až po formuláciách, ktoré sama opisuje ako slovnú ekvilibristiku.

Bán, Švec, Mesežnikov. Pre nich platí iný meter

Najtvrdšia časť jej výpovede sa týka práve rozdielnych pravidiel vo vnútri redakcie. Gogola priamo menuje Andreja Bána, Petra Šveca a Grigorija Mesežnikova a pýta sa, prečo oni môžu podľa nej v komentároch písať prakticky bez podobných obmedzení, zatiaľ čo ona musela pri kritike Izraela obhajovať jednotlivé formulácie.

Ako príklad uvádza Bánovu polemiku s poslancom PS Dominikom Radlerom, ktorý použil slovo apartheid v súvislosti s izraelskou politikou. Bán vtedy argumentoval tým, že Izrael je fungujúcou demokraciou a že arabskí občania majú izraelské občianstvo, preto podľa neho „na apartheid to nevyzerá“. Gogola chcela proti tomu postaviť medzinárodnoprávne argumenty a práve tam podľa nej začali redakčné problémy. Podobne kriticky spomína aj priestor pre texty, ktoré obhajovali izraelské historické nároky argumentmi o tisícročnej židovskej prítomnosti v oblasti.

Jej otázka je pritom oveľa širšia než samotný spor o Izrael. Ak redakcia vyžaduje maximálnu presnosť a opatrnosť od autora s jedným názorom, mala by rovnaký meter uplatňovať aj na autorov s opačným názorom. Podľa Gogoly sa to nedialo.

Gaza ako test údajnej nezávislosti

Po dvoch rokoch sa podľa nej zmenil aspoň verejný jazyk. Slovo apartheid už nie je tabu a izraelská politika v Gaze či na Západnom brehu sa hodnotí podstatne kritickejšie než v roku 2024. Denník N však Gogola opisuje ako „ostrov“ či „bastión“ ľudí so zaviazanými očami.

Ako ďalší príklad uvádza článok Mirka Tódu o proteste zamestnancov kina Edison Filmhub proti spolupráci na podujatí izraelského veľvyslanectva. Text označila za tendenčný a následnú diskusiu za plnú manipulácií a obvinení. Za ďaleko za čiarou považuje aj označovanie ľudí súcitiacich s obeťami v Gaze výrazom „hamasjugend“. Ešte tvrdšie znie jej poznámka, že niektoré autorské texty v Denníku N by svojou tendenčnosťou pokojne našli miesto v médiách, ktoré samotný Denník N zvykne označovať za „alternatívne“.

A tu sa celá vec vracia na začiatok. Denník N si dlhodobo buduje obraz média, ktoré stojí na strane nezávislosti, profesionality a boja proti propagande. Jeho vlastná bývalá autorka však pri odchode tvrdí, že práve pri jednej z najcitlivejších tém posledných rokov zažila selektívnosť, rozdielny meter a redakčné brzdy podľa toho, aký názor autor zastával.

Kto teda má pásku na ústach?

Fotografie novinárov s prelepenými ústami a heslá o slobode médií vyzerajú po Gogolinom texte trochu inak. Denník N žiada verejnosť o peniaze na „slobodné rádio“, zatiaľ čo človek zvnútra redakcie opisuje, že pri kritike Izraela musel bojovať o formulácie, ktoré pri opačnom názore podľa nej podobne prísne kontrolované neboli.

Denník N môže ďalej školiť ostatných z nezávislosti a tendenčnosti. Po tejto rozlúčke by však bolo fér začať rovnaký meter používať aj na seba.

Zdroj: denníkn