Mladičovi dal haagsky tribunál doživotie: Bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO odmietla prokuratúra toho istého súdu čo i len vyšetrovať

Na archívnej snímke Ratko Mladič, zdroj TASR
Na archívnej snímke Ratko Mladič, zdroj TASR

Generál Ratko Mladič zomrel 27. augusta v haagskej väzenskej nemocnici, týždeň po tom, čo ho súd odmietol pustiť umrieť domov. Väzenský lekár pritom upozorňoval, že smrť môže prísť kedykoľvek. V Belehrade ho o 11 dní pochovali s vojenskými poctami. Haagsky tribunál ho odsúdil za genocídu, v Republike Srbskej ho v prieskume označila za hrdinu vyše polovica opýtaných. Kto chce pochopiť prečo, musí sa pozrieť aj na to, ako ten istý súd súdil veliteľov druhej strany.

Zomrieť doma mu nedovolili

Mechanizmus OSN, nástupca haagskeho tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), zamietol Mladičovo prepustenie zo zdravotných dôvodov najmenej štyrikrát, naposledy 20. augusta 2026. V tomto rozhodnutí cituje predsedníčka Graciela Gatti Santana väzenského lekára: Mladič „vstúpil do záverečnej fázy života“ a smrť „môže nastať kedykoľvek“. No žiadosť aj tak zamietla. Trest má podľa nej vyjadrovať odsúdenie zo strany medzinárodného spoločenstva a želanie stráviť posledné dni v Srbsku označila za „preferenciu“. Paliatívnu starostlivosť vo väzení nazvala „mimoriadnou“. Mladič o sedem dní zomrel vo veku 84 rokov.

Srbský prezident Aleksandar Vučič na druhý deň povedal: „Je jasné, že Haag chcel, aby Mladič zomrel vo väzení,“ citoval ho portál B92. Syn Darko Mladič a lekár obhajoby Ognjen Gudelj 4. septembra podľa denníka Kurir tvrdili, že ho zabila nedbalá liečba. Nezávislé vyšetrovanie to zatiaľ nepotvrdilo. Okolnosti smrti preveruje z poverenia mechanizmu sudca Iain Bonomy.

Reklama

Mladiča pochovali 7. septembra na Topčiderskom cintoríne v Belehrade, telo priviezlo do Srbska vládne lietadlo. Čestná jednotka vypálila tri salvy, obrad viedol patriarcha Porfirije a prišli aj ministri obrany a spravodlivosti. Prezident Vučič neprišiel. Eurokomisárka pre rozšírenie Marta Kos zrušila návštevu Belehradu, glorifikácia sprevádzajúca Mladičovu smrť je podľa nej nezlučiteľná s hodnotami Únie.

Odkiaľ sa tá vojna vzala

V Bosne žilo pred vojnou podľa ICTY asi 43 percent Moslimov, 33 percent Srbov a 17 percent Chorvátov. Srbi sa v novembri 1991 v plebiscite vyslovili za zotrvanie v Juhoslávii a referendum o nezávislosti Bosny na prelome februára a marca 1992 bojkotovali. Lídri všetkých troch národov 18. marca 1992 súhlasili so zásadami plánu portugalského diplomata Josého Cutileira, bosniacka strana ho však napokon odmietla. Cutileiro v roku 2013 ako svedok v Haagu povedal, že prijatím plánu sa bosnianska otázka dala vyriešiť hneď a že viniť výlučne Srbov by bolo absurdné. Začiatkom apríla 1992 Bosnu uznali Európske spoločenstvo a USA a rozhorela sa vojna.

ReklamaReklama – Značka kvalityReklama – Značka kvalityReklama – Značka kvality

Syn partizána na čele armády

Mladič sa narodil 12. marca 1942 v obci Kalinovik, vtedy v ustašovskom Nezávislom štáte Chorvátsko. Jeho otec bojoval v jednotkách Titových partizánov a v roku 1945 padol pri útoku na dedinu Bradina. Z Bradiny pochádzal ustašovský vodca Ante Pavelič. Mladiča v júli 1991 zaradili na veliteľstvo zboru juhoslovanskej armády v chorvátskom Knine a 12. mája 1992 sa stal veliteľom novej armády bosnianskych Srbov.

Ako zhrnul historik Miloš Kovič 6. septembra na portáli Nova srpska politička misao: Mladič na rozdiel od mnohých kolegov z juhoslovanskej armády „ostal verný zloženej prísahe“ a o tom, že zvíťazil, „svedčí existencia Republiky Srbskej“. Patriarcha Porfirije na pohrebe povedal, že Mladičovo meno ostane „hlboko vtkané do pamäti a modlitieb najväčšej časti srbského pravoslávneho národa“.

Dedinu Kravica pri Srebrenici napadli 7. januára 1993, na pravoslávne Vianoce, moslimské jednotky pod velením Nasera Oriča a zabili 49 miestnych, pripomína denník Glas Srpske. Predstavitelia Republiky Srbskej hovoria o 3 267 mŕtvych srbských civilistoch a vojakoch v strednom Podriní a Birči, iné sčítania sú nižšie. V prieskume, ktorý pre túto televíziu urobila v roku 2025 agentúra Valicon, nazvalo Mladiča hrdinom 52 percent opýtaných v Republike Srbskej a zločincom šesť percent.

Čo súd dokázal a čo nie

Tribunál ICTY uznal Mladiča 22. novembra 2017 za vinného v desiatich z jedenástich bodov obžaloby a odsúdil ho na doživotie. Proces mal 530 pojednávacích dní a súd pracoval s výpoveďami 592 svedkov. Zhrnutie rozsudku opisuje štyri okruhy zločinov: vyháňanie Moslimov a Chorvátov z území, ktoré si nárokovali Srbi, ostreľovanie civilistov v obliehanom Sarajeve, zajatie príslušníkov OSN ako rukojemníkov a Srebrenicu.

V Srebrenici podľa rozsudku bosnianskosrbské sily v júli 1995 systematicky zavraždili niekoľko tisíc moslimských mužov a chlapcov. Len na farme Branjevo popravili za jediný deň tisíc až 1 200 ľudí. Mladič podľa súdu velil armádnym aj policajným jednotkám, ktoré sa na operácii podieľali, nariadil oddeliť mužov od žien a detí a o pomste na srebrenických Moslimoch opakovane hovoril. Na pamätníku v Potočari je 8 372 mien.

Jeden bod obžaloby sa ale nikdy nepreukázal. Prokuratúra tvrdila, že genocída sa odohrala už v roku 1992 aj v ďalších bosnianskych obciach. Prvostupňový senát to neuznal a odvolací senát jeho záver 8. júna 2021 potvrdil pomerom hlasov tri k dvom, uvádza tlačová správa mechanizmu OSN. Predsedajúca sudkyňa Prisca Matimba Nyambe podľa tej istej správy hlasovala proti potvrdeniu odsúdenia za Srebrenicu, Sarajevo aj vyháňanie a proti doživotnému trestu.

Medzinárodný súdny dvor už v roku 2007 rozhodol, že genocídou bola v Bosne len Srebrenica a že Srbsko ju nespáchalo, porušilo však povinnosť zabrániť jej a potrestať ju, zhŕňa Americká spoločnosť pre medzinárodné právo. Srbom prekáža spájanie s genocídou, lebo sa boja, že ich svet bude považovať za genocídny národ. Srbský parlament 30. marca 2010 odsúdil „zločin“ v Srebrenici, slovo genocída však v deklarácii nie je.

Prečo Srbi Haagu neveria

Kovič v citovanom texte píše, že haagsky tribunál „oslobodil od akejkoľvek viny Oriča, Gotovinu, Haradinaja“. V tom má pravdu. Nasera Oriča, bosniackeho veliteľa v Srebrenici, odvolací senát 3. júla 2008 oslobodil, hoci podľa tlačovej správy ICTY „nemal pochybnosti“, že na srbských zajatcoch v meste boli spáchané ťažké zločiny. Chorvátsky generál Ante Gotovina dostal v apríli 2011 24 rokov, okrem iného za deportáciu najmenej 20-tisíc srbských civilistov z Krajiny. V novembri 2012 ho odvolací senát pomerom hlasov tri k dvom oslobodil, uvádza ICTY. Bývalý veliteľ kosovskej UÇK Ramush Haradinaj odišiel z Haagu oslobodený dvakrát, hoci odvolací senát podľa správy ICTY konštatoval, že prvý proces poznačilo zastrašovanie svedkov. Bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO v roku 1999 prokuratúra tribunálu 13. júna 2000 odmietla vyšetrovať.

Dánsky sudca tribunálu Frederik Harhoff v júni 2013 v liste 56 známym napísal, že predseda súdu Theodor Meron vyvíjal na kolegov „vytrvalý tlak“ a zjavne chcel dosiahnuť oslobodenie. Týkalo sa to Gotovinu, ale aj bývalého náčelníka juhoslovanskej armády Momčila Perišiča a dvoch predstaviteľov srbskej tajnej služby. Harhoffa potom pre zaujatosť vylúčili z procesu s Vojislavom Šešeljom. Ruské ministerstvo zahraničných vecí v deň Mladičovej smrti označilo jeho prípad za prejav „dvojakého metra a antisrbského sklonu tribunálu“, citovala ho agentúra Interfax.

Obhajcovia tribunálu odpovedajú číslami. Podľa sarajevského Výskumného a dokumentačného centra tvorili Bosniaci asi štyri pätiny zabitých civilistov a podľa českého balkanistu Františka Šísteka je teda logické, že pred súdom skončilo viac Srbov. Tribunál trestal aj zločiny na Srboch. Traja odsúdení z tábora Čelebiči dostali deväť až osemnásť rokov a veliteľ bosnianskej armády Rasim Delič tri roky za kruté zaobchádzanie mudžahedínskej jednotky so srbskými zajatcami, uvádzajú prehľady prípadov ICTY.

Slobodanovi Miloševičovi súd vo februári 2006 zamietol liečbu v Rusku a o dva týždne zomrel v cele. Ratka Mladiča po dvadsiatich rokoch nepustili domov ani zomrieť. Jeho vinu to nezmenšuje, odsúdili ho dve inštancie. No krivdou je, že na veliteľov druhej strany tribunál rovnako prísny nebol a že umierajúcemu ani nedovolili vrátiť sa domov.

Mnohí Srbi túto krivdu cítia ako svoju. Mladič je pre nich generál, ktorému vďačia za Republiku Srbskú, a z Haagu sa im vrátil v rakve. Jeho syn Darko nad hrobom povedal, že otec zjednotil srbský národ dvakrát: prvý raz, keď ho šiel brániť, a druhý raz svojou smrťou. Patriarcha Porfirije zas pri pohrebnom obrade povedal: „Ani jeden pozemský súd nie je neomylný.“

zdroje: eReport, Mechanizmus OSN, ICTY, Danas, B92, Nova srpska politička misao, Al Jazeera Balkans

Zdieľaj:
2 Komentáre
Najstaršie
Najnovšie Najviac hlasovalo
patrik1
patrik1
26 dní späť

Politruk Slovák, maj aspoň tolko hrdosti,že sa k svojmu dielu prihlás aspoň svojím pseudonymom. Tento odpad nesie jasný tvoj rukopis. Proste kus hovna, čo dodať.

Krupa
Krupa
26 dní späť

akože obhajovať tohto zločinca v sračkomete, to ste zasa úspešne prerazili dno.
ľutovať niekoho, kto je odsúdený na doživotie, že ho nepustili skapať domov ? to kde sme ?

raz sračkomet, furt sračkomet.

Súvisiace články
Súvisiace články
Súvisiace články
Súvisiace články
Reklama
Reklama