Bezpečnostný expert Zábojník: Máme armádu detí s psychickými poruchami a nikto s tým nič nerobí

Trinásťročný žiak základnej školy v Staškove zaútočil nožom na učiteľky a spolužiačku. Šesťdesiatjedenročná pedagogička útok neprežila, žiačka je v kritickom stave. Podľa dostupných informácií útočníka vychovávala stará mama, jeho mama je drogovo závislá, otec je vo väzení… Intervenčný tím pritom riešil problémy tohto žiaka na škole ešte týždeň predtým.

Bezpečnostný expert Juraj Zábojník, ktorý v bezpečnostnej politike a ochrane ústavných činiteľov strávil viac, ako štyri dekády, vidí v tragédii systémové zlyhanie na viacerých úrovniach. V rozhovore pre eReport (nahrávané 30.9.2026) analyzuje príčiny narastajúceho násilia na školách aj to, prečo sa Slovensko po každom útoku tvári prekvapene, hoci varovné signály ignorujeme opakovane. „Stredná vrstva odchádza, chudoba rastie, Tateovci sú vzory na Instagrame — a my sa čudujeme, že deti útočia.“

Tri piliere sa rúcajú: rodina, škola aj prostredie zlyhávajú

„Nič tak prenikavo neodhalí spôsob života spoločnosti ako prístup nás všetkých k našim deťom,“ otvára Zábojník rozhovor parafrázou výroku pripisovaného Nelsonovi Mandelovi. Problém štruktúruje do troch pilierov, na ktorých stojí ochrana a zdravý vývoj detí: rodina, škola a sociálne prostredie. A prirovnáva ich k pilierom budovy — ak sa niektorý z nich naruší, celá stavba spadne.

Prvým pilierom je rodina. Rozvodovosť na Slovensku v niektorých lokalitách, vrátane okolia Bratislavy, dosahuje až 55 percent. Pribúda detí vyrastajúcich s jedným rodičom, väčšinou s matkou, ktorá nestíha pokryť výchovu aj dohľad a často na to nemá ani finančné prostriedky. „Ako náhle je jeden rodič na výchovu dieťaťa, to dieťa sa potom nevyvíja tak, ako by sa vyvíjať malo. Chýbajú finančné prostriedky. A my nemôžeme to dieťa chrániť z rôznych uhlov pohľadu, pretože štát na to peniaze nedáva, matka nestačí. A keď si to dieťa nájde nejaké negatívne prostredie, to je už v diablových rukách.“

Finančná situácia rodín sa podľa Zábojníka neustále zhoršuje. „Schudobneli občania. Vytvorila sa tu vrstva nejakých horných desať a stredná vrstva odchádza. Dochádza k veľkej priepasti a chudobe.“ Aj geopolitická situácia — konflikt s Iránom, Hormuzský prieliv, rastúce ceny pohonných hmôt a potravín — sa podľa neho pretavuje do ďalšieho tlaku na rodiny.

Aj prípad útočníka zo Staškova to potvrdzuje — otec vo väzení, drogovo závislá matka, stará mama ho vychovávala s obmedzenými možnosťami. „Všetka úcta k starým rodičom, ale sú tam limitované možnosti, ako môžu dozerať na to dieťa, ako ho môžu motivovať, ako ho môžu viesť. To dieťa sa malo podchytiť skôr. Malo byť monitorované nielen toto dieťa — malo byť monitorovaných viac takýchto detí, pokiaľ sú v takom prostredí, a mali sa prijímať opatrenia.“

Druhým pilierom je škola. Zábojník kritizuje rozhodnutie začleniť deti s psychickými dysfunkciami do bežných tried. Predtým existovali špeciálne školy so špeciálnymi pedagógmi a psychológmi. „Mnohí, ktorí chodili do týchto špeciálnych škôl, sú dnes veľmi šikovní, schopní ľudia, aj manažéri, pretože bolo v nich veľa dynamiky a energie, len boli neustrážení, nedokázali obsedeť na zadku tichučko. Ale keď im bola podaná odborná pomocná ruka, stali sa z nich úspešní ľudia. Neskončili v Leopoldove alebo v Ilave.“

Na bežných školách dnes podľa Zábojníka títo odborníci chýbajú. Dlhé čakacie lehoty v psychologických poradniach problém prehlbujú — vzniká „armáda mladých detí a žiakov so silnými psychickými poruchami“, ktoré nikto nerieši. Súkromné ambulancie sú pre väčšinu rodín finančne nedostupné. „A väčšina tých rodičov, ktorí to dieťa do takéhoto stavu aj priviedli, sa nestarali tak, ako sa mali starať. Dávali peniaze — tu máte, najlepší, najnovší iPhone, ešte aj auto ti kúpim, keď skončíš strednú školu. A to tiež nie je správna výchova.“

K tomu sa pridáva strata rešpektu k učiteľom. Zábojníkovi volala zástupkyňa riaditeľky bratislavskej školy: „Ja sa už bojím upozorniť. Príde žiak, toľko piercingov, a ja sa bojím povedať mu niečo, lebo hneď ide podať na mňa sťažnosť riaditeľke a ja môžem prísť o miesto. Ešte ho rodič chráni.“ Učitelia sú zároveň čoraz mladší a neskúsenejší — Zabojník upozorňuje, že 25-ročná triedna učiteľka nemá životnú skúsenosť na to, aby zvládla krízové situácie, na rozdiel od pedagógov, ktorí ich učili pred 30–40 rokmi.

Tretím pilierom je sociálne prostredie a predovšetkým sociálne siete. „Sociálne siete ukazujú deťom, čím by mali byť a čím chcú byť. Keď majú vzory na sociálnych sieťach, ktorým sa deti obdivujú, tak ich deformujú.“. Ako príklad Zábojník uvádza bratov Tateovcov, glorifikujúcich násilie na Instagrame, ktorých nedávno zadržali na Floride. „Keď ich na Floride zadržali, čo to decko má ako syn? To má celé vyhodnotiť.“

Agresivita podľa bezpečnostného experta u väčšiny detí vrodená nie je. „Ona sa získava tou traumou, neriešením problémov dieťaťa, neidentifikáciou psychických porúch. Ona sa generuje necitlivým prostredím voči tomu dieťaťu, v ktorom žije.“ Sociálne siete tento proces urýchľujú — zlom nastal podľa Zábojníka s masívnou penetráciou internetu do spoločnosti. „Sociálne siete sú výborná vec — vieme sa spojiť s blízkymi. Ale pozor, je to aj nástroj, ktorý dokáže ničiť. A dokáže metastázy negatívne generovať do strašne širokého spektra. A veľmi rýchlo.“

Politici kývali hlavami ako dalmatínske psíky a neurobili nič

Zábojník za 40 rokov práce s ústavnými činiteľmi zažil päť generácií politikov a rovnaký počet generácií novinárov. „Ja som nikdy nepočul, aby sa jeden politik škaredo vyjadroval o druhom. Nikdy som nepočul, aby si niekto dovolil prejudikovať opozičného poslanca o koaličnom — vytýkať Šimečkovi, prečo legalizuje Tibora Gašpara, že je to zločinec, mafiáni a všetko. Čo si tie deti majú z tohto myslieť?“

Dnešná politická kultúra podľa neho priamo formuje detské vnímanie sveta. „Zhrubol slovník tak, že tie deti nemajú absolútny vzorec nejakej kultúry, nejakej mravnosti. Nemajú úctu k politikom. A potom sa veľmi rýchlo môže stať, že nielen dôchodca zaútočí na premiéra, ale zaútočí aj nejaké dieťa. Nejaký blázon zradikalizuje nejaké dieťa a to dieťa urobí. Veď dnes je toľko nástrojov a zbraní.“

Premiér Robert Fico podľa Zábojníka správne hovorí o vrátení rešpektu učiteľom. „Áno, je to múdra myšlienka, lenže na to sme mali myslieť skôr, už roky dozadu. Toto sa teraz ťažko rieši. My to môžeme vedieť diagnostikovať, ale to už sú metastázy.“ Zároveň však dodáva, že nemožno žiadať rešpekt k autoritám a glorifikovať agresívne vzory: „Nedá sa byť aj tak, aj tak.“

Sľuby po Vrútkach, sľuby po Spišskej — no neurobilo sa nič

Útok v Staškove nie je na Slovensku prvý. Vo Vrútkach v roku 2020 muž zaútočil na základnej škole a zabil zástupkyňu. V januári 2025 žiak na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi zabil spolužiačku a učiteľku. Po každej tragédii nasledovali sľuby.

V prípade aktuálneho prípadu zo Staškova je zlyhanie obzvlášť vypuklé. Útočník predtým vyrobil v počítači koláž — tváre učiteliek dal na fotografiu z koncentračného tábora. Nahlásila to spolužiačka, tá istá, ktorá je teraz v kritickom stave v nemocnici. Do školy prišiel intervenčný tím, riešil situáciu s celou triedou aj s konkrétnym žiakom. O pár dní neskôr si ten istý chlapec priniesol do školy nôž. „Počúval som tie vyjadrenia a nie som si istý, že by tam pomohol aj intervenčný tým, ktorý keby tam bol aj celý týždeň a rozprával by s ním.“ Agresia podľa experta nevzniká z jedného rozhovoru a nedá sa jedným rozhovorom odstrániť — generuje ju prostredie, v ktorom dieťa dlhodobo žije.

Po Vrútkach Zábojník hovoril s ministrom školstva aj ministrom práce. „Všetci kývali hlavou. Áno, všetko vyriešime. A bol som tam s renomovanými odborníčkami na psychológiu a psychiatriu. Sľubovali, neurobili nič.“

Odborníčky Olga Nachtmanová, bývalá štátna tajomníčka na ministerstve školstva, a Anna Surová ponúkli v trenčianskom kraji hotový projekt prevencie kriminality detí vo virtuálnom a reálnom svete. „Dievčatá im to tam všetko odprezentovali. Ticho, ticho, rok, dva.“ Údajne sa s projektom začína až teraz. „Keď sa to takto má robiť, nech si tie myšlienky osvoja, keď majú byť deti chránené. Ale otázne je, či to vedia robiť.“

Po Spišskej Starej Vsi ministerstvo školstva zverejnilo na svojej stránke „pár odstavcov“ o tom, čo majú riaditelia škôl robiť. Zábojníkovi to zďaleka nestačí. „Chýba mi tu biblia pre školy, pre základné školy, stredné školy, aj pre vysoké školy — aj tam sa to môže stať, ako v Prahe. Manuál pevný, silný, krízový manažment, ako by to malo byť. A popri tom mi chýba preventívne vzdelávanie.“ K intervenčným tímom je skeptický. „Intervenčný tím, to je ako keď príde vyšetrovací výjazd. Keď sa stane vražda, príde kriminalista, príde odborník na daktyloskopické stopy. To je už neskoro. To je už ex post.“

Vyrušilo ho aj správanie sa ministrov na mieste tragédie — chválili sa, že polícia prišla včas a psychológovia boli k dispozícii. „To je ako chváliť bankomat, že mi vydal peniaze. To sú normálne, samozrejmé veci, za ktoré ste všetci platení.“ Zábojník tiež kritizoval, že ministri na mieste poúčali novinárov, ako majú informovať verejnosť — niečo také podľa neho za celé desaťročia nezažil.

Fíni nám školstvo závideli, dnes je to naopak

Bezpečnostný expert ilustruje prepad slovenského školstva osobnou spomienkou z roku 1987. Ako člen ochranky sprevádzal fínskeho prezidenta Mauna Koivista pri návšteve Československa. „Minister školstva Fínskej republiky povedal: vy máte také školstvo, že my sa máme čo učiť a my vám môžeme len závidieť.“ O viac ako 30 rokov neskôr sa predseda vlády Eduard Heger vrátil z Fínska s presne opačným odkazom. „Po 30 rokoch príde predseda vlády SR z Fínska a povie, Fíni majú také školstvo, že sa máme čo učiť. Rozum sa vám zastaví.“

Jedna légia odborníkov musí ísť do škôl

Z konkrétnych opatrení Zábojník víta návrh ministra Druckera na obmedzenie sociálnych sietí pre deti do 16 rokov. Samotné obmedzenie internetu však podľa neho nestačí.

„Tu sa musí rozbehnúť jedna armáda, jedna légia pretorianov — silných, odborne vzdelaných — a musia si zobrať tie krizové školy, krizové miesta, do parády. Urobiť tam normálne celé preškolenie, kontrolovať, auditovať a sledovať.“ Deti treba podľa neho vtiahnuť do živých prípadov — zahrať si rolu šikanovaného aj šikanéra, dostať brožúrky domov, zapájať rodičov. „Tam musí byť interakcia. Musíme komunikovať s rodičmi. Musíme učiť a vzdelávať pedagógov, ako majú reagovať na kritické situácie.“

Ak sa identifikuje rizikový jedinec, štát má nástroje na to, aby ho zachytil. „Máme možnosť ho aj izolovať a na druhej strane aj chrániť. Môžeme ho usmerňovať. A potom, po tom usmerňovaní, po tých istotách, že už máme to ako-tak pod kontrolou, zase ho vráťme do priestoru. Ale musí byť sledovaný.“

Radšej sa bojme a konajme

Na otázku, či sa rodičia majú báť púšťať deti do škôl, bezpečnostný expert odpovedá: „Keby ste sa ma spýtali po Vrútkach, a povedal by som – nie, určite sa urobia opatrenia, vyzeral by som ako pako. Keby ste sa ma to spýtali po Spišskej Starej Vsi — zase by som vyzeral ako pako. Tak nemôžem povedať, že sa nemáme báť. Ja skôr hovorím — áno, máme sa báť. Radšej sa bojíme a robme opatrenia, ako máme zostať nepríjemne prekvapení ďalšou tragédiou.“

Svoj pesimizmus, či sa vôbec dá súčasný stav zvrátiť, neskrýva — pochybuje, že sa dá zastaviť vývoj umelej inteligencie, internetu a obsahu, ktorý na deťoch pácha škody. Občanov však vyzýva, aby nevyčkávali. „Keď chodia na námestie mrznúť a moknúť kvôli rôznym veciam, nech idú na námestie aj za ochranu svojich detí a nech tlačia na politikov, aby robili opatrenia také, ktoré vylúčia takéto mimoriadne udalosti. Jednou z obetí môže byť ich dieťa.“

zdroj: eReport