Berlín prelomil vlastné tabu. Po štyroch rokoch si vyžiadal schôdzku s Lavrovom a vzápätí zamieril do Bratislavy

Nemecko ešte nedávno rázne odmietalo otváranie vlastných komunikačných kanálov s Moskvou a kritizovalo aj Fica za cestu za Putinom. Teraz jeho minister zahraničia hovorí, že treba rokovať.

V európskej diplomacii sa udiala vec, ktorej význam ďaleko presahuje jednu dvadsaťminútovú schôdzku na okraj Valného zhromaždenia OSN a ktorej význam sa zatiaľ až prekvapivo podceňuje. Nemecký minister zahraničných vecí Johann Wadephul sa 26. septembra v New Yorku stretol so Sergejom Lavrovom. Išlo o prvé bilaterálne rokovanie ministrov zahraničných vecí Nemecka a Ruska od januára 2022. Teda ešte spred začiatku konfliktu na Ukrajine. A podstatný je aj spôsob, akým k nemu došlo. Bloomberg informoval, že o schôdzku požiadala nemecká strana.

Poslednou šéfkou nemeckej diplomacie, ktorá osobne bilaterálne rokovala s Lavrovom, bola Annalena Baerbocková v januári 2022 v Moskve. O necelý mesiac neskôr sa tam s Vladimirom Putinom osobne stretol kancelár Olaf Scholz. O deväť dní sa začal konflitk na Ukrajine. Potom prišlo viac než štyri a pol roka bez jediného priameho bilaterálneho rokovania ministrov zahraničných vecí oboch krajín.

Po štyroch rokoch radikálnej rétoriky padlo tabu

Po roku 2022 sa nemecká politika voči priamym rozhovorom s Moskvou výrazne pritvrdila. Ešte vo februári 2026, keď Francúzsko a Taliansko otvárali otázku obnovenia európskych diplomatických kanálov s Ruskom, Berlín bol proti samostatným priamym kontaktom a odmietal vytvárať paralelný kanál k Moskve. Ešte 1. septembra Wadephul vyhlásil, že ruské vedenie sa voči Nemecku správa s „otvoreným nepriateľstvom“.

O niekoľko týždňov neskôr však nemecký minister sedel oproti Lavrovovi za rokovacím stolom.

A po schôdzke povedal vetu, ktorá je možno ešte významnejšia než samotná fotografia oboch ministrov: „S priateľmi netreba vyjednávať, s protivníkmi treba vyjednávať.“ Tým, ktorí Nemecko dlhodobo vyzývali, aby s Ruskom začalo priamo hovoriť, odpovedal: „Robíme to.“

To je oproti predchádzajúcim rokom veľmi zásadný posun v samotnom chápaní diplomacie. Po štyroch a pol roku, počas ktorých boli priame ministerské rokovania s Moskvou fakticky zmrazené a návrhy na ich obnovenie sa v Berlíne odmietali, dnes šéf nemeckej diplomacie po vyvolaní schôdzky verejne vysvetľuje, že rozhovor s protivníkom patrí medzi základné úlohy zahraničnej politiky.

Ešte pred pár mesiacmi kritizovali za Moskvu Fica

Aj ďalší rozmer celej situácie je preto mimoriadne zaujímavý. Keď premiér Robert Fico v máji cestoval do Moskvy a stretol sa s Vladimirom Putinom, nemecký kancelár Friedrich Merz dal verejne najavo nesúhlas a vyhlásil, že sa s Ficom o jeho ceste bude rozprávať. Bola to kritika suverénneho rozhodnutia premiéra SR.

_{M. Wadephul a predseda vlády SR Robert Fico zdroj: ÚVSR.}

Ficovo stretnutie s Putinom a Wadephulovo rokovanie s Lavrovom sú, samozrejme, rozdielne formáty. Jedna vec sa však po New Yorku argumentuje oveľa ťažšie. Že samotný priamy politický dialóg s Moskvou je niečo neprípustné. Nemecký minister dnes sám tvrdí presný opak. S protivníkmi sa podľa neho rokovať musí.

Po Lavrovovi súd so zatykačom na Putina

Celá nemecká diplomatická sekvencia je ešte pozoruhodnejšia tým, čo nasledovalo. Dva dni po schôdzke s Lavrovom zamieril Wadephul do Haagu a navštívil Medzinárodný trestný súd, ktorému Berlín deklaroval „jasnú a neochvejnú podporu“. Práve ICC v marci 2023 vydal zatykač na Vladimira Putina pre podozrenie z vojnového zločinu nezákonnej deportácie a premiestňovania ukrajinských detí.

Na prvý pohľad ide o dva protichodné signály. Nemecko si otvorí priamy politický kanál k ruskej diplomacii a vzápätí demonštratívne podporí súd, ktorý žiada zatknutie ruského prezidenta.

Práve táto kombinácia však môže ukazovať, ako by prípadná korekcia nemeckej politiky mohla vyzerať. Berlín po štyroch rokoch veľmi tvrdej rétoriky nemôže zo dňa na deň jednoducho otočiť kurz bez značných politických nákladov doma aj medzi európskymi spojencami. Otvorenie dialógu preto môže sprevádzať súčasné zdôrazňovanie všetkého, čím Nemecko demonštruje kontinuitu svojej doterajšej pozície.

Inými slovami, rokovania sa môžu obnovovať bez toho, aby Berlín musel verejne priznať veľký politický obrat. To je možná interpretácia tejto postupnosti. Faktom však zostáva, že po štyroch rokoch bez bilaterálneho ministerského dialógu Berlín začal robiť obe veci naraz.

A potom prišla Bratislava

Po Haagu Wadephul zamieril na Slovensko, na svoju prvú pracovnú návštevu krajiny od nástupu do funkcie. Bratislava sa stala jeho druhou zastávkou po historickom rokovaní s Lavrovom. Poslednou nemeckou ministerkou zahraničných vecí na pracovnej návšteve Slovenska bola Annalena Baerbocková ešte v júli 2022.

Wadephul najskôr rokoval s ministrom zahraničných vecí Jurajom Blanárom a následne ho prijal aj premiér Robert Fico. Slovenská a nemecká strana skonštatovali dobrú úroveň vzájomných vzťahov. Pri Ficovi boli medzi zverejnenými témami ceny elektriny a ich vplyv na konkurencieschopnosť európskeho priemyslu, ďalšie rozširovanie EÚ a regionálna spolupráca. Slovensko zároveň prejavilo záujem usporiadať osobitné stretnutie V4 + Nemecko.

Oficiálny slovenský výstup zo stretnutia Fica s Wadephulom pritom Rusko ani Ukrajinu explicitne nespomína. To samo osebe nič nedokazuje, ale pri pohľade na predchádzajúce dni je načasovanie návštevy neprehliadnuteľné.

Bratislava ako možný komunikačný most

Tu sa otvára najzaujímavejšia otázka. Slovenská vláda presadzovala zachovanie komunikačných kanálov s Moskvou aj v období, keď veľká časť západnej Európy takýto prístup odmietala. Robert Fico aj Juraj Blanár si preto nemusia pred domácim publikom pripravovať pôdu na vysvetľovanie, prečo sa zrazu treba s Ruskom rozprávať. Tvrdia to dlhodobo.

Berlín je v úplne inej situácii. Po rokoch tvrdej línie by prudká zmena pôsobila politicky veľmi výbušne. Ak sa však Nemecko postupne dostáva k názoru, že Európa bude potrebovať vlastné komunikačné kanály s Moskvou, krajiny ako Slovensko môžu mať pre Berlín novú hodnotu práve preto, že tieto kanály nikdy úplne nezatvorili.

Takáto úloha Slovenska síce zatiaľ nie je potvrdená a neexistuje dôkaz, že Wadephul priniesol Ficovi alebo Blanárovi nejaký odkaz od Lavrova alebo nemecký návrh na kooperáciu. Z pohľadu diplomatickej logiky však existuje aj scenár, v ktorom veľký štát nemusí verejne viesť zmenu kurzu ako prvý. Môže tolerovať alebo využívať partnerov, ktorí majú priestor hovoriť s druhou stranou otvorenejšie, testovať možnosti dohody a prenášať informácie medzi tábormi.

Bratislava by sa tak z krajiny kritizovanej za otvorenejší prístup k Moskve mohla stať užitočným a významným komunikačným bodom práve vo chvíli, keď sa k potrebe dialógu začnú postupne vracať aj väčší európski hráči.

Kde zostalo európske pobúrenie?

Zaujímavá je aj politická reakcia na samotnú schôdzku s Lavrovom. Veľká európska vlna odsúdenia Berlína za to, že jeho minister vôbec rokoval s ruskou stranou, neprišla. V samotnom Nemecku boli reakcie zmiešané. Predstavitelia SPD a Zelených schôdzku podporili, kritikou sa ozval napríklad zahraničnopolitický expert CDU Roderich Kiesewetter, podľa ktorého by bol býval lepší telefonát. Podstatné však je, že spor sa viedol najmä o výsledok a užitočnosť stretnutia, nie o všeobecné tabu, podľa ktorého sa s Lavrovom nesmie hovoriť.

Podobne na Slovensku sa v doteraz dostupných verejných reakciách neobjavila porovnateľná vlna kritiky PS, SaS či KDH za samotný fakt, že nemecký minister sedel s „vojnovým zločincom“ Lavrovom za rokovacím stolom. Médiá o stretnutí prevažne informovali ako o významnej diplomatickej udalosti. Bez ďalšej kritiky.

To vytvára zaujímavý kontrast s domácimi spormi z predchádzajúcich rokov. Pri slovenských kontaktoch s Moskvou bol samotný dialóg súčasťou politického problému a predmetom veľmi tvrdej kritiky. Pri Nemecku sa debata okamžite presunula k tomu, čo sa na schôdzke podarilo alebo nepodarilo dosiahnuť.

Keď realita začína tlačiť na zmenu

Nemecký priemysel dlhodobo čelí otázkam cien energií a konkurencieschopnosti. Práve ceny elektriny a ich dopad na európsky priemysel boli jednou z hlavných tém Ficovho rokovania s Wadephulom v Bratislave.

V tomto širšom kontexte pôsobí návrat priamej diplomacie menej prekvapivo. Bez ohľadu na politické hodnotenie vojny zostáva Rusko geografickou, vojenskou, energetickou a bezpečnostnou realitou na európskom kontinente. Po štyroch rokoch konfliktu sa otázka prestáva zužovať iba na to, ako Moskvu izolovať a čoraz viac sa vracia otázka, ako s ňou vôbec hovoriť o bezpečnosti, vojne a budúcom usporiadaní Európy.

Wadephul sám túto hranicu už prekročil. Nemecko po viac než štyroch rokoch obnovilo bilaterálne ministerské rokovanie s Ruskom a jeho minister následne verejne vyhlásil, že treba rokovať.

Ak by sa podobný prístup rozšíril aj medzi ďalšie veľké európske krajiny, znamenalo by to zásadnú korekciu stratégie diplomatickej izolácie Moskvy. Pre politikov, ktorí dlhodobo obhajovali zachovanie rokovacích kanálov, by to predstavovalo potvrdenie ich argumentu. Pre tých, ktorí presadzovali čo najväčšie obmedzenie kontaktov až do zásadnej zmeny ruského postoja, by to naopak znamenalo potrebu svoju stratégiu prehodnotiť. Bola by to ich prehra.

Zdroj: bloomberg, reuters, sita