eReport.sk

Taká úprimná ešte nebola: Adela Vinczeová šokuje o adopcii

Adela Vinczeová priznáva, že na dieťa zatiaľ nie je pripravená a je zmierená aj s bezdetnosťou. Napriek tomu sa s manželom rozhodli pre adopciu. Návštevu sociálneho pracovníka a rozhovor so psychológom už majú za sebou. Z čoho má Adela strach?

S Viktorom máte pekný vzťah, ste manželmi vyše troch rokov. Aké je vaše manželstvo dnes?

Práve sme sa o tom rozprávali včera večer v posteli. Dali sme si otázku, že prečo si myslíme, že nám je tak dobre? A potom vyšlo z jedného z nás, že možno je to preto, lebo nás neruší žiadne dieťa (smiech). Mysleli sme to skôr zo žartu, ale je pravdou, že máme čas sa venovať sebe navzájom. No myslím si, že si veľa ľudí dokáže takýto vzťah udržať aj s deťmi. Možno, že to pre nás takto jednoduchšie, lebo nemáme toľko výziev. S deťmi je to náročnejšie. A myslím, že sme obaja nastavení tak, že sa zo seba navzájom tešíme. Vážime si jeden druhého a je nám spolu dobre. Nevyhľadávame nijaké dôvody na konflikty. Stále vymýšľame nejaké blbosti, sme obaja v takom hravom móde. Každý deň sa dejú nejaké čudnosti, prekvapenia a podobne.

Na začiatku panovala vo vašom vzťahu obrovská zamilovanosť. Ako sa váš vzťah vyvíja s pribúdajúcimi rokmi?

Keď je ten vzťah v poriadku, tak má podobný priebeh – vždy na úvod panuje obrovská zamilovanosť, potom to prechádza do niečoho pekného, čo možno nemá euforické prejavy, ale je to veľmi pekné a naplňujúce. Dobrý vzťah by mal byť o tom, že nám energiu dáva a nie berie. Takto vnímam akýsi prirodzený vývoj. Mám však voči tomu aj veľký rešpekt, pretože sme spolu naozaj krátko a možno sme nezažili nejakú životnú výzvu, alebo krízu. Aspoň sme aj ťažšie chvíle tak nevnímali. Možno by sme boli veľmi prekvapení, keby niečo s touto pohodou dokázalo zatriasť. Beriem to s rešpektom a s vďakou, že to je tak ako to je. A neberiem to ako samozrejmosť.

Adela prehovorila o deťoch

Čo vám na Viktorovi imponuje?

Páči sa mi na ňom, že je veľmi slobodný. Je to radostný človek, ktorý je veľmi pohodový. Nebojí sa vecí a ťahá ma na určitej vlne odvahy a radosti. Nazvala by som to triezvy hurá systém. A to ma na ňom veľmi baví. Myslím si, že do nejakej miery som mu veľmi podobná. Tam, kde treba dokáže byť vecný. Vie všetko ako treba vyriešiť a zariadiť. Viktor je praktický, niekedy až tak dôchodcovsky. Tam, kde sa dá je veľmi ustrelený, bláznivý a to je pre mňa z mnohých ohľadov vhodné. Niekedy je nesmierne hraničný. Prestreľuje a mňa to v určitých situáciach nesmierne baví.

Zvykne sa hovoriť, že si ženy vyberajú partnerov na základe akejsi podobnosti s ich otcom. Čo má Viktor spoločné s vaším otcom?

Niktoré veci majú spoločné a iné vôbec nie. Ale myslím si, že to kľúčové tam hrá úlohu. Obaja majú zdravé sebavedomie a nekrenkujú sa tým, čo bude a ako bude. Majú v sebe akúsi jednoznačnosť, že nejako bude a bude to v pohode. Sú si vedomí svojich kvalít a zmysel pre humor majú obaja občas taký hraničný. Viktor a aj môj otec majú v sebe ochotu dlho komunikovať a argumentovať. No, nemusia sa pri tom hádať.

Dvojica začala adpočný proces

Vo vzťahu je jednou z najdôležitejších vecí práve chémia. Do akej miery je pre vás vo vašom vzťahu podstatná vzájomná príťažlivosť?

Viktor je človek, ku ktorému sa prioritne chcem pritúliť a to mám v sebe usporiadané na sto percent. Myslím si, že to obaja cítime vzájomne, obaja sme veľmi mojkavé typy a to má samozrejme presah aj ďalej, ale to nemusíme konkrétne rozoberať( smiech). Myslím si, že príťažlivosť sa fakt spája s tým, aký druhý človek je. To sa naozaj nedá oddeliť. Dokážete sa zapozerať do krásnej ženy a potom nejakým činom, alebo tým, čo povie, sa vám dokáže zhnusiť. To isté poznáme aj u mužov. Viktor pre mňa príťažlivosť udržuje práve tým, aký je a svojou povahou. Príťažlivosť u kohokoľvek funguje vtedy, keď sme sami sebou a sme autentickí. To si myslím aj o sebe. Správam tak, ako to cítim, ako chcem a to je vždy pre toho druhého príťažlivé. Samozrejme, že sa to môže časom zmeniť a môžu sa naše cesty rozísť. A potom môže byť pre nás príťažlivý niekto druhý. Vzťah sa môže za určité obdobie aj naplniť. Momentálne je to u nás veľmi pekné a budem vďačná za každý jeden rok, keď to takto pôjde aj naďalej.

Adela je zmierená aj s bezdetnosťou

Akú máte doma deľbu práce? Pomáha vám Viktor v domácnosti?

Myslím si, že keď ľudia fungujú v nejakej harmónií a veci prirodzene ladia, tak sa prirodzene naladia aj tie ostatné veci. My sme si nikdy nepovedali, tak ty budeš robiť toto. Nemuseli sme si to navodzovať umelo. Tak sa nám to prirodzene rozdelilo. Viktor rieši skôr tie chlapské veci, keď treba niečo opraviť alebo zariadiť, či utesniť. Ja sa venujem skôr praniu bielizne, jeho skladaniu a umývačke. Máme doma upratovačku, takže tento problém máme vyriešený. Ja robím nákupy, Viktorovi pripravujem raňajky a večere. Keby však nebolo jeho, tak si v živote nevystavím žiadnu faktúru. Viktor sa mi stará o všetky papiere, poisťovne a papierovačky. Tak ako som bola nekompetentná už predtým, tak som v jeho prítomnosti stratila akúkoľvek kompetenciu. Má ma v rukách( smiech). A som mu za to nesmierne vďačná.

Viete sa niekedy aj poriadne pohádať? Akú rolu u vás zohráva konštruktívna kritika?

Konštruktívna kritika, ak je konštruktívna, tak to obaja cítime a je nám to jasné. Tam nie je dôvod na hádku, ale skôr na debatu. A Viktor aj tým, že je vyštudovaným právnikom, má rád hľadanie argumentov, hľadanie toho ideálneho pohľadu na situáciu a myslím si, že to mám rada aj ja. Radi argumentujeme, ale nejde to do hádky. Určite sme už párkrát po sebe vyštartovali nervóznejšie, ale nikdy to neprerástlo do nejakej hádky. Raz v živote sme po sebe kričali a to bolo asi 50 sekúnd. Potom bol Viktor ticho a ja som sa rozplakala, pretože toto sme nikdy nezažili. Potom sa stalo niečo ako životná trhlina. Napokon sme si obaja vystrašení povedali na gauči, že je dobré, že sme niečo také zažili a môžeme si pripiť, že máme takýto zážitok, teda že sme asi 50 sekúnd po sebe bliakali. Bol to prepad ega pre každého z nás.

Je pre vás výhodou, že máte manžela z tej istej brandže?

Áno. Absolútne mi to vyhovuje. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že ak sú z tejto brandže, tak by chceli niekoho celkom obyčajného, niekoho normálneho. Myslím si, že obyčajnosť a normálnosť sa vôbec nedefinuje tým, v akej brandži človek pracuje. Som presvedčená, že Viktor je v tomto ohľade úplne obyčajný a super normálny, pretože je nekomplikovaný, žije jednoduchý život v tom jednom duchu a nie vo viacerých. Chápe to, ako fungujem, chápe, že niekedy musím robiť neskoro, inokedy cez víkend. Myslím si, že veľa mojich kamarátov, ktorí robia od pondelka do piatku a cez víkend idú s rodinou na bicykel, by toto absolútne nechápali a boli by z toho rozbroje. Čiže je úplne super, že máme veľa spoločných známych. Je fajn, že Viktor zažil aj účinkovanie v šou Tvoja tvár znie povedome, takže videl a zažil aj ten zábavový šoubiznis. Teraz naštudoval muzikál, takže chápe aj ten môj svet zábavy. Mňa zase fascinuje svet spravodajstva, do ktorého vďaka nemu viac prenikám a vidím jednotlivé pravidlá hry. Je to super.

Hovorí sa, že človek je pre druhého príťažlivejší tým, ak má viac záujmov. Ako najradšej trávite voľný čas?

To je zaujímavé tvrdenie, ešte som ho nepočula, ale dáva to zmysel. Je to zase o tom, že človek má záujmy preto, lebo robí niečo, čo ho baví. Tým, že robí niečo, čo ho baví, znamená, že robí niečo pre tú svoju vlastnú radosť. To rozhodnutie, že človek chce robiť niečo pre svoju radosť je nesmierne atraktívne. Neatraktívne je, ak chceš robiť všetko len pre ostatných a seba vynechávaš. Lebo keď myslíš aj na seba, znamená to, že si seba vážiš. A ak si seba nevážiš, prečo by si ťa mal vážiť niekto iný? S Viktorom nás spája golf, ktorý hrávame. Spája nás aj divadlo, kde spolu účinkujeme. Veľmi radi navštevujeme saunu a chodievame spolu do fitka. Baví nás aj divadlo, hoci jeho návšteva teraz nie je možná. Potom je to naša práca, o ktorej sa spolu bavíme aj doma. Je to tým, že nás naše profesie bavia. Nie je to balvan, ktorý by nás zaťažoval. Radi chodievame dobre jesť a navštevujeme rôzne reštaurácie.

Obaja majú obrovskú radosť zo života

Posledné mesiace sa s vašimi menami skloňovalo aj slovo adopcia. Uvažujete o tom už aj reálnejšie?

Aktuálne sme v adopčnom procese. Najprv sme absolvovali veľa papierovačiek, potom to bola návšteva sociálneho pracovníka, ktorý si overoval ako bývame. To už máme za sebou. Potom nasledovalo sedenie so psychológom, s ktorým sa pripravujeme z rôznych strán na tento celý možný akt. Takže my sme stále v tomto prípravnom procese, akurát tie sedenia sa počas korony trošku spomalili. Veľa sa spolu rozprávame o tom, či to vlastne chceme, čo je ten cieľ, kvôli ktorému to robíme a prečo je pre nás atraktívny. Aktuálne sme to odovzdali do božích rúk. Keď ukončíme tento proces, tak sa môže stať, že budeme ešte dva roky čakať na to, že nám zavolajú. Môžeme čakať dokonca aj štyri roky. Môže sa stať, že nám zavolajú, tak poďte si pre dieťa. Ak by sa to stalo teraz, tak sa na to cítim absolútne nepripravená. Neviem, či na to už bol niekto absolútne pripravený. Len ľuďom sa to udialo akosi prirodzene a boli postavení pred hotovú vec. A teraz táto možnosť sa rozhodnúť, je veľmi ťažká. Normálne sa človek nemá prečo rozhodnúť, lebo mne nič nechýba. Je to niečo, v čo človek dúfa, že mu to v tom srdci zaklapne, tak ako má. Zatiaľ je to veľmi racionálne rozhodnutie, lebo si myslíme, že máme možnosť dať niekomu zázemie. Vieme, že existuje veľa detí, ktoré sú opustené. Chceme to však nechať na osud. Ľudom, čo majú adoptované deti sa stalo, že prvé dve zoznámenia s tými deťmi vôbec nesadli a cítili, že to nie je ono. A pritom treťom vedeli, že to už klaplo.

Máte predstavu o tom, či by ste chceli dieťa od bábätka, alebo by ste chceli adoptovať už väčšie dieťa?

Je to súčasťou debát na spomínaných sedeniach. Čím skôr človek to dieťa má, tak má väčší dosah na to, aké vplyvy sa mu dostávajú. Zároveň je to oveľa náročnejšie. Je tam oveľa viac otázok ako odpovedí. A nechávame tomu skrátka čas. Ideme ďalej, nevzdávame to a uvidíme, čo nám život prinesie.

Viete si v tejto situácií predstaviť mať dieťa, ktoré fyzicky nie je vaše?

Ja si neviem predstaviť mať aj fyzicky svoje dieťa. Je to pre mňa absolútne pätnásty vesmír. A bála som sa o tom hovoriť. Myslím si, že je veľa ľudí, ktorí napríklad ani nechcú deti a nemôžu to povedať, lebo spoločnosť je na to veľmi negatívne nastavená a berie to tak, že mať dieťa je životné poslanie a dieťa je najviac. Myslím si, že je veľa ľudí ktorí aj preto, že nemali deti, mali čas sa naplno venovať niečomu, čo pomohlo možno aj celej spoločnosti, mali možnosť prispieť k dobru a všeobecnému blahu. Nerada by som to videla len čiernobielo a chcela by som dať aj podporu tým, ktorí to necítia tak, že deti chcú a nemyslím si, že je to prejav egoizmu. Je to veľmi silný prejav férovosti voči sebe a nenarodenému človeku, prejav charakteru a slobody. Niektorí ľudia práve naopak z egoizmu deti chcú. Lebo veľa ľudí má deti, len preto, že sa dali dotlačiť spoločnosťou s tým, že to treba a že sa to patrí. Preto aj odpovedám tak, že si to zatiaľ neviem predstaviť a preto dokážem pochopiť ľudí, ktorí v tom majú aj takto kontroverzne jasno. Ale aj napriek tomu ideme v procese ďalej, lebo možno aj v tom procese sa vo mne niečo zmení a vo Viktorovi tiež. Lebo my zas chceme našu budúcnosť vidieť aj s dieťaťom.

Viete si prípadne predstaviť aj to, že by ste si adoptovali aj rómske dieťa?

O tom sme sa rozprávali tiež. Nedávno som sa zoznámila s dámou, ktorá pracuje ako profi rodič. Je to veľmi zlatá pani, má tri deti. Jedno z toho je ťažko postihnuté, takže nemala ako pracovať, tak sa rozhodla, že sa bude doma starať o dcérku a zároveň má doma vždy malé bábo. Hovorilo mi, že práve rómske deti sú veľmi bystré, živé, a zlaté. Ale myslím si doslova, že táto téma nie je čiernobiela.

Budete svoje dieťa vychovávať podobne, ako vás vychovávali vaši rodičia?

Určite. Myslím si, že takou úlohou rodičov je, učiť sa od detí, preto sa nám rodia, aby sme aj my ostali deťmi. Rodičia sa musia učiť od detí a deti od rodičov, je to vzájomný posun. To sa dialo aj, keď som bola malá. Moji rodičia chápali môj prínos. Nie som zástancom toho, že chcem dieťa aby som niekoho formovala. Toľko deformovaných ľudí formuje deti, tak neviem ,či je to niečo, čím by sme sa mali príliš riadiť. Za to, že sú dospelí, dostali vodičák, občiansky a prácu ešte neznamená, že majú kapacitu vyformovať človeka. Na deti prenášajú svoje vzorce, traumy a pomýlené pohľady na svet. Mala som to šťastie, že ma rodičia vychovávali relatívne triezvo. Sama by som chcela byť tým pozorovateľom dieťaťa a skôr taký kamoš, ktorý mu dáva priestor, no zároveň aj mantinely, alebo hranice. Aj z výchovy mojich rodičov som si vyčlenila, čo bolo super a odložila som to, čo som považovala za prežitok.

V prípade, že by vám tá adopcia nevyšla, ste zmierení aj s tým, že by ste ostali bez dieťaťa?

Áno. Vedeli by sme byť radostní aj bez potomka,. My tu vzájomnú radosť prežívame už teraz. Máme pestré životy, je toho toľko čo zažívame. Veľakrát to nie je ani medializované. Navštevujeme iné svety, iné bubliny, pomáhame a inšpirujeme sa. Náš život je naozaj veľmi pestrý, každý deň je iný. Nenariekam nad tým, že nemáme dieťa, lebo treba byť vďačný za to, čo zažívame a nie plakať nad tým, čo nemáme. My už radosť žijeme. Dieťa by malo prísť do rodiny, kde radosť je a nie byť tým očakávaným nositeľom radosti. S bezdetnosťou sme zmierení. Poznám veľa ľudí, ktorí deti nemajú a sú už vo vysokom veku a ich život má čaro. Možno o to skôr mali možnosť objaviť iné krásy života. Iným sa zase stane, že keď deti odídu z hniezda, na staré kolená nevedia objaviť iné krásy života, lebo sa zafixovali iba na deťoch. Dožijú s tým, že sú nepotrební, lebo sa nemajú o koho starať. Aj to sa stáva ľuďom, ktorí sa fixujú len na radosť z detí.

foto: eReport, tv markíza, instagram


KOMENTÁRE ČLÁNKU :

Taká úprimná ešte nebola: Adela Vinczeová šokuje o adopcii

KOMENTOVALI STE: